Výraz ľahkých fasád – trendy vo farebnosti a štruktúre

Tvar, rozmer, proporcia

Tvar ako vlastnosť formy je základným výrazovým prostriedkom. Na celkovom výraze sa podieľajú základné charakteristiky tvaru ako oblý, hranatý, konvexný, konkávny, symetrický, asymetrický, kompaktný, štruktúrovaný, pravidelný, nepravidelný, geometrický či organický. Oblé tvary pôsobia harmonickejšie, kontinuálnejšie než hranaté. Hrana je symbolom zlomu, uhol plochy, najmä ostrý, pôsobí až nebezpečne.

Proporcie predstavujú ďalší významný faktor, ktorý sa podieľa na celkovej harmónii výrazu. V zásade poznáme tri proporčné systémy: aritmetický, geometrický a harmonický.

Rozmer – veľkosť a mierku – zasa charakterizuje dĺžka, šírka, výška (hĺbka), vždy vzhľadom na užívateľa. Je to vzťah reálnej veľkosti elementu formy a užívateľa. Rôzna veľkosť môže raz pôsobiť intímne, príjemne, bezpečne, inokedy môžu predimenzované tvary pôsobiť úplne opačne. Mierku bezprostredne determinuje možnosť konfrontácie človeka s rozmermi objektu. Mierka môže tvoriť programovaný zámer na vystihnutie moci, nadradenosti a pôsobiť veľkolepo až pompézne.

Farba

Farba je bezprostredná povrchová vlastnosť materiálu, ktorá sa označuje ako kolorit. Ako vlastnosť spektrálneho zloženia remisných vlastností materiálu je fyzikálne merateľná. Charakterizujú ju:

• tón – vlnová dĺžka; čím je tón čírejší, čistejší, tým je jeho interval z oblasti žiarenia 380 až 750 nm menší;
• sýtosť – intenzita tónu, čo je pomer bieleho svetla a zvoleného tónu;
• svetlosť – závisí od relatívnej veľkosti podráždenia sietnice; je daná remisnou vlastnosťou materiálu.

Farba ako osobitý prejav svetla má svoju fyzikálnu merateľnú podstatu. Rozkladom bieleho svetla možno získať spektrum farieb približne od 395 nm – fialová, 455 nm – modrá, 492 nm – zelená, 575 nm – žltá, 585 nm – oranžová, do 645 nm – červená; spojením červeného a fialového konca spektra zasa základné usporiadanie farieb do kruhu.

Farba vo význame koloritu je dôležitou vlastnosťou povrchu formy. Najčastejšie sa s ňou možno stretnúť v podobe farebného povrchu predmetov a materiálov, ale aj v podobe náteru – farbiva, ktoré sa skladá z pigmentu a zo spojiva. V tejto podobe patrí medzi dôležité materiálové prvky architektúry.

Farba vo význame chromatickosti dáva veľa možností. Miešanie a usporiadanie farieb, vzťahy a zákonitosti medzi nimi umožňujú orientovať sa v bohatom svete farieb. Z tohto hľadiska sú najdôležitejšími psychologické vlastnosti, ktorých pôsobenie a významy má ľudstvo hlboko zakódované vďaka opakujúcim sa skúsenostiam predchádzajúcich generácií.

Preto môžeme hovoriť o farbách teplých a studených, o vzrušivých (aktívnych) a pokojných (pasívnych) a o doplnkových, čiže komplementárnych. Rozhodujúce je, že sú spojené s určitými predstavami a asociáciami. Z hľadiska výrazu je farba nezastupiteľným fenoménom, schopným zdeliť obsah. V nadväznosti na tieto vlastnosti majú farby aj svoj symbolický obsah, ktorý často môže mať protichodný význam.

Z hľadiska systematiky nástrojov sa dá hovoriť o farbách primárnych a sekundárnych. Ak chceme vytvoriť rozmanité farby, nezaobídeme sa bez ich miešania. Pri miešaní pigmentov ide o subtraktívne miešanie, čiže odčítanie, pri miešaní farebných svetiel zasa o adíciu, čiže sčítanie. Výsledkom miešania rôznych pigmentov je vždy tmavší, menej žiarivý odtieň, ktorý pri veľkom množstve pigmentov úplne zosivie a stmavne.

Farebnosť obkladu priečelia má tvoriť ucelený obraz. Zvyčajne ho možno dosiahnuť tým, že určitá farba bude plošne a výrazovo prevládať a ostatné farby jej budú podriadené. Podmienkou farebnosti priečelia je estetický súlad s celkovou farebnosťou priestoru ulice, námestia a okolitej prírody. K správnemu výberu farby významne prispieva aj zimné obdobie, keď architektovi pri návrhu nepomáha farebnosť zelene a jasnosť oblohy.

Nároky súčasnej architektúry vyžadujú inovácie vo farebných náterových technológiách. Požaduje sa trendový farebný systém, ktorý prepožičiava stavebným konštrukciám estetický rozmer. Trendom sú nátery, ktorých základ tvorí oceľový pás so špeciálnym povrchom.

Pomocou svetlopriepustného laku, ktorý sa voľne nanáša, zostáva základný materiál viditeľný. Zachováva sa tým prírodný vzhľad a tlmí reflexná reakcia. Výsledkom je živý povrchový obraz, najmä na veľkorozmerných konštrukciách. Vďaka jemne reflexnému povrchu môžu veľké budovy náležite splynúť s okolím.

Štruktúra povrchu

Sekundárny jav architektonického výrazu objektu predstavuje štruktúra fasády. Dekoratívne stvárnenie má vychádzať zo zámeru architekta a má byť v symbióze s celkovou ideou architektonického diela. Jednou zo základných vlastností objektov je okrem tvaru a farby aj textúra. Tvorí prirodzený povrch hmoty, ktorý závisí od vnútorných štrukturálnych vzťahov materiálu. Môže pôsobiť nástojčivo alebo, naopak, nevtieravo príjemne.

Pri riešení povrchovej štruktúry fasády má byť prepojenie detailu a koncepčného pohľadu z hľadiska architektonického výrazu kontinuálne, súbežné a má sa vzájomne dopĺňať. Raster priečelia môže byť vertikálny, horizontálny a obojsmerný. Dôležitú úlohu pri jeho tvorbe hrá plasticita.

Pri dostavbe objektu v historickom jadre mesta je výber vhodnej povrchovej štruktúry fasád veľmi dôležitý. Treba rešpektovať rytmus, členenie, raster, mierku a akcenty susedných objektov. Výsledné architektonické riešenie priečelia budovy musí rešpektovať historickú danosť prostredia a vyjadrovať aj súčasný moderný architektonický štýl.

Z hľadiska tvarovania fasád možno rozlíšiť makroštruktúru budovy, makroštruktúru prvku a mikroštruktúru prvku. Makroštruktúru budovy tvorí pôdorysné a vertikálne členenie objektu, ktoré vyplýva z hmotovej kompozície diela. Priestorová kompozícia je určujúca pre ideový zámer riešenia ostatných štruktúr. Makroštruktúra prvku je tvarovým vyjadrením jedného modulového poľa obvodového plášťa, t. j. dizajn prvku. Mikroštruktúra prvku znamená drsnosť povrchu prvku, štrukturálne vyjadrenie hmoty, drážkovanie a pod., t. j. dezén prvku.

V súčasnosti ponúkajú výrobcovia možnosť vytvoriť zaujímavé fasády aj dvojfarebnými vtlačenými vzormi. Tento povrch zobrazuje organicky pôsobiacu štruktúru niekoľkonásobne zväčšených zinkových „kvetín“.

(lh)
Spracované na základe publikácie Montované prvky vydavateľstva JAGA a článku Ing. Róberta Hlavinku zo spoločnosti HOESCH Bausysteme GmBH.
Foto: archív vydavateľstva, Hoesch