Archeopark Pavlov

25. januára 2017

Partneri sekcie:

Na pavlovskom nálezisku v pálavskej oblasti na južnej Morave sa systematický vedecký archeologický výskum robil už od konca 19. storočia. V unikátnej lokalite archeológovia našli množstvo dôkazov o celoročnom aj prechodnom osídlení lovcami mamutov. Vďaka vzácnym nálezom je to územie európskeho významu.

V roku 2010 padlo prvé rozhodnutie o výstavbe nového múzea, ktoré by historické hodnoty sprostredkovalo nielen odbornej, ale aj laickej verejnosti. Od júna 2016 je novostavba Archeoparku prístupná pre návštevníkov. Cez pracovné dni sem mieria najmä školské exkurzie, cez víkendy zase zvedaví turisti. Nevšedná realizácia navyše už stihla získať titul Stavba roka 2016 v Českej republike. To je dostatok dôvodov osloviť autorov stavby a vybrať sa na obhliadku.

4,5 m pod zemou

Archeopark sa nachádza v dedinke Pavlov, na miernom svahu, ktorý ponúka krásny výhľad na vodnú plochu nádrže Nové Mlýny na severovýchodnej strane a na ruiny hradu Děvičky na západnej strane. Ako miesto stavby bola vybraná lokalita, kde už bol ukončený archeologický výskum. Architekti Radko Květ a Pavel Pijáček z ateliéru Radka Květa umiestnili stavbu približne 4,5 m pod zem.

Skôr než sa návštevník dostane ku hlavnému vchodu do vnútra objektu, naskytne sa mu symbolický obraz. Z príjazdovej cesty existenciu Archeoparku naznačuje len betónová hmota, ktorá vystupuje nad terén svahu v podobe nepravidelných nízkych veží, ktoré majú najmä presvetľovaciu funkciu. Do interiéru púšťajú nepriame denné svetlo a dotvárajú atmosféru expozícií.

Pozorovateľovi však autori naskicovali možný obraz z ďalekej budúcnosti – akoby o mnohotisíc rokov neskôr naši potomkovia odkrývali našu súčasnosť a objavili práve spomínané betónové fragmenty. Poďme však späť do prítomnosti. Autori tvarom aj objemom budovy citovali okolitú prírodu a najmä sledovali vrstevnice terénu, aby objem vystupujúci nad povrch bol čo najmenší.

„Uvedomovali sme si, že akákoľvek väčšia hmota nad terénom by pokazila celkový dojem z lokality,“ hovorí náš sprievodca, architekt Pavel Pijáček. „Veže sú teda citáciou miestnych prírodných tvarov vápencových skál.“

Betón ako správny výber

Podzemný objekt má základný tvar lode doplnený o výstupky podľa jednotlivých tematických častí expozície. Stenu hneď vedľa vstupu zdobí reliéf prenesený na biely betón z vyrezávanej prehistorickej rytiny na čelenke nájdenej v tejto lokalite a vystavenej v rámci expozície. Nepravidelne ohraničený interiér zjednocuje úprava stien v podobe kvalitne zvládnutého pohľadového betónu.

Výber tohto materiálu je logický, a hoci je relatívne moderný, okamžite návštevníka prenesie 30-tisíc rokov do minulosti. „Iba v spoločenskej miestnosti sme pohľadový betón pretreli bielou farbou. Tým sa jej priestor presvetlil, inak by vyzerala ako kobka,“ vysvetľuje Pavel Pijáček.

Pri našej návšteve je tu zložená celá trieda školákov, ktorí sa ponárajú do minulosti cez tvorivé úlohy, ktorými ich sprevádza zanietená vedúca múzea Věra Hávová. Miestnosť je určená aj na prednášky, menšie konferencie či premietania. V tomto bloku je aj zázemie pre zamestnancov múzea a hygienické zariadenia.

Mamutie kosti na záver

Samotná expozícia je rozdelená do viacerých blokov. Zobrazujú každodenný život lovcov, históriu výskumu, krajinu počas doby ľadovej, lov, pochovávanie mŕtvych, umenie, symboly a rituály a mnoho ďalších vecí. Betónové veže vymedzujú priestor jednotlivých častí a vytvárajú intímnejšie zákutia na vystavené exponáty.

Zadná časť lode má dva dynamické akcenty v podobe výhľadov do okolitej krajiny. Výhľady prepájajú minulosť zobrazenú v expozícii s relatívne nedávnou minulosťou zrúcaného hrádku a so súčasnosťou v podobe vodnej nádrže a okolitej kultúrnej krajiny. Vyvrcholením prehliadky je unikátna expozícia in situ – skládka mamutích kostí, výborne odprezentovaná a nasvietená.

Architekti sa pohybovali v citlivom území, kde boli nevyhnutné aj priestorové a konštrukčné kompromisy. „Museli sme sa vyrovnať s protikladmi obsiahnutými v zadaní: rešpektovať vzácnu lokalitu, no zároveň slobodne tvarovať vznikajúci priestor,“ dodáva architekt Pavel Pijáček. Výsledná realizácia však fascinuje takmer rovnako ako dôvod a náplň, kvôli ktorým bola postavená.

Je nesmierne dôležité poznať svoju minulosť, pri exkurzii 25- až 30-tisíc rokov späť v čase sa dozvedáme, že naši predkovia boli v podstate rovnakí ľudia, ako sme my dnes, len žili v úplne odlišných podmienkach.

Ich schopnosti a spôsob prežitia sú obdivuhodné a je obdivuhodné, že sa dokázala sformovať skupina investorov (Juhomoravský kraj, Regionálne múzeum Mikulov, Archeologický ústav Akadémie vied a obec Pavlov s významnou pomocou financií z fondov EÚ), ktorí myšlienku takejto expozície v skutočne nadčasovom vyhotovení dokázali doviesť do reálneho stavu. Klobúk dole.