Ľubomír Závodný: Navrhovanie je vzťahová záležitosť

Čítate upravený prepis podcastu How I Met My Architect, ktorý sa pravidelne objavuje na našom webe. Rozhovor s Ľubomírom Závodným vznikol v septembri 2021.

Tatracentrum, Tatracity, Atrium v Petržalke, Centrála VÚB, Cassovar v Košiciach, kostoly či vily pre široké spektrum klientov. Toto všetko sú projekty z kancelárie Ľubomíra Závodného, ktorý na architektonickej scéne pôsobí vyše 30 rokov. Pán Závodný ľudsky a veľmi otvorene rozpráva o svojich začiatkoch, prístupe k navrhovaniu, ale aj o mnohom ďalšom.

Na úvod nám skúste povedať nejaký background, prečo ste sa vlastne rozhodli byť architektom?

Na rozdiel od väčšiny architektov som študoval strednú priemyselnú školu stavebnú, čiže som priemyslovkár. Medzi odbornými predmetmi sme mali aj architektúru, ktorú vyučovali českí pedagógovia. V rodine som nemal žiadny príklad architektov, v podstate som dovtedy nevedel, čo robí architekt, inšpirovali ma len tí pedagógovia. To ma primälo rozmýšľať o tom, že by som šiel architektúru, a tak som tam podal prihlášku.

Pochádzate z Brezovej pod Bradlom…

Nie som z Brezovej pod Bradlom, narodil som sa v Nitre, no tam som sa len narodil. Už 56 rokov žijem v Bratislave. Čiže som už trošku starší. Keď som začal pátrať po svojich predkoch, zistil som, že moje priezvisko pochádza z Brezovej pod Bradlom. Vzal som rodinu, teda manželku a vtedy ešte 2 deti, a vybrali sme sa tam na cintorín. Náhodne som sa jednej babičky spýtal, či sú tu pochovaní Závodní.

Hneď som dostal navigáciu na celú skupinu hrobov s týmto menom aj s vysvetlením, že to všetko boli stavitelia. Hneď mi jemne pri srdiečku zazvonilo. Potom sme sa išli ešte poprechádzať po cintoríne, kde sme objavili mohylu Dušana Jurkoviča alebo krásny hrob Juraja Tvarožka. Dizajnovo podobne bolo štruktúrovaných mnoho hrobov Závodných. Bolo to pre mňa zistenie, že asi v tých génoch niečo je.

Tak ste sa asi dobre rozhodli.

Áno. A dopadlo to tak, že aj môj o rok mladší brat študoval architektúru. On ale na rozdiel odo mňa študoval na gymnáziu. Keďže v tom čase sme si museli štúdium odsedieť, slušne povedané na stoličke, a veľa príležitostí na nejaké spoznávanie dievčat sme nemali, tak sme si zobrali za manželky spolužiačky. Zrazu sme v rodine boli štyria architekti. Potom pribudli ešte naše dcéry, moja aj bratova, ktoré študovali architektúru. Keď som pred chvíľou spomínal, že som mal vtedy 2 deti, už mám 3. Ale s tou istou manželkou! Teraz už študuje architektúru aj môj najmladší syn, takže nás už je sedem.

Vy normálne zakladáte architektonický klan!

To by som netvrdil, pretože manželka robí trošku v inej brandži, dcéra odišla do Zürichu, syn ešte neviem čo bude robiť, brat má so svojou manželkou ateliér ForZet a ja robím sám.

O vašom bratovi málokto vie…

To som prekvapený, pretože môj brat, Juraj Závodný, navrhoval veľmi pekné interiéry, ale aj dizajnové nábytkové kusy vo free arte ešte s Jožom Ondriášom a mnohými ďalšími. Podľa mňa bol možno známejší v predošlom režime, ako je dnes.

Poďme teraz k vašim začiatkom. Niekde som sa dočítal, že ste v roku 1994 založili ateliér spolu s Jánom Bahnom. Je to tak?

Bolo to trošku skôr. Po vysokej škole som hľadal možnosť uplatnenia a prihlásil som sa do Štátneho projektového ústavu obchodu, ktorý viedol Ivan Matušík. Ústav mal viacero skupín, ja som bol v skupine u Fedora Minárika, vedľa v skupine Jano Bahna.

Po revolúcii, keď nastalo uvoľnenie, sme s Jánom Bahnom založili kanceláriu, kde sme prizvali ešte ďalších dvoch. Tri, možno štyri roky sme pracovali v zostave Bahna, Palčo, Starý, Závodný. V tom čase vznikol okrem iného aj súťažný návrh na VÚB. Ešte počas jej projektovania som sa rozhodol v 1995 osamostatniť.

V kuloároch sa hovorí, že projekt VÚB si Ján Bahna skôr vzal za svoj a pritom ste ho oddrel vy…

Myslím, že Jano Bahna je v tom úplne nevinne, takto to skôr vníma verejnosť. VÚB robil Jano Bahna, on za to nemôže. Ak mám byť úprimný, od súťažného návrhu sme spoločne robili na všetkých stupňoch. Vo fáze realizačného projektu som sa rozhodol osamostatniť sa. Vtedy som robil štatutára vo firme Boss Brno, ktorá zobrala realizačný projekt pod svoje krídla.

Takže sme na tom pracovali ako dve samostatné kancelárie, ktoré si projekt korektne rozdelili ktorá čo spraví. A každá korektne spravila to, čo mala. Musím povedať, že obaja sme mali veľmi veľa práce na interiéroch, tie boli náročné. My sme si tú VÚB rozkrájali ako salámuJ.

Nemám ťažké srdce, Jano Bahna za to nemôže, ak niekto dnes povie, že VÚB urobil on. Je to v poriadku. Osamostatnil som sa, aby som dokázal, že viem robiť možno aj bez toho backgroundu, ktorý Ján Bahna robil celkom zaujímavý a na rozdiel odo mňa mal meno.

Za VÚB ste v roku 1998 získali prestížnu Cenu Dušana Jurkoviča.

Áno, je to tak. Ja mám v podstate všetky ceny od Krištáľového krídla po všetky ceny architektonické. Tieto ceny síce vedia potešiť, ale nie je to pre mňa to najpodstatnejšie. Pre mňa je ocenenie ďaleko väčšie vtedy, keď je klient, ktorému navrhnem dom, spokojný a ponúkne mi aj ďalšiu prácu.

Aký je rozdiel v návrhu domu pre súkromného klienta s veľmi osobným vzťahom oproti stavbe, ktorá nemá zadefinovaného koncového užívateľa?

V podstate architektovi by malo byť jedno, akú typologickú stavbu navrhuje. Princípy tvorby by mal dodržať rovnaké a urobiť to poctivo. Či je to banka, rodinný dom, kostol, alebo niečo iné. Ale áno, je rozdiel robiť pre veľkú investičnú skupinu. Tam sa vedia dohodnúť a idú jedným smerom.

Pri konkrétnom klientovi, ktorý má vlastné peniaze, je to ťažšie. Zvyčajne do dialógu vstupujú dvaja – on a ona. Žena hovorí niečo iné ako muž, a ja ako architekt musím tú nezhodu vyriešiť. Vtedy sa zo mňa stáva psychológ, hovorím tomu pozitívna manipulácia.

Musím robiť ten dom tak, že sa s nimi jemne doťahujem, hľadám riešenia a v dobrom zmysle slova im ich podsúvam. „Pôrod“ rodinného domu trvá dlhšie. Je to ťažšie ako robiť iné domy. Nepoviem, že niektoré vznikli za dva dni. Ale áno, je to aj tak, ale rodinný dom takto nevznikne.

Ako vy pristupujete k tvorbe rodinného domu?

Najskôr musím vypočuť klienta, respektíve obidvoch. Jasné, niekde to zoberie do rúk muž a je aktívnejší, a niekde je to žena. Ale ja obidvoch budem volať klient. Najprv si vypočujem ich požiadavky, predstavy, potom musím vidieť miesto. Zase poviem otrepanú frázu, ale genius loci treba zažiť osobne. Vnímam, čo mi hovorí prostredie, kontext, vzťahy, ktoré sú tam, a spolu s požiadavkami to hodím do hrnca, zamiešam a varím.

Vždy sa snažím o rodine dozvedieť čo najviac, niekedy sa jemne „vnucujem“. Ukážte mi, ako žijete, či máte psa, ako máte zariadené… Pomáha mi to v rozhodovaní, ako postupovať pri návrhu.

Stalo sa vám niekedy, že na základe zistenia, ako tí ľudia reálne bývajú, ste museli úplne pretvoriť návrh, lebo až vtedy ste možno pochopili, že sa to líšilo od tých požiadaviek, ktoré mali možno na prvom stretnutí?

To sa mi nikdy nestalo, pretože hneď na začiatku si zistím, ako žijú, to je pre mňa vstup. Nečakám tri týždne, niečo kreslím a potom sa im nanominujem do obývačky.

Poznám totiž príklad zo sveta, ktorí robili japonskí architekti. Primárna požiadavka klientov bola na lacný dom. Potom sa architekti pýtali, ako reálne žijú. Klienti prezradili, že majú deti, ktoré sú v dome. Ale v dome neboli, našli ich na streche. Kvázi obytnej. Ukázalo sa, že tam trávili veľa času. Nielen deti, ale aj rodičia. Až vtedy architekti pochopili a postavili koncept návrhu na absolútne minimalistickom interiéri s obytnou strechou. Tento unikátny koncept napokon obletel celý svet, všetky časopisy. Stal sa veľmi úspešný. Ak by sa architekti nesnažili zistiť, ako žijú, možno by vznikol obyčajnejší dom…

Niekedy je možno požiadavka klientov urobiť lacné riešenie pozitívna pre architekta, pretože to viac podnecuje jeho kreativitu ako keď má bezbrehé možnosti. Musím povedať, že väčšina klientov nechce dnes drahé domy, chce lacné. Je pravda, že tie moje domy vôbec nie sú najlacnejšie.

Hovorím o rodinných domoch a vilkách. Ja som mal šťastie na klientov, ktorí vo finančnej fáze alebo názore nerobili nejaké prieky alebo limity. Tam išlo v prvom rade o koncept, o kritérium urobiť dobrý dom. Keď si pozriete plejádu mojich domov, hádam tam nájdete niečo spoločné. Ale to nech posúdia kritici architektúry alebo iní architekti.

Mne sa zdá dôležité, aby to bolo názorovo nejaké. Vychádza to z môjho vnútra, ale zase na druhej strane by to nemalo prehlušiť požiadavku a názor klienta. To je práve tá spomínaná psychológia alebo manipulácia.

Vaše domy majú určitý rukopis, ale jeden, vila na Mudroňovej, Vila 86, dosť vyčnieva. Poviete nám niečo bližšie o tejto bielej, jemne organickej stavbe s veľkými zaskleniami?

Treba trošku priblížiť históriu. Pôvodne som na tom pozemku naprojektoval dom ortogonálneho tvaru, čiže mal racionálnejší výraz. Ten získal aj stavebné povolenie. V tom čase ho kúpil investor, ktorý si neprial pravouhlý tvar domu. To bol pre mňa primárny vstup.

Preto sme v ateliéri spravili poposúvané zaoblené rohy, do ktorých išli aj zaoblené sklá, ktoré boli veľmi drahé. Tak ako celý dom. Investor mal na to peniaze, ktoré asi ľahko získal, keď ich tak ľahko minul. Preto je ten dom je iný, ortogonálne tvary nemal rád, preto sme zvolili túto zaoblenejšiu formu.

Koľko podlaží má ten dom? Pretože je vo svahu, z príjazdovej komunikácie sa zdá, že má 3 podlažia, ale som si istý, že ide do zeme.

Podľa územného plánu má 2 nadzemné podlažia plus ustúpené a keďže ten svah ide smerom dole, tak sme to, samozrejme, vyplnili ďalšími podlažiami a v podstate je šesťpodlažný.

Hneď na vedľajšom pozemku je tiež veľmi expresívna architektúra, tá je od koho?

Od Števa Moravčíka, to je pre výtvarníka Moravčíka. Myslím, že je to jeho bratranec a ten tam má pohľadový betón.

Keď máte takýchto „temných“ klientov, nehádže to aj na vás zlé svetlo?

Vôbec ma to v princípe netrápi, takých klientov je minimum. Keď zaokrúhlim tie moje domy na 20, tak som mal dvoch takých, nazvime ich teda temných, klientov. Celkom sa mi ten výraz páči.

Väčšina z nich ale boli skvelí a dodnes sa stretávame. Máme výborné vzťahy a robím pre nich ďalej. Práve tá vzťahová ľudská záležitosť sa mi na navrhovaní najviac páči. Že s nimi komunikujem, že pozerám, ako im to v živote funguje. Keď treba niečo upraviť, stále sme v kontakte. V kontakte sme minimálne aj s už dospelými deťmi týchto klientov, ktorým navrhujem domy alebo byty.

Mám pocit, že ste sa teraz viac vyšpecifikovali na vily a veľkým projektom sa už toľko nevenujete…

Ani sa nechcem. Už sa mi nechce, mám toho za sebou dosť. Už si vyberám menšie práce, pre mňa chuťovkové. A tým pádom možno ťažšie. Sedím na dvoch stoličkách, lebo mám ateliér a venujem sa aj pedagogickej činnosti. Tú nechcem zanedbávať, preto nerobím veľké súťaže, tie prenechávam mladým. Snažím sa ale robiť každý deň poriadne.

Teraz možno nastal ideálny scenár, keď môžete skúsenosti predávať na škole.

Asi by to tak malo byť, pretože nie je dobré, ak učí niekto, kto nemá za sebou nejakú prax. Trošku sa už zmenil charakter výučby a tá praktizujúca pedagogická stránka sa dnes preferuje. Sú tam zaujímaví pedagógovia z praxe, ako je Paňák, Kusý, Alexy, Polakovič.

Ocitli sme sa tam ako hosťujúci profesori a máme svoje vertikálne ateliéry. Nie je to ale len o tom, že ja dávam mladým študentom svoje vedomosti, znalosti, konzultácie. Oni to ešte nevedia, ale mne to tiež niečo dáva.

Nevnucujem im svoj názor, skúšam s nimi možné postupy tvorby, varianty. Ja dokonca rád zadám rovnaké zadanie napríklad piatim a každý to urobí inak. Praktické vyskúšanie kreatívneho postupu je to, čo ma na tom baví.

Čo hovoríte na nový a svieži princíp vzdelávania formou vertikálnych ateliérov?

Na školách architektúry vo svete sú bežné tieto majstrovské ateliéry významných praktizujúcich architektov alebo aj architektov, ktorí sú na fakulte. Nemusia byť len praktizujúci. Táto metóda sa zaviedla aj na Fakulte architektúry a dizajnu STU. Aj ja som sa tam prihlásil ako Vertikálny ateliér Závodný a už to funguje tretí rok.

Prečo ste sám vo vertikálnom ateliéri a nepracujete v tíme ako ostatní?

Väčšinu svojej tridsaťpäťročnej praxe som navrhoval domy sám, preto som chcel dať vertikálnemu ateliéru pečať môjho praktizujúceho ateliéru. Preto som do toho išiel sám. Teraz, keď sa robil nový výber na vertikálne ateliéry, tak som pochopil, že keď je limit na vertikálne ateliéry napríklad 12 alebo 14 študentov, tak ten limit 14 študentov mám, čo je dosť veľa a je to náročné.

Preto som ponúkol spoluprácu kolegom z fakulty, aby sa stali súčasťou môjho vertikálneho ateliéru, hoci názov ateliéru zostal pôvodný. Figurujú tam teda spolupracujúce osoby, ktoré so mnou budú pracovať na zadaniach vo Vertikálnom ateliéri Závodný.

Vaši spolupracovníci budú z fakulty alebo z praxe?

Z fakulty. Je to o tom, že fakulta sleduje aj výkony pedagógov. Tým, že som sám, mám tých výkonov strašne veľa. Chcem sa s niekým o ne podeliť a zároveň budem mať trošku voľnejšie. Skúšam. To je život. Zmena.

Ako ovplyvnila korona vašu pedagogickú činnosť?

Nepriaznivo. Tým, že učíme online, teda dištančne, trvá to dva-, trikrát dlhšie. A chýba tam osobný kontakt, vertikálny ateliér tým pádom stráca význam. Na online konzultáciu som nepripojil všetkých študentov, potom štvrták nevedel, čo robí piatak, a piatak nevedel, čo robí šiestak, a naopak.

V spoločnom priestore je vertikalita výborná, pretože všetci sú študenti architektúry, ale z rôznych ročníkov po bakalárskom štúdiu. Štvrták vidí, čo robí šiestak a keď je slabší a štvrták dobrý, ešte aj ten šiestak dostane frčku do nosa a zrazu ho to naštartuje.

Ale principiálne by mohli byť všetci pripojení…

Áno, aj to tak býva. Pri konzultáciách rozpracovanosti zavolám architektov z praxe, ktorí komunikujú s ostatnými, to mávame spolu. Ale to fyzické stretnutie stále chýba.

Navrhovali ste aj kostoly a pastoračné centrá. Poviete nám niečo k tejto tematike?

Začalo to niekedy pred tridsiatimi rokmi, po revolúcii nastal boom výstavby kostolov. Robila sa jedna veľká medzinárodná dvojkolová súťaž na Chrám svätej rodiny v Petržalke. Postúpil som do druhého kola, ktoré som aj vyhral. Vtedy som tak trošku viac do toho vnikol. Ale potom to vtedajší arcibiskup stopol.

Možno som nebol na to úplne vhodný, to neviem. To bolo moje prvé stretnutie s týmto druhom stavieb. Samozrejme, potom väčšina tých kostolov, čo som robil, bolo víťazstvo v súťaži. Týka sa to skoro všetkých mojich stavieb vrátane týchto (65 – 70 %), s výnimkou rodinných domov.

V každom prípade toto je pre architekta zaujímavá téma. Dáva to predsa len trošku viac architektonickej slobody. Robil som katolícky, evanjelický kostol aj kláštor. Bola to pre mňa celkom dobrá skúsenosť.

Keď idem okolo týchto novodobých kostolov, tak mám pocit, že sa tam vždy utopilo strašne veľa peňazí. Pre mňa je tam niekedy priveľa zbytočných a komplikovaných detailov. Neviem, či to je úplne v prospech…

Pri katolíckych kostoloch to súvisí s liturgiou, podľa 2. vatikánskeho koncilu má vyjadrovať spoločenstvo veriacich, preto sa tie kostoly nerobia smerové, robia sa skôr kompaktné. Už tam je posun racionality niekam inam. Ja vidím ale problém v tom, že slovenské kostoly sú presymbolizované, je tam strašne veľa symboliky. Ona je síce v tej katolíckej liturgii žiadaná, ale je prehnane žiadaná.

Podľa mňa sú niektoré kostoly presymbolizované rôznymi tvarmi a aj principiálnymi tvarmi, detailmi, to čo ste povedal. Napríklad kostol na Teplickej ulici je jednoduchý, samozrejme, má svoje detaily a nie jednoduché, ale nakoniec vyhral súťaž, pripravilo sa to, postavilo sa to. A dokonca to dostalo aj Cenu ARCH, hoci som nechcel.

Napísal som list, že si to neprajem, lebo kňaz, ktorý tam nastúpil, začal robiť barbarské zásahy. Napríklad z obetného stola kus odpílil a posunul celý obetný stôl. Dokonca som podal podnet na autorizačnú komisiu, napriek tomu si kňaz robil, čo chcel. Potom som si povedal, že po tejto skúsenosti už katolícky kostol nechcem robiť. Nepodarilo sa mi to, lebo som robil jednu kaplnku, ale snažím sa tomu vyhýbať.

A máte teraz na stole nejaký kostol alebo myslíte, že ešte niekedy budete robiť nejaký kostol?

Neviem, či budem robiť kostol, bol som vyzvaný na kostol pre pápeža do Šaštína, ale slušne som odmietol, no zavolali ma do poroty.

Možno keď aj vy vyzrievate v čase, ešte by ste si možno vedeli predstaviť, že ešte príde jeden kostol a urobím ho takto.

Viem si to predstaviť. Len viem, že mám svoje limity. Keď príde taká výzva, a je mi jedno, či to bude kostol, rodinný dom alebo malý interiér, stále sa do toho pustím s tým nadšením ako pred 20, 30 alebo 35 rokmi. Ten proces je stále taký istý, to vzrušenie je tam rovnaké.

Opýtal by som sa aj na jeden veľký košický projekt – Cassovar. Ako vznikol ten návrh?

Bol to taký zvláštny príbeh. Môj spolužiak developer ma vyzval, aby som sa zapojil do súťaže. Úžasné to bolo v tom, že chcel návrh, ktorý mal byť skicovou formou. To sa mi páči, že nerobím tie nezmyselné vizualizácie, ale robím princíp. Keďže bol architekt, vedel posúdiť, či je to dobré alebo zlé… Za tie skice boli veľmi slušné peniaze ešte v slovenských korunách to bolo 100 000 Sk.

Keď si v piatok po to prišiel, v návale práce som na to zabudol. Veľmi som sa ospravedlňoval a poprosil som ho, či mu to môžem pripraviť do pondelka bez nároku odmeny za skicovné. Súhlasil, takže som si v sobotu a nedeľu k tomu sadol. S fľašou vína, teda nie jednej, som za 2 dni do detailu rukou nakreslil Cassovar Košice, ktorý tak dodnes stojí. Ale to bola náhoda.

Neviem, či tá invencia bola v tom, že som si otvoril fľašu vína. Celkom iste je to médium, ktoré ku kreativite vedie. Niežeby som chcel propagovať pitie vína a potom budete mať dobré nápady, ale ja by som to nezavrhoval, u mňa to fungovalo.

V pondelok som odovzdal skicový návrh, spolužiak si zobral deň na preštudovanie a potom mi večer zavolal, že ten návrh chce. No a stavbu postavil presne tak.

Čiže tá základná figúra, ktorá tam dnes je, je z tej skice.

To nie je len základná figúra, to je celý princíp. Moduly, uskakovanie, tvar, vysunutie, svetlík, všetko tam je tak, ako som to vtedy navrhol. Dokonca mám tie papiere, potom som si ich vypýtal. Je tam ešte aj dátum, kedy som to odovzdal.

Aj so škvrnou od vína?
Dokonca myslím, že aj to tam je. Inak ja nerozlievam J.

Máte ešte aj ďalší podobný vtipný príbeh o inom projekte?

Každý dom je úplne iný príbeh. Napríklad Atrium bolo priame zadanie, teda bez súťaže. Ten klient sa na mňa absolútne spoľahol a ja som mu spravil dom nábytku Atrium podľa svojho vedomia a svedomia. Ten dom tiež tak stojí doteraz, čiže to bola idea. Nerobil som ale na tom sám.

Keď si zavolám k tomu kolegov, tak, samozrejme, že sú tam menovaní ako autori, nie ako spoluautori, lebo spoluautor je nezmysel. Sme tam uvádzaní viacerí autori, aj keď úprimne musím povedať, že možno som taký egoista, lebo si to potrebujem prejsť hlavou a nakresliť si to možno doma a nečakám na to, kým niekto v ateliéri niečo prinesie. Musím si to premlieť v hlave.

Samozrejme, že pripomienky alebo nápady filtrujem v hlave a potom vznikne návrh. Čiže Atrium bolo priame zadanie, ktoré sa z invencie pretransformovalo do skutočného domu. Tak podobne to bolo napríklad pri evanjelickom kostole v Nitre, kde ma Ďuro Poliak, architekt z Nitry, prizval k zákazke. Keďže som robil kostoly a kolegovia súhlasili, s Ďurom sme začali robiť projekt.

S Ďurom sme najskôr spravili kartónový model. Ja som vyrezal kostol z troch hmôt – pastoračnej časti, hlavnej hmoty a farského úradu a ten dom tak stojí, ako to bolo v tom modeli. Takisto mám doteraz model v ateliéri. Ale nie vždy je to také jednoduché a nie vždy mi pomáha fľaša vína. Niekedy je ten pôrod neskutočne ťažký.

Keď sa teraz pozriete na svoje projekty, ktoré sú 10 – 20 rokov staré, robili by ste tie projekty možno dnes inak alebo si stojíte za tým, že takto som to vtedy navrhol a aj dneska je to dobré?

Určite by som to nerobil inak, ale úplne tak isto. Hoci, samozrejme, dnes mám už iné, väčšie znalosti a aj materiálové možnosti sú nové, ale robil by som to tak isto. Ja som tvoril priestor. Pre mňa je architektúra tvorba priestoru. Nechápem, prečo by som to mal robiť inak.

Jasné, možno by som to zadanie po desiatich rokoch robil trošku inak, ale neotáčam sa späť. Nepoviem, že nepochybujem, lebo pochybovať treba, lebo kto nepochybuje, ten je stratený. A tá pochybnosť vás ženie dopredu. Čiže pochybnosti počas práce tam boli, ale inak by som to nerobil.

Zároveň určite boli nielen pochybnosti, ale aj chyby. Z chýb sa človek učí…

Človek robí chyby, samozrejme. Napríklad v Tatracentre statici zabetónovali piatym a šiestym podlažím výťahovú šachtu. Ale tam bolo viacero vtipných príhod. Napríklad keď sa robili kotvy pri pažení stavebných jám, prevŕtala sa susedná banka a natieklo im do trezoru.

Čo vtedy robíte?

Napríklad ten výťah, to už sme sa s investorom za ten čas dobre poznali, dohodli sme sa, že to nechám vyčísliť búracej firme a zaplatím to. Ani som nešiel za statikmi, stálo to vtedy 16 000 korún. Zaplatil som to a nerobil som z toho vedu.

Alebo keď sme robili na evanjelickom kostole s Ďurom Poliakom, navrhli sme striešku tak, že keď sme potom pozerali na ten dom, nelícovalo nám to kompozične s okenným otvorom, tak sme tú striešku dali predĺžiť o 40 cm. Takisto sme to zaplatili. Nebolo to tak v projekte, teda ani v rozpočte. No my sme si povedali, že to tak nie je dobre.

A keby ste mali porovnať, ako sa navrhovalo v 90. rokoch, tiež v takom temnom období, a teraz?

Nepovedal by som, že vtedy bolo temné obdobie, lebo podľa mňa je teraz ďaleko temnejšie obdobie. Veď sa pozrite do politiky, čo sa deje, vtedy to bolo aspoň ešte trochu normálne. Nepovedal by som, že projektovanie bolo iné, ako je teraz. Áno, nebolo toľko softvérov, ktoré boli také dobré, ako sú dnes, čiže trochu dlhšie to trvalo. Ale keď sa vrátim ešte do väčšej histórie, keď sme voľakedy kreslili na stoloch, v princípe to bolo to isté, lebo zase je to o tvorbe priestoru.

Nie je to o tom, že keď mám počítač a dobrý softvér, tak aj lepšie projektujem. Sú to všetko prostriedky, ktoré nám pomôžu, a proces urýchlia. Keď to raz v hlave vymyslím priestorovo správne, tak to nakreslím, či už rukou, alebo v úžasnom softvéri. Samozrejme, tých možností je strašne veľa. Je to jednoduchšie dneska.

Myslel som skôr, že po prevrate bolo veľa ľudí, ktorí veľmi rýchlo prišli k peniazom, a tým pádom si nevážili možno ani službu architekta. Nebol tam práve rozumný dialóg. Nestalo sa to aj vám?

Mne sa to v tom čase nestalo. Skôr sa mi to stalo teraz, v čase bývalého vedenia. To boli presne tí temní klienti, ktorí prišli ľahko a neštandardne k peniazom, a tí boli presne takí. Moji bývalí klienti z obdobia po prevrate, keď aj mali peniaze, boli veľmi korektní a rozumní.

Nerozhadzovali sa peniaze, robilo sa to racionálne. Vždy som tie domy robil až do interiéru. Chodili sme vyberať nábytok do Milána a keď to bolo dobré, boli ochotní na to dať peniaze. Stále mám pocit, že teraz je to horšie ako voľakedy. To je ale môj uhol pohľadu, nemusím mať pravdu.

Minule, keď som od vás odchádzal z ateliéru, tak ma zaujala jedna veľmi milá vec. Ste zberateľ časopisov El Croquis. Páčilo sa mi, že máte snáď všetky čísla od roku 1992, čo je niečo unikátne na Slovensku. Neviem, či ste jediný, ale určite ste jeden z mála, kto má takúto naozaj poctivú zbierku.

Áno, ale to je určitá náhoda. V roku 1992 som bol v Expo v Seville, kde som zažil výstavu španielskej architektúry. Bol tam prezentovaný aj tento časopis. Listoval som si ho tam a aj som si myslím zobral objednávkový lístok, vtedy som si povedal, že toto je skvelý časopis, takýto chcem a odvtedy ich odoberám. Je to teda už skoro 30 rokov a naozaj mám všetky čísla, teda pokiaľ mi ich študenti vrátili.

No, za to vás musím trochu pokarhať, lebo ste ich tam mali veľmi šlendriánsky pohodené. Žiadalo by si to nejaký regál…

Ale ja mám rád takú tú náhodnosť, život je o tom, nemôžeme všetko racionálne škatuľkovať. Veď keby som chcel, tak si chýbajúce číslo môžem objednať dodatočne.

Ale dnes už by ste napr. také číslo 62 nekúpili…

To neviem, ani som to neskúšal a ani to už nebudem skúšať. Poviem vám, ten časopis je pomerne hrubý a už len vrátiť sa k nemu je niekedy až nemožné. Som rád, že mám čas na to, aby som si otvoril nové číslo a som nadšený, že si ho pozriem a zase ho založím tam do tej mojej poličky. Ale že by som sa vrátil 15 rokov dozadu? To nerobím!

Dnes je to jednoduché objednať si ho, ale ako ste si ho kupovali v roku 1996?

Založil som si bankový účet, devízový účet, dali mi k tomu kartu. Objednal som si ho cez objednávkový lístok na zadnej strane alebo predposlednej strane a oni mi to posielali, chodilo mi to cez colnicu. Ani clo mi nedávali. Dnes mi to príde kuriérskou službou za 24 hodín.

Vtedy to bol asi taký malý vianočný darček, keď to prišlo…

Presne. Tak to bolo úplne úžasné. Otvoriť si ten časopis, pozerať si ho bolo niečo neuveriteľné. Jasné, že odoberám aj iné časopisy. Napriek tomu si myslím, že toto je top architektonický časopis. Povedal by som najlepší na svete. Teda pre mňa najlepší, aby som bol konkrétny.

Pomaly sa blížime k záveru. Teraz sa pustíme do pravidelnej rubriky. Začnime prvou otázkou: aký je váš obľúbený neúspech?

Môj obľúbený neúspech je spomínaný Kostol Kráľovnej rodiny. Keď som dvojkolovo vyhral súťaž, potom som pripravoval zmluvu a už som sa tešil, že idem robiť túto budovu, ktorá, poviem to neskromne, si myslím, že sa mi podarila. Vlastne sa nám podarila. Robila to aj moja manželka a ešte stavebný inžinier Jano Lukáč, ktorý už nežije. A nešlo to ďalej. Toto považujem za svoj najväčší neúspech, že to nešlo do realizácie.

Kam vás to posunulo?

Jasné, posunulo ma to tam, že som si vedel uvedomiť, že na svete nie sú len dobrí ľudia a sú aj neúspechy, na ktoré musím byť pripravený, a že to nepôjde ďalej. Že to nie je o tom, že vyhráš veľkú medzinárodnú dvojkolovú súťaž a už to máš vyhraté, ale treba na tom pracovať ďalej a aj keď nemáš na to dopad, môže to dopadnúť zle. Čiže proste treba sa otriasť, ísť ďalej a robiť.

Len ja to považujem za neúspech. Možno niektoré, o ktoré som sa pričinil ja, lebo možno ste sa pýtali, čo sa mne nepodarilo. Ale ja to beriem tak osobne, že sa mi to nepodarilo. Ale boli to tie objektívno-subjektívne okolnosti v tej hierarchii, ktorá vtedy rozhodla, že nie. Bude to robiť niekto iný a na inom mieste. Však tam už aj kostol stojí vzadu v Petržalke.

Aká je vaša najhoršia vlastnosť?

Môžem použiť aj cudzie slovo?

Nech sa páči…

Je to prokrastinácia. Normálne niektoré veci odkladám a poviem, však ono sa to vyrieši, Sato spraví. A mnohokrát mám pravdu. Niektoré veci nejdem hneď riešiť, odkladám to, či už sú príjemné, alebo nepríjemné, ono sa to nakoniec vyrieši. Ja som si zvykol, že táto prokrastinácia je výborná vlastnosť, aj keď je teda zlá, ale mne sa celkom vyplatila, takže je to dobré.

Hej, niekto má napríklad takú teóriu, že nedvíha na prvýkrát telefón od investora, lebo to môže byť nejaká úplná drobnosť, ktorú keď v momentálnej sekunde nevyriešite a nepošlete, tak sa ten problém vyrieši sám. Čiže niekedy ten investor druhýkrát vlastne nevolá.

Ja to hovorím, že spraví to Sato za vás.

A aká je vaša najlepšia vlastnosť?

Podľa mňa, že som normálne človečenský, ľudský, že sa viem rozprávať, či už je to študent, alebo nejaký zazobaný investor. V úvodzovkách. Rozprávam sa rovnako s jedným aj druhým. Je to taká tá ľudská nenadradená stránka, že ja som nejaký veľký architekt. Stále je to pre mňa výzva. Stále idem do toho, ako keby som bol skončil školu. Každé zadanie je pre mňa nové. Nepripravil som sa na tieto otázky.

Ale počúvali ste podcast s Iljom Skočekom?

Áno. Neviem už, čo povedal, zabudol som. Bolo to strašne dlhé, Ilja bol ukecaný. Mne sa to zdalo dlhé. Možno, že toto je takisto.

To bol úplne najdlhší podcast. Mne sa strašne páčilo, že sme sa polhodinu rozprávali o tom, ako on používa dom od svojho ocina a to mi prišlo super, že sme neriešili nejaký špárorez alebo či tam mal byť taký materiál alebo onaký. Bavili sme sa o tom, ako oni ako rodina 30 rokov ten dom používali a to je možno to, o čo v tej architektúre ide, a to bolo veľmi vzácne. Aspoň mne to prišlo také vzácne, že prišiel aj o tom porozprával.

Toto sa mi tiež veľmi na tom páčilo, lebo ja som dokonca v tom dome aj bol. Ja som bol vtedy v porote CE ZA AR, keď Ilja prihlásil tú nadstavbu na tom dome, ktorý robil jeho otec s mamou. Vtedy nám o tom veľa rozprávali ako porotcom. Takže som to aj fyzicky zažil, lebo niečo hodnotiť alebo o niečom rozprávať, čo som nezažil naživo, je asi zle. Toto sa mi páčilo, ako to Ilja všetko komentoval, ako rodičov vnímal. Každý schod bol zaprataný niečím, to bolo také vtipné.

A u vás je to ako? Byt alebo dom?

Priznám sa, ja by som chcel dom a nemám dom. Ale chcel by som dom v peknom prostredí, blízko Starého mesta. Taký pozemok som si aj našiel, ale nemal som na neho peniaze. Čiže som do domu nešiel. Pre mňa je to prostredie veľmi dôležité a miesto, kde ten dom stojí, je dôležitejší ako ten samotný dom.

Lebo dom je v podstate len štyri steny a strecha. No a tak som hľadal skôr tie prostredia pre byty. V podstate som sa tak pustil do tretieho bytu v poradí a tie byty nechávam deťom. Teraz mám byt podľa mňa v úplne úžasnom prostredí pri cintoríne Kozia brána, pozerám na veveričky, do stromov, byt má 120 štvorcových metrov. Bol päťizbový, ja som z neho spravil trojizbový, mám tam saunu.

Je to veľké, mám krásnu terasu a som spokojný. Dole sa vyveziem výťahom do 2 garáží. Žena má svoje miesto, ja svoje. Ale bývame tam len traja, s tým najmladším. Hm, najmladším, ktorý má už 21 rokov. Starší 37-ročný býva v byte, dcéra architektka v Zürichu.

Ako často používate tú saunu, ktorú máte v byte?

V zimnom období dosť často, tak raz týždenne. Je taká pre dvoch, čiže nie je veľká. Je v nike, takže ani nezavadzia ani nevystrkuje. Je to klasická fínska sauna.

Myslíte, že sa budete z toho bytu posúvať? Lebo toto už znie tak, že ste tam už veľmi pekne usadený a spokojný s výhľadom na hrad.

Povedal som manželke, že keď sme tu pri cintoríne, tak ma tu rovno pochováš, že zostaňme tu. Kam by sme šli? No dobre, vždy je možná nejaká zmena, ale táto pozícia mi vyhovuje, pretože mám blízko do ateliéru, tam chodím pešo. Tá chôdza sa mi páči. Takisto chodím pešo do školy, čiže je to taký môj trojuholník, ktorým chodím, kráčam a ja som tam veľmi spokojný. Tichučko tam je.

Však ateliér ste tam mali už dávno, čiže ste sa k nemu iba priblížili…

Ateliér som mal práveže tam, kde teraz bývam, v takom peknom starom dome na Šulekovej 3. To je ten dom, kde sa teraz opravuje strecha. Tam som mal prenajatý byt a ja som tam mal dlhé roky ateliér. Môj brat Juraj mal byt nado mnou, čiže my sme tak boli nad sebou, ale on ho vlastnil. Potom som kúpil nebytový priestor na Svoradovej, ktorý má 265 štvorcových metrov a tam mám ateliér.

Čo hovoríte na princíp, mať v jednej budove aj byt, aj ateliér?

Podľa mňa je to zlé. Teda hovorím svoj názor. Ja rád z toho domu vypadnem a idem. Idem za prácou a presúvam sa, obujem sa. Tá zmena prostredia je podľa mňa žiaduca.

Aké je vaše obľúbené jedlo?

Špagety vongole, čo sú v preklade špagety s mušľami. K tomu pohár bieleho vína. Napríklad dnes som to mal na obed.

Na Slovensku jete mušle?

Prečo nie?

Nie je to lepšie jesť niekde pri mori?

Keď som bol v Chorvátsku, dával som si stále len tie mušle.

Kávenky alebo kakaové rezy?

Kávenky, kakaové rezy, až taký veľký rozdiel v tom nevidím, lebo ja moc na sladké nie som.

Posledná otázka na záver: aký je váš názor, že architekti nosia čierne oblečenie? Vy napríklad dneska nie ste v čiernom, máte bielu košeľu rifle. Ale čo si o tom myslíte, keď vidíte architektov, ktorí sú od päty po uši v čiernom?

Je to farba, ktorú preferujú architekti. A prečo ju preferujú, to sa asi treba opýtať ich. Ja sa priznám, ja preferujem bielu, mňa asi ťažko uvidíte v čiernej košeli, vždy mám bielu košeľu. V bielej vyzerám tlstejšie, ja som dosť chudý. A dôležitá vec: bielu, keď si tými špagetami zašpiním, tak sa dá ľahko vyprať. Lepšie ako čierna.

Takže vy nosíte bielu preto, že keď sa ušpiníte špagetami, tak sa dá ľahko vyprať?

To je v podstate môj dôvod, hej.

A neprekáža vám, že keď to na tej večeri vidno, až kým sa prezlečiete doma?

Pokiaľ si k tomu dám pár pohárov vína, tak mi to už neprekáža.

Veľmi pekne vám ďakujem za túto unikátnu odpoveď na tému architekti a čierne oblečenie. Držím vám palce a ešte raz ďakujem, že ste prijali moje pozvanie.

Ďakujem za pozvanie a pozdravujem všetkých poslucháčov, ktorí mali trpezlivosť ma počúvať. Ďakujem.