Petr Hájek: Priestory sa dajú naladiť ako hudobný nástroj

Petr Hájek 1

Český architekt Petr Hájek navrhuje nielen stavby, ale aj svoje vlastné hudobné nástroje. V hudbe a tanci nachádza inšpiráciu pre hybridne variabilnú architektúru. Budovám oblieka bundy a svojich študentov učí riešiť situácie, ktoré nemajú žiadne pravidlá.

Minulý rok ste získali titul Architekt roka, ktorý udeľuje spoločnosť ABF a. s. Podľa poroty je vaša tvorba svojbytná a experimentálna. Súhlasíte s týmto hodnotením?
Hľadám iné cesty navrhovania architektúry, než sú tie bežne používané, z princípu založené na základoch typológie a regulácie. Mojou snahou je pozrieť sa na problém inak, z iného uhla pohľadu. Snáď preto je naša práca považovaná za experimentálnu.

S kolegami a študentmi formulujeme nové hypotézy a teórie navrhovania, a tie potom testujeme na konkrétnych zadaniach. Často sa inšpirujeme metódami či postupmi prevzatými z odborov mimo architektúry, napríklad z prírodných vied alebo umenia. Veda a výskum v architektúre sú tým zásadným, čo náš odbor posúva vpred.

Čo pre vás ocenenie Architekt roka znamená po profesionálnej a osobnej stránke?
Vďaka tomuto oceneniu získate priestor vo verejných médiách, a teda aj lepšiu možnosť komunikovať. To je podstatné, pretože architektúra tohto priestoru nemá veľa. V porote súťaže zasadli laureáti predchádzajúcich ročníkov, špičkové osobnosti, ktoré sa architektúrou zaoberajú s mnohými presahmi, a ktorých si veľmi vážim. Cena je pre mňa mimoriadne dôležitá tým, že mi ju udelila práve táto porota.

Na Bienále architektúry v Benátkach 2016 ste pre česko-slovenský pavilón vytvoril model Slovenskej národnej galérie. Prečo ste zvolili práve túto tému?
Pavilón sa zaoberal odkazom stavieb, ktoré vznikli vo východnej časti Európy v 70. rokoch minulého storočia a ktorých odkaz bol a je aj v tejto chvíli ohrozený. Tieto stavby sa búrajú, takmer nikto ich nemá vôľu udržiavať. Nemôžu sa zachrániť všetky, to nie je reálne. Niektoré však pre budúcnosť zachovať chceme a musíme pre to niečo urobiť.

Zmyslom tejto výstavy bolo upozorniť na to, že tento problém existuje a je nutné ho brať vážne. V tom čase začali prebiehať práce na rekonštrukcii Slovenskej národnej galérie, takže sa na tomto príklade dal ukázať príbeh so šťastným koncom, príbeh zachránenej budovy. Budova galérie je navyše niečo medzi objektom a sochou, akýsi manifest architektúry na brehu Dunaja. Takže sa jej architektúra dala ľahko transformovať do ústredného exponátu, okolo ktorého sa téma moderovala.

Nešlo teda len o model domu, ale o vytvorenie objektu – média. Vznikol akýsi totem, okolo ktorého sa môžete stretnúť a začať debatu. Debatu, ako sa postarať o tieto pamiatky, ako ich skutočne zachrániť. Zmyslom teda nebolo vystaviť konkrétnu architektúru. Zmyslom bolo cez ňu povedať: „Máme tento problém a chceme o ňom hovoriť, je najvyšší čas.“

Dom Chameleon 2014 Praha.
Dom Chameleon (2014), Praha. |

Pôvodným zámerom bolo sprístupnenie celého modelu pre návštevníkov výstavy. Nakoniec bol ale do neho prístup obmedzený, možné bolo chodiť len okolo a pod ním. Prečo došlo k tejto zmene?
Akcie tohto druhu majú určité bezpečnostné podmienky. To je v poriadku a v záujme všetkých strán. Je však verejným tajomstvom, že v prípade Bienále v Benátkach usporiadatelia kladú účelové prekážky, za ktorých kladné vybavenie sú vyberané poplatky. Hoci sme mali posudok od českého statika s medzinárodnou certifikáciou, rovnako po nás chceli za povolenie vstupu do exponátu zaplatiť niekoľko tisíc eur.

Do značnej miery mi to (a nielen mne) pripomínalo „výpalné“. Preto sme zaplatiť odmietli, a preto usporiadatelia prístup do exponátu uzavreli. Takisto nás nútili, aby sme model priskrutkovali k podlahe, čím by sa však zničilo terazzo na podlahe historického pavilónu. Tak sme radšej po konzultácii s naším statikom upevnenie našvindľovali a dali sme tam iba matky, kotvy sme do podlahy nenavŕtali.

Ste autorom rozšírenia Centra súčasného umenia DOX+ v Prahe. Na čo odkazuje špecifický vzhľad fasády objektu?
Objekty DOX+ sú oblečené do akejsi páperovej bundy. Tá zatepľuje časť konštrukcií z pohľadového betónu a zároveň pohlcuje zvyškový hluk z technológie alebo prevádzky sál vnútri obytného bloku. Izolačná vata je potiahnutá pružnou izolačnou membránou, ktorá je potom v pravidelnom rastri kotvená do betónu. Je to mäkké a rovnako čalúnené ako napríklad pohovka, ktorú máte možno doma. Kotvy na čalúnenie a ich rozvrh sú urobené a navrhnuté tak, aby prenášali značnú ťahovú silu, keď si na tú pohovku sadnete.

Tento problém povrchového napätia sme mali tiež. Súvisí s tepelnou rozťažnosťou alebo zmrštením plášťa vplyvom kolísania povrchovej teploty pri oslnení či premrznutí v zimných mesiacoch. Princíp čalúnenia nám pomohol tieto sily zvládnuť tak, aby nedošlo pri vysokých mrazoch k roztrhnutiu fasády a pri vysokých teplotách k strate prepätia. Doslova sme teda zväčšili čalúnenie gauča do mierky domu, prevzali jeho konštrukčnú logiku aj geometriu. Tento systém sa na fasáde osvedčil a zatiaľ bez problémov funguje.

Vediete študentský ateliér na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Čo sa snažíte odovzdávať a čo by malo byť odovzdávané generácii budúcich architektov?
Problém je v tom, že nikto nevie, ako bude naša profesia vyzerať napríklad len v blízkej budúcnosti a na čo presne štúdium architektúry v školách zamerať. Keď som začal študovať, architektúra sa navrhovala v projektových ústavoch, kde bolo potrebné mať veľké množstvo kresličov. Než som absolvoval, vzniklo veľa malých úspešných kancelárií vďaka tomu, že nastúpili počítače a tie ohromným spôsobom prácu urýchlili a zredukovali počet projektantov.

Preto študentov nepripravujem na konkrétnu úlohu, konkrétnu pracovnú pozíciu, konkrétny problém. Naše ateliérové zadania sú akýmsi trenažérom a spravidla sa nepodobajú klasickej úlohe typu – navrhni obytný dom do prieluky. Trénujeme študentov na úlohách v extrémnych situáciách, na podzemných mestách či plávajúcich domoch, na parcelách nad strechami domov, na mostoch…

Aké projekty sú výsledkom takýchto netypických zadaní?
Vznikli tak napríklad výskumné projekty Mesto v lome, Plávajúce mesto alebo Dom v tuneli. Sú to situácie, ktoré v sebe koncentrujú veľké množstvo problémov, ale keď sa tieto situácie naučíte zvládať, tak vám potom bežné úlohy neprídu tak zložité a s tými zložitými si viete lepšie poradiť.

Hlavnou úlohou učiteľa je však získať srdce študentov pre svoj odbor. Aby mu prepadli a bol v ich živote často na prvom mieste. To je veľká obeť. Máva dopad na osobný život. Nikto ale nemôže mať všetko, a to je svojím spôsobom spravodlivé.

Ako ste na tom vy sám?
Snažím sa s tým vyrovnať, ale veľmi mi to nejde. Je to určitá neschopnosť stanoviť si hranicu a povedať si, teraz pracujem a teraz odpočívam alebo sa venujem niečomu inému. Je veľa kolegov, ktorí to vedia zladiť a ja im závidím. Telo mi nestíha za hlavou. Je to však niečo za niečo.

Model Slovenskej národnej galérie 2016 Bienále architektúry v Benátkach
Model Slovenskej národnej galérie (2016), Bienále architektúry v Benátkach |

Založil ste Laboratórium experimentálnej architektúry LEA. Čo si pod týmto pojmom možno predstaviť?
Zistili sme, že na niektoré typy úloh sa len veľmi ťažko hľadá odpoveď na základe aplikácie zavedených typológií. Napríklad v centrách súčasných miest máte obmedzené možnosti, kde stavať. Voľných pozemkov je málo a sú drahé. Na mieste, kde je autobusová stanica, potrebujete park, na mieste, kde je park, galériu a podobne.

Problém sa dá vyriešiť metódou hybridnej architektúry, kedy kombinujete na jednom mieste viac funkcií. Vo výsledku potom môže na jednom mieste stáť viac stavieb bez toho, aby si prekážali, pretože sa prelínajú a dopĺňajú.

Takže sa v LEA venujete najmä hybridnej architektúre?
Alebo hľadáme nové metódy plánovania miest na základe inšpirácie z hudobných či tanečných postupov. Na to všetko potrebujeme teoretické zázemie, ktoré formuje otázky a hľadá riešenia v rôznych hypotézach a teóriách. Tie sa potom môžu preverovať pri riešení úloh v pracovnom alebo školskom ateliéri.

Preto sme založili voľnú plat­formu, združenia zložené z rôznych osobností z rôznych odborov, ktoré sme nazvali Laboratórium experimentálnej architektúry. LEA stojí za formulovaním zadania a teoretických východísk napríklad pri projektoch Anastomosis, Urbo Kune, Membránové mesto alebo Galegion.

Inšpiruje vás hudba a tanec. Aj hráte na nejaký hudobný nástroj?
Áno. Teda, je to skôr konceptuálne experimentovanie s hudbou a architektúrou. Vytváram na základe určitých pravidiel hluky, tie transformujem do architektúry a naopak. Podieľam sa s jedným zahraničným ansámblom na gramofónovej doske. Sú na nej zvuky transformované z farieb a štruktúr rôznych stavieb. Keď som sa dozvedel o monochorde, ktorý Pytagoras použil na štúdium matematických a hudobných intervalov, tak som si ho skonštruoval a začal skúmať.

Hudobné princípy sme aplikovali na rade stavieb. V multifunkčných sálach v Arcidiecéznom múzeu v Košiciach, Jazdiarni Litomyšli a v DOX + v Prahe. Priestory sa vďaka tomu dajú naladiť na konkrétnu produkciu, podobne ako hudobný nástroj. Teraz pracujeme na návrhu Múzea filmu, do ktorého tvaru je transformovaná zvuková stopa. To nám jednak umožňuje vytvarovať optimálny pôdorys s ohľadom na obtekanie rieky Vltavy, jednak do budovy vkladáme určitú informáciu, ktorú je možné spätne prečítať.

V návrhu Múzea živlov v Peci pod Sněžkou sa zaoberáme zosilnením zvukov prírody na princípe gramofónovej prenosky. Dokážeme tak bez elektronických audiozariadení zosilniť napríklad zvuk podzemnej rieky.

Krkonošské centrum environmentálneho vzdelávania 2014 Vrchlabí.
Krkonošské centrum environmentálneho vzdelávania (2014), Vrchlabí. |

Okrem ČVUT a LEA máte aj ateliér na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Je nejaký rozdiel v prístupe k architektúre medzi technickou a umeleckou školou?
Odpoveď je zložitejšia. V mojom prístupe k študentom a v tom, čo by som ich mal naučiť nie je. Rozdiel je vo všeobecných podmienkach na oboch typoch škôl. Na technike je v ateliéri viac študentov a niekedy ani 40 nie je výnimočné číslo. V Bratislave mám v ateliéri päť študentov, a to sa samozrejme odráža aj na čase, ktorý na seba máme.

Vysokú úroveň koncentrácie možno udržať zhruba počas dvoch hodín. Potom pozornosť výrazne klesá a v tom to celé je. Ak pracujete s viacerými žiakmi, musíte k nim pristupovať ako k skupine. S menším počtom žiakov je možné pracovať individuálne. Snažím sa, aby sa vo výsledkoch tento rozdiel neprejavil. Vo veľkom ateliéri je to pochopiteľne oveľa namáhavejšie a s vekom mi ubúdajú sily.

Tento rok ste boli porotcom ocenenia za architektúru CE•ZA•AR. Ako by ste zhodnotili priebeh a kvalitu tohto ročníka?
Súťaže sú pre náš odbor dôležité. Pomáhajú kultivovať prostredie. CE•ZA•AR v tomto hrá na Slovensku zásadnú úlohu. Slovenská komora architektov odvádza obdivuhodnú prácu. Súťaž je skvele zorganizovaná a pre porotu je všetko pripravené tak, aby sa mohla sústrediť na svoju prácu. Bola to pre mňa cenná skúsenosť a ďakujem za ňu.

Ocenenia tento rok vyvolali búrlivé diskusie. Dom na strome vraj nie je príkladom toho, ako by malo vyzerať rodinné bývanie. V kategórii bytových domov zas zvíťazila polyfunkčná stavba, ktorá má bytov len pár. V médiách sa objavil názor, že by sa mali vylúčiť kategórie a udeľovať by sa mala cena jednoducho len najlepším projektom. Aký má prínos ocenenie pre laickú verejnosť?
Kto chce súťažiť musí tiež vedieť prehrávať. Jednotlivé kategórie slúžia na to, aby mohlo byť ocenených viac stavieb s rozdielnou typológiou, ktoré nie je možné jednoducho porovnávať medzi sebou. Tie sú zvolené podľa môjho názoru dobre a reprezentatívne. Nie je potrebné teda žiadnu kategóriu pridávať alebo vylučovať. A aký má prínos ocenenie pre laickú verejnosť popravde neviem, ale som si istý, že má prínos pre investorov. Tým pomáha vyhľadať dobrých architektov.

Revitalizácia zámockého návršia 2016 Litomyšl.
Revitalizácia zámockého návršia (2016), Litomyšl. |

Hovorí sa, že cena má takú hodnotu ako porota, ktorá ju udeľuje. Čo ste vy osobne hľadali v projektoch, ktoré bojovali o cenu CE.ZA.AR?
Áno, s tým súhlasím. Porota vždy určuje výsledok. Zlá, zlý, dobrá, dobrý. Hľadal som silnú myšlienku a kvalitné remeslo. Obe tieto hodnoty som v každej kategórii nakoniec našiel. Nemusel som pri svojich rozhodnutiach hľadať s kolegami porotcami kompromis. Aj preto sa s výsledkom súťaže bez výhrad stotožňujem.

Máte veľmi dobrú pozíciu na porovnanie slovenskej a českej architektonickej scény. Sú medzi nimi citeľné rozdiely. Ktoré sú momentálne najväčšie výzvy, ktorým čelíme?
Z toho, čo som videl a mohol spoznať, možno konštatovať, že na Slovensku je menej práce a to vedie aj k väčšej rivalite a napätiu medzi architektmi. Veľa stavieb, ktoré som videl, je skvelých, a najväčšou výzvou teda je, povedať o nich okolitému svetu. Myslím si, že v tom majú oba národy dlh. Musíme svoju architektúru prezentovať zahraničnému publiku, propagovať ju, exportovať naše myšlienky.

Momentálne sa v Bratislave stane primátorom Matúš Vallo. Predpokladáte, že praktizujúci architekt môže z primátorského postu za štyri roky účinne zmeniť mesto?
Áno, to si myslím a povedal by som, že toto očakávanie nemám sám. Záleží však na tom, čo si predstaviť pod pojmom „zmeniť mesto“. Z pohľadu nových stavieb to za tak krátky čas nie je možné. Je však možná mentálna pres­tavba. Zo svojej skúsenosti môže pripraviť kľúčové projekty pre budúcnosť. Vybudovať základy pre kontinuitu tak, ako je to napríklad v Litomyšli, keď každý nový starosta podporuje projekty toho predošlého. Stavba mesta je remeslo na desiatky rokov. Ak každé nové vedenie príde s novými projektmi a tie staré zahodí, nezmení sa nič. V Bratislave však na to nebude sám, v tom meste je veľa schopných ľudí a zdravá energia, ktorá by mu v tom mohla pomôcť. Spomeniem napríklad projekt oživenia Starej tržnice a tím okolo Gábora Bindicsa.

Ktorý z vašich projektov je váš „srdcový“ a z akého dôvodu?
Vždy je to asi ten, na ktorom práve pracujem. Po dokončení ho musím vytesniť a uvoľniť kapacitu pre iný projekt. Je to ako u lekára, keď má pacienta. Tiež nemôže stále spomínať na toho úspešne vyliečeného. Musí sa venovať tomu chorému, ktorého práve má, ten musí byť jeho srdcovou záležitosťou, len tak mu najlepšie pomôže.

Aký je váš architektonický sen, ktorý by ste raz chceli zrealizovať?
Mám veľa snov, ale bojím sa, že keď ich poviem nahlas, nesplnia sa.

Petr Hájek (* 1970)
Vyštudoval Fakultu architektúry ČVUT a Školu architektúry na AVU v Prahe. Založil architektonickú kanceláriu HŠH architekti (teraz HXH) a vlastnú architektonickú kanceláriu Petr Hájek ARCHITEKTI. Medzi jeho realizácie patrí napríklad revitalizácia Zámockého návrší v Litomyšli, dom Chameleon, expozícia národného pavilónu La Biennale di Venezia 2016, terasy paláca Lucerna alebo prístavba galérie DOX +. Za svoju prácu získal rad domácich i medzinárodných ocenení, v roku 2018 získal ocenenie Architekt roka. Pôsobí ako pedagóg na VŠVU v Bratislave a na FA ČVUT v Prahe.
Text: Tereza Janišová, Karolína Barényi
Foto: Archív Petra Hájeka

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2018.

Komentáre