Architektúra, ktorá sa nebojí skúmať
Galéria(10)

Architektúra, ktorá sa nebojí skúmať

Stretli sme sa v impozantných priestoroch kláštora Nitrianskeho hradu, kde majú BARAK architekti od roku 2004 svoje nové sídlo. Dnes sú neprehliadnuteľným zjavom slovenskej architektonickej scény. Ich tvorba zastáva princíp jednoduchosti a kriticko-vedeckého prístupu. Konateľ a jeden z pôvodných zakladateľov tejto značky, architekt Viktor Šabík, hovorí, že produkovať dobré netreba len v oblasti matérie, ale aj vzťahov. Viac prezradil v našom rozhovore.

Kedy ste sa rozhodli pre architektúru? Vraj vás to najskôr priťahovalo k archeológii.
To bolo veľmi dávno, tuším, že v druhom ročníku na strednej škole. Archeológia súvisela s mojím záujmom o históriu a s kultovou postavou Indiana Jonesa. Ale nakoniec ma pri výbere štúdia ovplyvnilo domáce zázemie. Jeden dedko bol tesárom a murárom, druhý zasa zlatníkom. Rodičia boli stavbári, jeden strýko architekt. Aj mama pôvodne uvažovala o architektúre. Nakoniec ukončila štúdium stavby mostov a ciest. U mňa sa z toho vykryštalizovala architektúra.

Ako si spomínate na študentské časy?
Študoval som počas prelomových rokov a bolo to veľmi rozporuplné obdobie, plné úvah, či zostať v krajine, alebo odísť. V osemdesiatom deviatom som bol tretiak. Vtedy sa začala na škole vytvárať skupina študentov, ktorá sa rozhodla robiť výskum na vlastnú päsť mimo oficiálnych univerzitných aktivít. Organizovalo sa veľa súťaží aj výstav. Veľa aktivít sa dialo na internáte. Rysovňa bola vtedy kultovým priestorom.

Čo sa dialo po škole?

Začiatkom deväťdesiatych rokov ešte neboli na Slovensku veľmi vyprofilované ateliéry, v ktorých by sa dalo zamestnať a získať poznatky z praxe. Preto som sa rozhodol, že budem pôsobiť na voľnej nohe a pritom robiť zákazky externe. Bez autorizácie to však nebolo jednoduché. Boli to tvrdé roky, počas ktorých som musel vedieť vyžiť z minima. Malo to však aj pozitívnu stránku. Naučil som sa vážiť si akúkoľvek prácu a byť zodpovedný za všetko, čo vyprodukujem, a to nielen v materiálovej rovine, ale aj v oblasti vzťahov. Uvedomil som si, že ak človek sklame, len ťažko získa druhú šancu, najmä, keď za ním nestojí veľká korporácia. Ja som si svoje chyby odžil na drobných zákazkách. Prvý vlastný projekt som zrealizoval rok po ukončení školy.

O čo išlo?
Navrhol som letný prístrešok reštaurácie, v ktorom bol zakomponovaný strom. Potom nasledovali ďalšie projekty. Nezarobil som veľa, ale bolo to stimulujúce. O dva roky neskôr som zrealizoval prvý rodinný dom. To už bolo v čase, keď sme sa spolu s Tomášom Šebom pokúšali vybudovať svoju vlastnú značku Barak architekti. On bol zamestnaný v inom ateliéri ako kmeňový člen, zatiaľ čo ja som robil výlučne externe. Po približne troch rokoch sme začali pracovať pre francúzsku stavebnú firmu, pôsobiacu v Prahe. Bola to vynikajúca skúsenosť, pretože sme sa dostali do kontaktu s veľkým developerom – spoločnosťou, kótovanou na európskej burze.

Na Slovensku v tom čase ešte pojem developer takmer neexistoval. Našou úlohou bolo zastrešiť ich projekty na Slovensku. Bola to dobrá skúsenosť, predovšetkým z hľadiska fungovania hierarchie takýchto spoločností a manažovania projektov do najmenších detailov, počnúc prieskumom trhu a prípravou. Podobné investičné zámery sa u nás uskutočňovali skôr živelným, než takýmto koncepčným spôsobom.

Raz ste povedali, že za vami nikdy nestáli veľkí developeri.
Myslím si, že developeri sú pre architektov dôležití. Ja som však nešiel cestou zviditeľnenia sa cez veľké projekty so silným menom. Pohyboval som sa zväčša medzi rôznymi menšími zákazkami na rozličných miestach. Neskôr som vďaka medzinárodnému projektu Wonderland zistil, že v Európe je takéto fungovanie architektov úplne bežné a legitímne. Zlom nastal, keď sa Tomáš rozhodol, že sa bude venovať prednostne developmentu projektov než architektúre.

Mne táto predstava nebola až taká blízka. Keďže preferujem kreatívny prístup, táto práca sa mi zdala byť jednotvárna – riešiť projekt do úplných detailov, vrátane organizovania financií, prieskumu trhu, kúpy pozemku či marketingu. Znamenalo to venovať sa počas roka intenzívne len jednému projektu. Mne však z hľadiska tvorivého rastu vyhovuje, keď môžem robiť rozmanité veci. Rozhodol som sa teda, že odídem z Bratislavy do Nitry a obnovím značku Barak architekti.

Prečo práve „barak“?

V súčasnosti je to veľmi silné meno. (Smiech) My sme si ho vybrali, pretože ukrýva dva významy. Barak je v našom ponímaní model jednoduchého domu, po hebrejsky zasa značí niečo žiarivé, jagavé či prenikavé. Naša architektúra má byť zosobnením obidvoch – jednoduchosti aj prenikavosti. Jednoduchosť tu treba chápať v zmysle zachovania základnej idey, ktorá obsahuje pôvodný zámer interpretácie priestoru, či prvotného programu architekta vôbec. Idea by vždy mala stáť nad procesom, ktorým projekt prechádza a do ktorého vstupuje množstvo iných názorov, či už zo strany štátnej správy, investora alebo nájomcov. A nech je tento proces akýkoľvek komplikovaný, idea by mala byť stále čitateľná – a nie stratená za množstvom rozličných odbočiek.

Stalo sa vám, že ste odstúpili od projektu preto, že sa váš pôvodný zámer začal strácať?
Áno, zažili sme to, ale ide o krajné situácie. Vždy sa snažíme projekt v rámci možností dotiahnuť do konca. Zakaždým to však nevyjde celkom podľa našich predstáv. V každom projekte dôjde k momentu, keď má človek sto chutí udrieť do stola a odísť preč. Stalo sa tiež, že som zakázal spájať svoje meno s projektom, na ktorom som pôvodne začal pracovať. V tomto prípade to však nefungovalo už nijakým spôsobom – nedokázali sme vytvoriť žiadne styčné body a docieliť, aby sa projekt aspoň zďaleka priblížil pôvodnej predstave.

Na druhej strane, máte na svojom konte aj veľa projektov, na ktoré môžete byť hrdý.
Vyplýva to možno z toho, že sa snažíme pôsobiť na poli kritickej architektúry. Z pohľadu medzinárodnej scény nejde o nič neznáme. Do každého projektu vstupujeme s tým, že ho chceme urobiť čo najlepšie. A keďže architektúra je tímová záležitosť, komunikácia v rámci zrodu konceptu je podnetná, či už rozoberá podstatu alebo formu. Snažím sa síce o zachovanie určitého rukopisu v dielach, ale nemyslím si, že zamestnancov vediem tvrdou rukou.

Pre porovnanie, keď sa pozriete rok čo rok na prezentáciu diplomových prác študentov Univerzity úžitkového umenia (Universität für Angewandte Kunst, pozn. red.) vo Viedni, budete zakaždým vedieť rozlíšiť žiakov Zahy Hadid, Grega Lynna a ďalších. Ide o osobnosti, ktoré na ľudí pôsobia veľmi silno. Samozrejme, môže to byť spôsobené tým, že študenti sami inklinujú k určitému výrazu, myslím si však, že je dosť nebezpečné vytvárať akýsi kult.

Od svojich ľudí preto očakávam vlastný kreatívny prístup. Najprv sa koncept musí očistiť v spoločnej diskusii a ja si musím byť istý, že tím má dostatok potrebných informácií. Do každej zákazky vstupujem a určitým spôsobom ju korigujem, pretože ako hlavný architekt a konateľ firmy nesiem za výsledok zodpovednosť, ale nesnažím sa o zväzujúci dohľad. Kreatívna atmosféra je veľmi vzácna. Oceňujem najmä to, že svojich ľudí nemusím do ničoho tlačiť. Pred rokmi by som ani nebol dúfal, že sa mi podarí dať v Nitre dohromady taký tím.

Ako sa vám to podarilo?
Išlo to postupne. Od roku 2001 mám v kláštore pod Nitrianskym hradom svoj vlastný ateliér. Keď v Bratislave padol väčší projekt, vznikla akási medzera, ktorú som vykrýval rozličnými zákazkami. Veľa z nich sa odvíjalo od mojej práce v kaštieli v Mojmírovciach, kde od roku 1996 pôsobím ako jeho dvorný architekt. V Nitre som najprv zamestnal jedného človeka. Potom som našiel chalana, ktorý ma nadchol svojím analytickým prístupom k problémom. Má úžasný výtvarný talent, a súčasne je zdatný aj po technickej stránke.

Ďalší člen tímu je grafik. Tento post som zaviedol, keď sme do ateliéru kúpili 3D tlačiareň. Tento človek nikdy neštudoval architektúru, svoju prácu však vníma v kontexte a učí sa myslieť architektonicky na rozdiel od grafika z bežného grafického štúdia. Má na starosti outfit projektov a ich grafický dizajn.

Ďalším členom tímu je kolegyňa, ktorá pôsobila v Bratislave. Je absolútne samostatná, zbehlá v dizajne, interiéroch a zatiaľ má na starosti menšie zákazky. Ďalej je u nás architekt, ktorý v Baraku ako študent praxoval prakticky každé leto od druhého ročníka vysokej školy. Pamätá si obdobia, keď sme v jednej mníšskej cele sedeli štyria a pri návšteve profesistu alebo investora musel ísť na chodbu, aby si návšteva mala kam sadnúť.

Vytvorilo sa tu spojenie ľudí, ktorých architektúra naozaj zaujíma a ktorí sa jej venujú napriek tomu, že u nás nemáme práve ideálne podmienky. Nitra je z hľadiska dostupnosti architektonickej literatúry perifériou. Je pre nás zložité dostať sa k serióznym prameňom, ktoré by človeku pomohli pri jeho práci. Ja som architektonickú scénu po škole prestal vedome sledovať. Vyvieralo to najmä z potreby zadefinovať si, čo je mi blízke a čo by som chcel artikulovať svojou tvorbou. Toto obdobie je však dávno preč a znova cítim potrebu získavať nové informácie. Odoberáme síce architektonické časopisy, niekedy je to však komplikované. Človek si nemôže len tak sadnúť do knižnice a urobiť prieskum v súvislosti s určitou témou.

Keď sme napríklad robili súťaž na rekonštrukciu a revitalizáciu pivovaru, potrebovali sme pomocnú ruku. Vtedy sme prvýkrát prizvali k spolupráci viedenský ateliér nonconform, ktorý zhromaždil potrebné znalosti o konverziách v západnej Európe. V priebehu dvoch týždňov pripravili z dostupných materiálov výskum, z ktorého sa dalo čerpať na niekoľkých prednáškach. Na každej z nich pritom vystúpili s takou esenciálnou sumou informácií, ktorú by našinec musel dávať dokopy možno polroka.

Výskum je na Slovensku vo všeobecnosti zanedbávanou záležitosťou. Ako si vysvetľujete vlažný prístup spoločnosti k výskumu ako takému?
Je to zafixované v našom systéme. U nás výskum nie je témou, ktorou by sa človek mohol živiť. Princíp vedy považujeme za niečo podradné či podozrivé. Vedec je podivín – osoba, ktorú nemáme záujem platiť zo svojich daní. Bohužiaľ, tento segment je u nás absolútne podvyživený.

Vy ste však dokázali podniknúť odvážny experiment s fasádou objektu Cheese House v Nitre. Nebáli ste ísť do toho?
Pravdupovediac, veľmi sme nad tým nešpekulovali. Od začiatku nás viedlo odhodlanie, že to jednoducho chceme spraviť, aj keď sme museli presviedčať vlastného statika. Nebol priestor na pochybnosti. Nechceli sme sa vzdať predstavy, s ktorou sme vyhrali súťaž a ktorú si obľúbil aj investor. Ani jeden z tradičných materiálov však nášmu riešeniu nevyhovoval – sklo bolo príliš ťažké, sieťka vyzerala lacno, plachta neesteticky… Jediným materiálom s potrebnými vlastnosťami bol plast. Tým sa položili mantinely a my sme boli nútení urobiť výskum, lebo ináč by sme fasádu neboli zrealizovali podľa našich predstáv.

Vtedy bola určite dôležitá aj podpora investora.
Určite áno. Som si istý, že 99 % investorov by sa s nami rozlúčilo už po neúspešnom územnom rozhodnutí a odmietavom stanovisku pamiatkarov. Bolo to veľmi komplikované, pretože o stavebné povolenie sme žiadali s neúplným územným rozhodnutím v rukách – s podmienkou, že sa musí dodržať názor pamiatkarov. Rakúsky architekt, Peter Riepl, jeden z členov tohoročnej odbornej poroty ceny CE•ZA•AR, však napríklad vôbec nevedel pochopiť, prečo u nás pamiatkový úrad vôbec vstupuje do architektonického výrazu, keď sme dodržali všetky podstatné náležitosti.

Možno ozajstnú hodnotu stavby potvrdzuje aj nominácia na cenu CE•ZA•AR. Kedysi ste sa vyjadrili, že ceny, do ktorých sa prihlasujú sami architekti, nie sú celkom kóšer. Napriek tomu ste už raz toto ocenenie získali a prihlásili ste do súťaže aj polyfunkčný dom Cheese House.
Áno, v roku 2006 sme sa prihlásili na základe oslovenia SKA. V tom roku však porota vôbec prvýkrát prišla na osobnú prehliadku nominovaných objektov. Dovtedy mi bola cudzia už len podstata myšlienky, že človek zo svojej vôle ohodnotí vlastné dielo ako súce na ocenenie. Výber by sa mal robiť na základe preferencií skupiny odborníkov. Považujem za progres, že porota súťaže CE•ZA•AR sa na vlastné oči presviedča o fungovaní konceptu.

Je obrovský rozdiel vidieť niečo naživo alebo posudzovať dielo na základe fotografií, v ktorých sa môžu ukrývať desiatky rozličných interpretácií. Samotné ocenenie je však určite pozitívom. Pomáha architektovi potvrdiť jeho kredit u investorov. Človek má za sebou určitý argument o tom, že niečo dosiahol, vďaka čomu ho vnímajú inak. Myslím si, že cena je dobrou podporou nielen na prezentáciu architekta navonok, ale aj na jeho osobnú motiváciu robiť veci ešte lepšie a dokonalejšie ich skúmať. Dôležité je tiež, ako svoje diela prezentuje. Či dokáže, že sú niečím viac ako len stavbou – že sú architektúrou, za ktorou sa ukrýva kreatívny proces, určitá myšlienka, ktorá interpretuje miesto, uhol pohľadu na svet, hodnoty investora, či danú chvíľu. Takáto architektúra kultivuje človeka.

Do akej miery dokáže súčasná slovenská architektúra kultivovať spoločnosť? Môžeme vidieť pokrok aj po období stavebného boomu, v ktorom sa takýmto hodnotám v architektúre pozornosť veľmi nevenovala?

Myslím si, že aj v uplynulom období stavebnej konjunktúry vzniklo veľa kvalitných vecí. Nakoniec, boom nemusí byť až taký zlý, najmä z pohľadu začínajúcich architektov. Vtedy má možnosť dostať sa k veľkému projektu aj pomerne mladý ateliér, čo bolo nemysliteľné napríklad v časoch, keď začínala naša generácia. Na druhej strane je však toto obdobie dosť nebezpečné. Oveľa menej sa vtedy skúma či plánuje.

Kríza je preto veľmi dôležitá. A nielen z hľadiska ozdravenia mechanizmov a prečistenia trhu. Samotných investorov donúti situácia používať také stratégie, na aké by predtým máloktorí boli pomysleli. Jedna z podstatných vecí je napríklad výber dobrého architekta. Kríza je šanca. Ak existujúce ateliéry prežijú, budú v období oživenia oveľa lepšie pripravené. Prepad z niekdajšieho rozmachu je naozaj desivý. V tomto období je preto dôležité mať ­diverzifikované portfólio investorov. Nesnažiť sa hľadať len bohatých súkromných investorov, ale spolupracovať aj so samosprávou či štátnou správou. Jednak je to dôležité preto, aby sa človek venoval rôznym témam a vo svojej tvorbe nezakrpatel, na druhej strane, súkromný investor vám v tejto krajine len ťažko zverí napríklad výstavbu športovej haly alebo galérie. Tieto projekty najviac umožňujú ovplyvňovať verejný priestor a formovať vkus ľudí.

Po kríze sa najviac ukáže, nakoľko je naša spoločnosť vyzretá – lakmusovým papierikom budú ateliéry, ktoré ju prežijú. Dnes je viac času na premýšľanie o tom, ako a prečo stavať. Prínosom pre náš ateliér je, paradoxne, že sme nikdy neriešili projekt, v ktorom by nám investor poskytol dostatok peňazí. Myslím si preto, že keď sa rozhodneme prežiť, tak prežijeme.

Pôsobíte v Nitre, keď je reč o budúcnosti, ako vidíte jej ďalší rozvoj?
Pôsobiť v Nitre je len dočasným rozhodnutím. Aj architektonická tvorba, ktorá funguje internacionálne, sa v podstate vždy vytvára z jedného miesta. To, že sídlime v Nitre, neznamená, že sa nechceme uchádzať o zákazky mimo regiónu. Som zvyknutý chodiť stále na stavbu a kontrolovať priebeh prác. Z toho vyplýva, že projekt budeme musieť viac prepracovať, ak svoje pôsobenie rozšírime za hranice regiónu. Miera zmeny v projekte a v ktoromkoľvek čase určite nebude taká veľká ako pri domácich zákazkách. Budeme musieť mať viac informácií o projekte v predstihu, prípadne vlastného človeka priamo na mieste, ktorý bude všetko koordinovať.

Nitra však v posledných rokoch urobila veľký pokrok. Ešte v roku 2002 sme tu organizovali konferenciu Nitra – mesto bez ambícií? Kriticky sme sa pozreli na to, že mesto nedokázalo pre absolventov dvoch univerzít vytvoriť zaujímavé pracovné príležitosti napriek tomu, že vhodné predpoklady tu existovali. Upozorňovali sme na to, že žiadny rozvoj nenastane, kým región nepríde s možnosťou atraktívnej práce pre ľudí. Bolo by zbytočné robiť rozvojové štúdie nových obytných zón pre tridsať či štyridsaťtisíc ľudí, keby ich nemalo čo priťahovať. Nárast populácie sa nikdy nezakladá iba na prirodzenom prírastku obyvateľstva. Mesto jednoducho musí vytvoriť magnet, ktorý ľudí pritiahne. Potom bude rozhodujúcim faktorom dať týmto ľuďom dôvod na to, aby zostali.

Podstatou je však tento rozvoj vopred manažovať a vytvoriť priestor na diskusiu. Procesy dnešnej doby sú veľmi živelné. Naša krajina napríklad prešla v priebehu niekoľkých rokov procesmi, ktoré sa na iných miestach odohrávali pár desiatok rokov. Všetko je zrýchlené, a preto je spoločenská reflexia v takomto prostredí takmer nemožná. Ak ju však obídeme, môžeme zažiť reprízu toho, čo sa udialo v Bratislave.

Kto by si vedel pred desiatimi rokmi predstaviť, že hlavné mesto bude posiate množstvom výškových budov? Dnes však reálne stoja. Situácia, ktorá nastala, prináša nádej, že sa snáď začneme pýtať a rozmýšľať nad tým, čo robíme. Ak krízu prežijeme, budeme nakoniec veľmi radi, že k nej došlo. Osobne som plný očakávania. Snažím sa brať veci tak, ako prídu a príliš do budúcnosti neplánovať. Pre mňa je podstatné urobiť všetko, čo v danom momente a za daných podmienok riešim, najlepšie, ako sa len dá. Som presvedčený, že sa to dá vždy…

Anna Salvová
Foto: Dano Veselský, archív BARAK architekti

Článok bol uverejnený v časopise ASB.