Čo v bedekri pre turistov nenájdete (bratislavské ruiny)
Slovensko je plné ruín stredovekých hradov v rôznom štádiu rozpadu a rozkladu. Po dedinách máme roztrúsených veľa spustnutých renesančných a barokových kaštieľov a kúrií. Po celej krajine sú nemí svedkovia priemyselného rozmachu v devätnástom a začiatkom dvadsiateho storočia. Osudom týchto objektov je, že buď úplne upadli do zabudnutia, alebo mali šťastie na aktívnych ľudí, ktorým ich osud nie je ľahostajný. Pomáhajú so zdokumentovaním, rôzne občianske združenia aj s obnovou a nadšení solventní investori dokonca s úplnou rekonštrukciou.
Máme zachovaných aj mnoho pekných romantických obrázkov priemyselných objektov, ktoré developerskí osvietenci pre istotu zrovnali so zemou, len aby ich nestihol osud ich spustnutých bratov.
Ale v našom meste už môžeme návštevníkom ponúknuť aj pohľady na novodobé ruiny.
Starostlivo si ich pestujeme tak, že dávame pozor, aby sa o ne nik nestaral a akékoľvek úpravy ich okolia sú priam nežiaduce. Poškodilo by to ich imidž ruín a odohnalo pritekajúce prachy od zvedavých turistov, ktorí vydesení utekajú do najbližšieho baru trochu posunúť rovinu vnímania slovenskej metropoly priaznivejším smerom.
Prehliadka panoptika sa začína tým najlepším:
Nemocnica na Rázsochách
Panoráma nedokončenej nemocnice sa vynára pred očami pomedzi neudržiavanú a náletovú zeleň. Atmosféra je porovnateľná s najparádnejšími zrúcaninami. Strašidelný dojem dotvára strážnik, ktorý by obetoval aj život, len aby si niekto neurobil záber z blízkej vzdialenosti.
Osud tejto megastavby, ktorú poriadne ohlodal zub času, je už dlhé roky neistý. Ťažké roky, v ktorých sa potáca naše hospodárstvo, však znamenajú istotu, že Rázsochy ešte dlho zo zoznamu novodobých bratislavských ruín nevyčiarkneme.
Ľahkou turistickou chôdzou pokračujeme poza nákupné centrum a dostaneme sa do rekreačnej lokality na Železnej studničke. Vrcholom prechádzky sú krížne cesty s ďalšou atrakciou. Sláva výletnej reštaurácie Snežienka je dávnou minulosťou. Ruina je oplotená, ale vizuálne aj tak prilepená na spodnú stanicu lanovky na Kamzík. Len dôverčivé detské duše veria, že lanovka je v prevádzke (a že naozaj je!), maloverným dospelým by pomohli farebné a aktuálne pútače na hlavných trasách. Lanovkári by si tak možno zarobili aspoň na slanú vodu.
Ďalšou zastávkou je betónová nádhera na Šancovej ulici, hneď pri Ymke. Táto budova, ktorá sa hrdí spojením s kresťanskými mladíkmi, by tiež potrebovala radikálny zásah v podobe rekonštrukcie, ale nie o nej chcela byť reč. Nerozhodný investor, ktorý namiesto ponúknutého prstu chcel hneď zhltnúť celú ruku (táto krvavá vidina sa nám hodí do scenára), môže teraz výhodne prenajímať strašidelný skelet na megaboardy. A to sa niektorí rodičia báli dať svoje ratolesti do materskej školy na Beskydskej, že budú mať deti na dvore stavebný ruch. Za to, že im nedokončená betónová obluda tieni popoludňajšie slnko, funguje aspoň trochu ako zvuková bariéra od hlavnej cesty.
Presúvame sa do menej atraktívnej oblasti Mlynských Nív. Je to neslávne známe miesto tým, že voľné parkovacie miesto tu má najmä v čase obeda takmer cenu garsónky v Petržalke. Hneď ako sa prestaneme kochať umeleckým dielom na streche Strabagu, zaostríme zrak, blížime sa k Jarabinám. Názov obsahuje celú poetiku lokality, na samotnú stavbu už neostalo. Patrí medzi najmladšie prírastky k ruinám hlavného mesta, ale ešte pár rôčkov a bude to plnohodnotná dominanta. Striasa už len predstava, že by práve na tomto mieste mal vyrásť bytový dom.
Do mozaiky dobre zapadá aj komplex budov bratislavského PKO. Je to unikát, pretože ruinou sa stalo v rekordnom čase a za výdatnej pomoci svojich majiteľov. Neobíďte ho, blíži sa jeho osudná hodina.
Od Dunaja obvykle fúka vietor, pridáme tempo. Míňame Starý most, tiež už niekoľko rokov nehodný opravy, a napokon sa dostaneme k Slovenskému národnému divadlu. Kolosálny stánok kultúry by vedel dlho rozprávať o svojich ruinných časoch, našťastie sú preč a budova slúži svojmu účelu.
Finále prehliadky tvorí naozaj krátka zastávka uprostred Štefánikovej ulice. V Bratislave je málo honosných ulíc s históriou a veľkomestským charakterom. Len táto má však svoj Dom hrôzy.
Ing. arch. Mária Nováková
Foto: Dano Veselský
–>–>
