Česko-slovenský smútok na Bienále architektúry

cesko slovensky smutok na bienale architektury

Spoločný československý pavilón, nádherná, ale z hľadiska výstavných potrieb dnes už čiastočne prežitá stavba (prakticky nevyvetrateľná) sa stáva pascou na kreatívne idey.

Zoči-voči funkcionalistickej klasike Otakara Novotného ako keby sa báli súčasní tvorcovia vymyslieť čokoľvek, čo  bude strohej obálke, dominantnej vo svojej jednoduchosti, aspoň akým-takým partnerom. Aspoň tých málo, ktoré som mal možnosť vidieť na vlastné oči v originále (ak nepočítam Architektúru bez architektov ateliéru ksa. z roku 2002 neskôr inštalovaný aj v pražskom Veltržnom paláci).

Za ostatných 6 rokov obsadili česko-slovenskú oázu benátskych Giardini chladničky ateliéru Zero-Zero (2008) – skôr sociologický pohľad do slovenských žalúdkov, než architektonický koncept. Pred dvoma rokmi reprezentoval súčasnú československú tvorbu „sklad dreva“ Martina Rajniša – koncept zámernej „nearchitektúry“ odvážneho architekta – anarchistu (ktorý sám svoje často nepovolené stavby v českých luhoch a hájoch spojením „dočasný sklad dříví“ pred úradnou mocou označuje). Výpoveď zaujala nielen vôňou čerstvo napíleného dreva, ale i agresívnym spôsobom, akým „vyhřezla“ z útrob pavilónu: výron čírej sebastrednej architektovej radosti z tela prísne ukázneného funkcionalizmu architekta-klasika.

Nie náhodou ale porotu viac než programová anarchia zaujala drevená spontánna architektúra autentických domčekov bahrajnských rybárov, ocenené Zlatým levom. Mne osobne vadilo ochotnícke divadlo na zahájení a nepríjemný pocit, že takáto výstava by nemala slúžiť aj ako predajňa kníh autora expozície…

Čo si ale návštevník odnesie z tohtoročného Bienále? Žiaľ, ani chuť parenice z chladničky, ani vôňu fošien či triesku pod nechtom. Prázdny pavilón umožňuje vychutnať jeho proporcie, ale… Objavili sme tablet, fíííha! Škoda, že autori ruského pavilónu objavili aj spôsob, ako ho využiť. Vizualizácie „problémov“ sú len veľmi priemerné. Alebo je latrína na stĺpe odpoveďou na architektúru digitálneho veku? „Panelák bez okien je slepý!!!“ ach jaj…

Ak bolo cieľom zviditeľniť slovenských a českých architektonických aktivistov, beriem… ale oveľa názornejšie a divácky atraktívnejšie (a bez dementného tabletu s nešikovným ovládaním) to dokázali autori amerického pavilónu. Kvitujem aj fakt, že bez tohto konceptu by sa asi toľko mladých ľudí nikdy supervýstavy nezúčastnilo. „…mojou snahou je priniesť diskusiu o veľkých témach architektúry priamo do nášho pavilónu. Projekt je dialógom s návštevníkmi benátskeho bienále,“ povedal pre ASB kurátor Ján Pernecký.

Žiaľ, pavilón som videl v deň slávnostného otvorenia a v deň nasledujúci – a diskusia, ktorá sa tu viedla, bola skôr v rovine „Je toto vôbec možné?“, než že by dramaticky prispievala ku kvalite architektonického diskurzu. Ak sa odvtedy až dodnes každodenne v pavilóne konajú strhujúce diskusie nad problémami súčasnej architektúry, autorom sa ospravedlňujem…

Druhou nohou konceptu má byť virtuálny priestor na stránkach www.askingarchitecture.sk. Posúďte sami… Chceme snáď svetu tvrdiť, že nevieme, kam z konopí? Každého z účastníkov osve si vážim a som rád, že svoje projekty realizujú v neutešených podmienkach slovenskej prítomnosti, kde význam slova „architekt“ v povedomí širokej verejnosti osciluje niekde medzi „socka“ a „darmožráč“. Ale už len nemá prítomnosť ducha stavby fenomenálneho Otakara Novotného v benátskom pavilóne by mohla autorovi koncepcie napovedať, že menej je niekedy viac. A v tomto prípade nielen formou, ale i obsahom.

Autor projektu Ján Pernecký tvrdí, že ho viac ako odpovede zaujímajú otázky… pýtam sa teda rovnako, ako som sa pýtal na vernisáži: O čom???

Matej Šišolák

–>–>