Dve knihy: Ako sme kedysi žili

Prvú knihu dopĺňajú dobové dokumentárne fotografie od Vydru, Sochára či Dérera.
Zdroj: Rebeka Zacková

Zora Mintalová Zubercová pokračuje vo svojej snahe priblížiť Slovákom život ich predchodcov, vo vydavateľstve Slovart jej vychádza ďalšia dvojica populárno-náučných kníh Ako sme kedysi žili.

Viete, čo si povesiť na fogaš, koľkofuntový chlieb upiecť, čo označiť na pohľadnici, ktorú sa patrí poslať z kúpeľov, alebo do akého mesta pôjdete na návštevu k známym, ak bývajú v Račišdorfe? (Správne odpovede nájdete na konci článku.)

Ak sa tieto poznatky vo vašej rodine nepodávali ústnou cestou po generácie, môžete si ich doplniť v knihe Ako sme kedysi žili a v následnom obrazovom sprievodcovi s rovnakým názvom, ktoré napísala súčasná slovenská etnografka Zora Mintalová Zubercová.

Z dvoch uhlov

Aj keď boli tieto dve knihy vydané s odstupom niekoľkých rokov, výborne sa čítajú spoločne. Obe sú náhľadom do 19. storočia a medzivojnového obdobia 20. storočia, jedna prostredníctvom slova, druhá obrazu. Prvá kniha vydaná v roku 2017 je bohatšia na text a obsahuje intímny pohľad do života predchádzajúcich generácií.

Profesionálne naaranžované interiéry pôsobia dojmom, akoby sa obyvatelia domu každú chvíľu mali vrátiť domov.
Profesionálne naaranžované interiéry pôsobia dojmom, akoby sa obyvatelia domu každú chvíľu mali vrátiť domov. | Zdroj: Rebeka Zacková

Rozprávanie plynie spolu s ročnými obdobiami, keďže hospodársky rok mal v tom čase oveľa väčší dosah na každodenný život než kalendárny. Čitateľ sa dozvie veľa o zvykoch, sviatkoch, jedlách, povolaniach, o fungovaní rodiny, ale aj o všeobecných podmienkach na Slovensku. Môže vidieť aj rozdiely v živote na dolniakoch a horniakoch, úplne inak sa predsa žilo na nížinatom juhu ako na hornatom severe.

Obrazový sprievodca z roku 2021 je spoluprácou s fotografom a ilustrátorom Vladimírom Holinom a dopĺňa naše predstavy o živote našich predkov po vizuálnej stránke fotografiami z viacerých slovenských skanzenov.

Nielen o vidieku

Kniha zachytáva nielen dianie na dedinách, ale aj v mestách a dáva nám nahliadnuť do života všetkých spoločenských vrstiev. Autorka do detailov opisuje, ako prebiehala návšteva známych v meste aj ako budúci ženích navštevoval svoju milú na dedine.

Na fotografiách môžeme sledovať a porovnávať, ako býval miestny richtár, nižšia šľachta či dokonca aristokracia. Obrovská hodnota je aj vo vysvetlení súvislostí. Autorka poukazuje na rýchlejší rozvoj miest, cez ktoré prechádzala železnica, ako aj na typy stavieb a používané procesy podľa dostupných surovín, ale aj na rozdiel v osídľovaní na rovinách a v horách z hľadiska urbanizmu.

Predmety každodennej potreby našich predkov.
Predmety každodennej potreby našich predkov. | Zdroj: Rebeka Zacková

Pramene vtedajšej doby

Hodnovernosť textu a pôžitok z čítania dopĺňajú úryvky vtedajších spisovateľov či etnografov Pavla Čaploviča, Juraja Fándlyho, Terézie Vansovej a mnohých ďalších.

Tieto pramene evokujú dobovú atmosféru, porekadlá ako „lebo zakúrená pec, to je milá vec“ vťahujú do doby, z rôznych dopodrobna rozpísaných receptov sa zbiehajú v ústach sliny a autentické výrazy, ako napríklad „stridží deň“ či „rovina ako táfeľ“, vyvolávajú na tvári úsmev. Dobové fotografie zas ukazujú svet vtedajšej módy, a tak sú zamestnané skutočne všetky zmysly a fantázia pracuje na plné obrátky.

Do každej domácnosti

Zora Mintalová Zubercová nám poskytla naozaj výnimočný spôsob, ako nahliadnuť do vlastnej minulosti. Tieto dve knihy sú podľa jej slov vhodné pre všetkých Slovákov, aby si „uvedomili, ako sme sa dostali k tomu, ako je to u nás teraz, k tomu, čo môžeme teraz prezentovať ako naše kultúrne dedičstvo“.

Zora Mintalova Zubercova
Zora Mintalova Zubercova | Zdroj: Rebeka Zacková
Zora Mintalová Zubercová je slovenská etnografka, historička a spisovateľka. V roku 2000 založila Múzeum Slovenského Červeného kríža v Martine, odkiaľ aj pochádza. Venuje sa výskumu a písaniu odbornej, ale aj vedecko-populárnej literatúry v oblasti etnografie.
Správne odpovede: Fogaš je drevená ozdobná polica, na ktorú sa vešali krčahy. Gazdiné boli majsterky v pečení chleba, ktorý mal obyčajne 10 až 12 funtov, teda 4 až 4,8 kg. Na pohľadnici sa krížikom označili okná na kúpeľnom dome alebo penzióne, v ktorom kúpeľní hostia bývali. Račišdorf je historický názov bratislavskej časti Rača.
Rebeka Zacková

Článok bol uverejnený v časopise ASB 1-2/2022