Partner sekcie:
  • CAD Studio

Emil Belluš: Kolonádový most v Piešťanoch

Emil Belluš: Kolonádový most v Piešťanoch

Kolonádový most v Piešťanoch patrí k najvážnejším slovenským ašpirantom zo stavieb modernej architektúry na zápis do svetového kultúrneho dedičstva. Je príkladom, že aj inžinierska stavba môže byť vynikajúcim architektonickým dielom. V tvorbe architekta Emila Belluša to však nie je ojedinelý prípad. Obilné silo NUPOD či vodojem v Trnave sú ďalšími príkladmi vynikajúceho spojenia architektúry a inžinierskej stavby.

Projekt mosta vznikol v rokoch 1930 až 1931 v spolupráci Emila Belluša s Ing. A. Schwarzom z firmy Pittel Brausewetter a realizovaný bol v rokoch 1931 až 1932. V roku 1945 Nemci časť mosta vyhodili do vzduchu. Napriek tomu ho do pôvodnej podoby vrátila až rekonštrukcia v roku 1956. Jej autorom bol Ing. Miroslav Kollár.

Dobová fotografia z 30. rokov minulého storočiaMost je dlhý 141,8 m a široký 12 až 15 m. Spája Piešťany s kúpeľným ostrovom a spočiatku slúžil chodcom aj automobilom. Konštrukcia je železobetónová. Tvorí ho sedem polí s nerovnakým rozponom, pričom najväčší rozpon má stredné pole. Kolonádovú pešiu časť po dĺžke delí na dve polovice stena z väčšej časti zasklená. Stĺpiky v deliacej stene sú zároveň podporami pre zastrešenie tejto kolonádovej časti. Na oboch stranách mosta je päť malých obchodov, ktoré ponúkajú spomienkové predmety, knihy a pod. Sklenenú stenu výtvarne riešil Bellušov priateľ Martin Benka, ktorý využil možnosti leptaného skla. Na začiatku kúpeľného ostrova prechádza most po obidvoch stranách do krytej kolonády pozdĺž Váhu. Realizovaný je však iba jej začiatok, prvé pole.

Barlolámač od sochára Roberta KühmayeraPiešťanský most sa zaraďuje medzi viaceré slávne mosty sveta. Nie je však historický, naopak, prezentuje starú ideu pešieho mosta so službami ponúkanými novou, modernou formou. Dnes už slúži výlučne peším. Sklenená stena ich chráni pred vetrom. Drevené lavičky lákajú na posedenie na slnečnej strane a sledovať okoloidúcich. Architekt tu navrhol viaceré veľmi elegantné detaily zábradlia, stožiarov, lavičiek i osvetlenia, ktoré ostali zachované.

Jeho mimoriadne architektonicko-výtvarné hodnoty sú nesporné. Škoda, že sme pri 100. výročí narodenia jeho autora nevyužili ponúkanú možnosť most rekonštruovať. Stroskotala na neľudskosti vtedajších majiteľov kúpeľov. Šťastným nebolo ani rozhodnutie o predaji obchodíkov na moste do rúk súkromníkov.

Pre Bellušovu tvorbu bola typická snaha o syntézu architektúry a výtvarného umenia. Pri piešťanskom moste ju uplatnil nielen v leptanom skle Martina Benku, ale symbolom mosta a dnes i Piešťan sa stala socha barlolámača od Roberta Kühmayera. Stojí ako voľná socha pred upravenou plnou stenou vstupu na most zo strany mesta. Z tejto strany je aj nápis na portáli mosta – „SALUBERRIMAE PISTINIENSES THERMAE (Trajan, 1042)“.

Most nie je jediným Bellušovým dielom v Piešťanoch. Projektoval aj strednú priemyselnú školu a poštu. Most je však najznámejším a najlepším jeho dielom, ktorého estetické hodnoty oceňuje každý návštevník svetoznámych kúpeľov.

Emil Belluš – narodil sa 19. septembra 1899 v Slovenskej Ľupči, zomrel 14. decembra 1979 v Bratislave. Architektúru študoval najprv na Technickej univerzite v Budapešti, potom na Českom vysokom učení technickom v Prahe. Ukončil ich v roku 1924 a od roku 1925 viedol samostatný ateliér v Bratislave. Popri prvkoch moderny vo svojej tvorbe často uplatňoval aj prvky klasicizmu. Používal domáce materiály, k jeho doménam patril architektonický detail. Za najlepšie diela Emila Belluša sa pokladajú Kolonádový most v Piešťanoch (1932), tzv. Družstevné domy v Bratislave (1934 – 1937) a mlyny NUPOD v Trnave (1938). Vyznačujú sa veľmi dobrou kompozíciou, elegantnými formami, vhodnými materiálmi a kvalitnými detailmi. Pozoruhodné funkcionalistické diela navrhol architekt v štyridsiatych rokoch minulého storočia – napríklad Pavilón teoretických ústavov SVŠT (1948). Poslednou Bellušovou stavbou je komplex vysokoškolských internátov Mladá garda, vybudovaný v roku 1951. V tom čase už slovenská architektúra vlastne nejestvovala ako autonómna, vychádzajúca z vlastných názorových trendov. Ako všetky oblasti spoločenského života, aj architektúru negatívne zasiahli vplyvy sovietizácie kultúrno – politického diania. Aj to boli azda dôvody, prečo sa Emil Belluš stiahol z aktívnej práce v projektovej kancelárii a sústredil svoje úsilie na pedagogickú a vedeckú činnosť.

Emil Belluš má veľké zásluhy za založení Slovenskej vysokej školy technickej, najmä na vzniku slovenského architektonického školstva a spolkovej činnosti architektov. Roku 1939 založil a viedol odborný časopis Technický obzor slovenský. Podieľal sa na rozvoji teórie architektúry a založení Ústavu pre stavebníctvo a architektúru Slovenskej akadémie vied. Stál pri zrode časopisu Životné prostredie. Bol laureátom mnohých národných cien a roku 1965 mu udelili titul národného umelca.

Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD.
Foto: M. Dulla – H. Moravčíková: Architektúra Slovenska v 20. storočí

Štefan Šlachta (1939) – vyštudoval Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej, diplomovú prácu robil u prof. Vladimíra Karfíka, u ktorého potom pôsobil ako odborný asistent. Štefan Šlachta pracoval na poste hlavného architekta Dopravoprojektu Bratislava a neskôr bol architektom Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti. Od roku 1990 pracuje na Katedre teórie a dejín umenia Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, kde zastával aj post rektora. V súčasnosti pôsobí ako prezident Spolku architektov Slovenska.