Oplechovanie plochej strechy ovplyvňuje jej kvalitu
Ploché strechy majú, na rozdiel od šikmých striech, malý sklon alebo sú bezspádové. Kým strešný plášť šikmej strechy sa realizuje zo skladanej krytiny, na plochých strechách sa používa povlaková krytina. Podľa materiálovej bázy sa povlakové krytiny delia na asfaltové (z oxidovaných alebo modifikovaných bitúmenov) a krytiny z plastových fólií.
Väčšinu porúch v oblasti oplechovania možno rozdeliť do troch skupín. Sú to poruchy:
- na ohýbaných plechových prvkoch (korózia, zle spájkované spoje),
- v mieste spojov povlakovej krytiny a klampiarskeho výrobku (napr. trhliny, oddeľovanie),
- v mieste kontaktu klampiarskeho prvku a stavebnej konštrukcie (napr. netesné vytmelené škáry).
Životnosť oplechovania by mala byť dlhšia ako životnosť asfaltovej povlakovej krytiny. Umožňuje to obnoviť krytinu, napr. navarením ďalšieho polymérasfaltovaného povlaku, bez toho, aby sa muselo vymeniť oplechovanie. Životnosť plechov v značnej miere ovplyvňuje výber materiálu, ako aj podmienky, ktorým sú plechy vystavené na streche, pričom často vyjde najavo, že použitie určitých druhov oplechovania nie je vhodné alebo sa musí chrániť špeciálnym náterom. Napríklad pozinkovaný oceľový plech sa musí natrieť ochranným náterom proti korózii v mieste, kde je v kontakte s vrstvou štrku. Obr. 1 znázorňuje negatívny príklad. Pozinkovaný plech sa nesmie použiť ani v prípade, keď sa do skladby strechy alebo terasy zabudujú obklady na báze cementu, napr. cementové dosky alebo cementové potery. Obr. 2 znázorňuje prípad, keď sa po odstránení cementového poteru na pozinkovanom oceľovom plechu zistili značné poruchy spôsobené koróziou. Príčinou vzniku korózie bola nízka odolnosť pozinkovanej vrstvy proti alkalickému prostrediu, ktoré vytvára stavebný materiál s obsahom spojiva na báze cementu. Pozinkované oceľové plechy sa nesmú používať ani pri vegetačných strechách, pretože kyselina humínová urýchľuje koróziu ocele.
 |
 |
| Obr. 1 Skorodovaný ohýbaný pozinkovaný plech na streche so štrkovým násypom | Obr. 2 Korózia pozinkovaného oceľového plechu v oblasti styku s cementovým poterom na strešnej terase |
Hliník (aluman – zliatina hliníka a mangánu) sa takisto nesmie používať v styku so stavebnými materiálmi viazanými cementom a ani v styku s humusom. Pri strechách pokrytých štrkom sa odporúča naniesť ochranný náter. Najmä v 70. rokoch sa muselo sanovať veľa porúch, ktoré vznikli v dôsledku styku alumanových plechov s cementovou zámkovou dlažbou. To, čo by sa na obr. 3 mohlo interpretovať ako neškodná usadenina nečistôt, sa po demontáži cementovej tvarovky na obr. 4 ukázalo ako klasická hĺbková korózia.
 |
 |
| Obr. 3 Hliníkové plechy sa nesmú použiť v styku so stavebnými materiálmi na báze cementu. | Obr. 4 Hliníkové plechy použité s materiálmi na báze cementu. Po odstránení cementovej tvarovky je na plechu viditeľná lokálna hĺbková korózia. |
Medené plechy sa môžu na strechách pokrytých vrstvou štrku používať bez náteru. Pri styku s humusom je náter potrebný a pri styku so stavebnými materiálmi viazanými cementom sa náter odporúča použiť. Skúsenosti ukazujú, že ohrozené sú predovšetkým styky medeného plechu terás s obkladom na báze cementu chránené pred dažďom (obr. 5). V týchto miestach by medené plechy mali byť zásadne chránené asfaltovým lakom.
Chrómniklová oceľ 18/8 sa môže použiť na strechách pokrytých vrstvou štrku a v styku so stavebnými materiálmi viazanými cementom bez ochranného náteru. Pri styku s humusom, ako aj v častiach terás chránených pred dažďom alebo v závetriach, ktoré sa v zime posýpajú soľou, je ochranný náter potrebný.
Na obr. 6 a 7 je nadstavba s terasou, kde sa vydláždené spojovacie cesty v zime posýpajú soľou. Na obr. 6 je záber zo stavby v roku 1977. Na obr. 7 je stav z roku 1987 a znázorňuje hĺbkovú koróziu spôsobenú posypovou soľou na stykoch oplechovania chránených strieškami.
Napojenia oplechovania sú na plochých strechách vystavené veľkým teplotným výkyvom, čo spôsobuje zmeny dĺžky, pri ktorých sú namáhané napr. spájkované spoje. Vplyvom teplotných zmien môže dôjsť k mimoriadnym stavom napätia v miestach napojenia klampiarskych konštrukcií z rôznych smerov, alebo v miestach kde je klampiarsky prvok sčasti ožiarený slnkom a sčasti v tieni Obr. 8 dokumentuje chybne spájkované napojenie v tvare T.
 |
 |
| Obr. 6 Styk terasy s ohýbanými plechmi z chrómniklovej ocele, rozostavaná stavba v roku 1977 | Obr. 7 Rovnaká stavba ako na obr. 6, stav v roku 1987. Hĺbková korózia spôsobená posypovou soľou |
Zmeny dĺžky podmienené teplotou sú veľmi významné aj v oblasti spoja krytiny a plechu. Veľké zmeny dĺžky plechov môžu spôsobovať oddeľovanie krytiny od plechu alebo spôsobiť vznik trhlín v krytine. Aby sa zabránilo vzniku takýchto porúch, musia sa plechy v určitých odstupoch rozdeliť/oddeliť dilatačnými prvkami. Odstupy podľa jednotlivých materiálov sú uvedené v odporúčaní SIA 271 Ploché strechy a v tab. 1. Odporúčanie SIA 271 Ploché strechy (1986) obsahuje najdôležitejšie zásady staviteľstva potrebné pri projektovaní a realizácii plochých striech.
 |
 |
| Obr. 8 Chybný spájkovaný spoj v oblasti priestorovo komplexného styku oplechovania | Obr. 9 Neprípustne veľké odstupy dilatačných kaziet od vnútorného nárožia |
Na obr. 9 je príklad, keď neboli dodržané zásady týkajúce sa odstupov. Na pripojenia oplechovania sa v tomto prípade použila meď. Na dilatáciu sa použili dilatačné kazety. Maximálne prípustná vzdialenosť od vnútorného nárožia 1,5 m sa zreteľne prekročila. Následky sú viditeľné na obr. 10. Vplyvom príliš veľkých dilatačných vzdialeností sa profilovaný plech pri otepľovaní posúval v nároží diagonálne smerom von (na krytinu) a pri ochladzovaní diagonálne smerom dovnútra (preč od krytiny). Tieto nadmerné cyklické pohyby spôsobili chyby viditeľné na obr. 10, ktoré sa prejavili v podobe trhlín v krytine a v oddeľovaní povlakovej krytiny od profilovaného plechu.
 |
 |
| Obr. 10 Detailný záber k obr. 9. Trhliny v hydroizolácii a oddeľovanie strešnej krytiny od profilovaného plechu | Obr. 11 „Historické“ pripojenie oplechovania s omietnutým lemovaním |
Spojenia profilovaných plechov na stenu budovy predstavovali vždy zložitú úlohu. Už dávno sa zistilo, že profilované plechy nemožno utesniť priamo na stenu budovy. Posuny podmienené teplotou boli medzi plechom a stenou budovy jednoducho priveľké. Tento problém sa vyriešil pásom plechu, t. j. lemovaním, ktoré sa zabudovalo medzi profilovaný plech a budovu. Lemovanie z krátkych plechových segmentov sa pevne pripevnilo na budovu a voči profilovanému plechu bolo voľne pohyblivé. Prekrývalo profilovaný plech podobne, ako keď škridla prekrýva ďalšiu škridlu, čím sa vytvorila tesná dilatačná škára zabraňujúca preniknutiu dažďa. Na obr. 11 je príklad takéhoto „historického“ konštrukčného riešenia. V pravej časti obrázku je zreteľný styk relatívne krátkych segmentov lemovania a vľavo od styku klinec pripevnenia lemovania. Lemovanie malo tvar profilu Z a zakrývala ho omietka. Toto v zásade logické tvarovanie občas spôsobovalo pri veľkom otepľovaní nadmerné deformácie a poruchy v omietke (obr. 12).
 |
 |
| Obr. 12 Poruchy v omietke podmienené teplotou, ktoré vznikli v dôsledku nadmerných pretvorení omietnutého lemovania | Obr. 13 Príklad netesnej tmelenej škáry medzi lemovaním a stenou budovy |
Zavedenie tmelenej škáry s trvalo elastickými tesniacimi materiálmi zjednodušilo vytvorenie styku lemovania so stenou budovy. Nespočetné netesné vytmelené škáry (obr. 13) však vyvolávajú pochybnosti, či sa už skutočne našlo optimálne riešenie tohto problému.
TEXT a FOTO: Spracované podľa
publikácie Blaich, J.: Poruchy stavieb. Bratislava: JAGA GROUP, s. r. o., 2001
Recenzoval Ing. Richard Glück, ktorý pôsobí v spoločnosti Global System, spol. s r. o.
Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.
