Architektúra pikaresknej farbitosti

Venujme sa teda najprv onej farebnosti, z ktorej sa postupne zrodí farbitosť. Jestvujú stavby, pri ktorých kultúrna proveniencia nehrá nijakú úlohu. A naopak, existuje architektúra, ktorú poznamenávajú svojou absolútnou nezameniteľnosťou kultúrne korene. Príkladom je práve Múzeum kastílskeho umenia, pretože takúto farebnosť (pozor, o chvíľu o nej budeme hovoriť ako o farbitosti) mohla splodiť iba Kastília (takto sme si synekdoticky pomenovali celé Španielsko, keďže niektorí hispanisti, no najmä sami Kastílci, pokladajú obidva pojmy za rovnocenné).

Nie je to náhoda, že práve v Španielsku sa farba stala farebnosťou. Ak nerátame vizigótske obdobie, v ktorom sa už farba stáva dominantným výrazovým prostriedkom, prvýkrát sa to udialo v pikaresknom románe, v ktorom postava pikara (rozumej tulák, vandrák) opisuje nesmierne farbistým jazykom svoje dobrodružstvá. Joan Miró bol síce Katalánec, no v jeho diele sa farebnosť tiež mení na farbitosť.

Rozdiel medzi farbou a farbitosťou spočíva v tom, že farba sa používa bezpríznakovo, ako samozrejmá súčasť maliarskeho gesta (takto narábali s farbou vo výtvarnom umení klasici ako Jacques-Luis David alebo v architektúre modernisti), ako druhotný prvok. Na rozdiel od farby je farbitosť expresívne stvárnená farebnosť, ktorá má, naopak, primárny význam. Základnú funkciu môže mať farba vo výtvarnom umení a architektúre rovnako ako aj v literatúre.

Preto prideľujeme predmetom vôkol nás také pojmy ako napr. kolorit; ak je niečo bezvýrazné a bezpohlavné, hovoríme, že je to bezfarebné. Taká je, prepáčte mi, väčšina našich textov o architektúre. Pikareskný román bol okrem svojej grotesknosti a neuveriteľnej fantastickosti typický práve farbou literárneho jazyka. Ak chceme v súlade s postmodernou (a jej odkaz by sme mali čičíkať) chápať architektúru ako jazyk – lebo aj architektúra by mala o čomsi vypovedať, a nie len pyšne technicky mlčať – potom by sme si nemali dať ujsť ani farbu ako konštitutívnu zložku, ak je pre konkrétnu stavbu naozaj konštitutívna.

Samozrejme, existuje rad stavieb poňatých farebne, no farba je v ich prípade len druhoplánovým motívom. V prípade Múzea kastílskeho umenia však môžeme hovoriť o synonymii stavby a farby. Zatiaľ čo o väčšine stavieb môžeme povedať, že sú achromatické, a to aj vtedy, ak sa honosia napr. farebnou fasádou, pri tejto stavbe možno hovoriť o synestézii, teda súvzťažnosti medzi farbou a ostatnými prvkami, ktoré robia budovu budovou. Podobá sa to na súvzťažnosť vokalického systému a rôznych segmentov farebného spektra.

„Umenie 19. a 20. storočia, podnecované vedou, programovo obrátilo pozornosť na farebné vnímanie hlások a tónov, rovnako ako na zvukové a hudobné ponímanie farieb; odkrylo medzi nimi takmer nebadateľné vzájomnosti, aj keď sa niekedy k sebe vzťahovali iba veľmi voľne. August Wilhelm Schlegel videl hlásku A červeno, O purpurovo, I ako blankytnú modrú, U ako tmavomodrú. Inak videl hlásky Arthur Rimbaud: A v ňom vyvolávalo predstavu čiernej, E bielej farby, zelenú spájal s hláskou U a purpurová farba zodpovedala hláske I.“ (Jan Baleka, Modř, barva mezi barvami, s. 141)

V našom prípade je farba základom nosnosti stavby, a to nie v konštrukčnom, ale v tektonickom zmysle. Nelomené farebné tóny členia fasádu a opticky vyvolávajú dojem objemu. Nie sú to jednotlivé farebné polia, trieštiace múr do zbesnenej kaleidoskopickosti, ale sú to farby jednej plochy. Farebnosť je odvodená z vitráží leónskej katedrály. Autori najprv digitálne analyzovali vitráže a potom farby preniesli na fasádu.

V protiklade k exotickej farebnosti fasády sú interiéry stavby takmer monochrómne, ale oplývajú inou zvláštnosťou. Pôdorys je rovnako rozdelený do polí, má však rombicko-kvadratický tvar. Podobné prelamovanie hranolov alebo ich prienik (sú reverzibilné) poznáme z českej kubistickej architektúry, no prelamovanie pravouhlých sústav má domov práve v Španielsku. Gaudí netvoril vo vzduchoprázdne. Autori sa o interiéroch múzea vyjadrili takto: „Interiér Múzea moderného umenia Kastílie je konštruovaný ako sled síce spojitých, no oddelených priestorov, ktoré vytvárajú výrazový systém vyjadrujúci spoločný záujem, aký zdieľajú architektúra a umenie. Je to súčasná manifestácia rozdielneho a identického, univerzálneho a prechodného, čo odráža našu ľudskú odlišnosť a rovnosť.“

Múzeum s úžitkovou plochou 21 000 m² a výstavnou plochou 3 400 m² bolo dokončené v roku 2004 a už dnes ho obyvatelia Leónu vnímajú spolu s katedrálou a Gaudího palácom ako ťažisko ich mesta. Ide o atrakciu v tom najlepšom slova zmysle – okrem iného aj preto, že budova je dynamická nielen vďaka rozvlnenému pôdorysu a fasáde prelamovanej farbami, ale tiež vďaka meniacej sa (vlniacej sa) výškovej hladine.

Od založenia spoločného ateliéru Mansilla y Tuñón Arquitectos v roku 1992 už svetlo sveta uzrel rad pozoruhodných realizácií: Archeologické múzeum v Zamore (1996), plavecký bazén v San Fernando v Henares (1998), Umelecké múzeum v Castollóne (2001), koncertná sála v Leóne (2002) a knižnica a archív v Madride (2003). Múzeum v Leóne patrí medzi najvydarenejšie.

Názov stavby: Múzeum moderného umenia Kastílie
Miesto: Avenida de los Reyes Leoneses, León, Španielsko
Objednávateľ – investor: Gesturcal S.A., Junta de Castilla y León
Architekti: Luis M. Mansilla, Emilio Tuñón
Spoluatori: Luis Díaz-Mauriño, Ainoa Prats, Andrés Regueiro, Jaime Gimeno, Clara Moneo, Teresa Cruz, Oscar F. Aguayo, Gregory Peñate, Katrien Vertenten a Ricardo Lorenzana
Začiatok realizácie: 2001
Dokončenie realizácie: 2004

Michal Janata
Foto: Luis Asín