Pasívne domy sú návykové
Zelená je „in“ a bude čím ďalej, tým viac. Pasívne domy sú podstatným článkom v zelenej reťazi – výskumy tvrdia, že až 40 percent celkového množstva emisií vytvárajú domácnosti. Slovensko v pasívnom štandarde zaostáva za ostatnými krajinami Európy, ale našťastie sa už aj u nás nájdu ľudia, ktorí to chcú zmeniť – patrí medzi nich napríklad tím z architektonického ateliéru Createrra.
Vyrastali ste vo Švajčiarsku, máte ale nórsku národnosť. Ako ste sa dostali na Slovensko?
Vo Švajčiarsku som žil preto, lebo tam obaja moji rodičia pracovali. Strávil som tam celú mladosť. Asi rok som žil v Nórsku, potom som skúsil Francúzsko – chcel som sa naučiť jazyk. Na Slovensko som prišiel prvý raz, keď som mal 19 rokov. Brat tu mal priateľov a chcel mi ukázať, ako sa žije za železnou oponou, aby som videl socializmus v priamom prenose a nikdy mi ani nenapadlo s ním sympatizovať. Za tie tri dni, ktoré sme tu strávili, som sa stihol zamilovať, a tak som tu nakoniec ostal. Cítim sa na polovicu ako Nór a na polovicu ako Slovák.
Vediete architektonický ateliér, sám však architektom nie ste. Ako je to možné?
Po príchode na Slovensko som tu začal študovať priemyselný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Štúdium som asi na štyri roky prerušil pre podnikanie, s kamarátom sme založili dizajnérsku firmu. Neskôr som sa zameral len na priemyselný dizajn a v tejto oblasti sme získali aj niekoľko ocenení – napríklad dve Národné ceny za dizajn.
Ako ste sa ale dostali k architektúre?
Moja manželka je architektka a časom som sa aj ja začal architektúrou zaoberať čoraz viac. Nepáčilo sa nám napríklad, ako sa u nás stavia – aké materiály sa používajú, a najmä to, že človek akoby ani nemal alternatívu. Rozhodli sme sa ju hľadať. Narazili sme na stavby zo slamy a práve takú stavbu sme nedávno riešili. Ide o samonosnú kupolu, unikátnu aj vo svetovom meradle. So slamou a hlinou pracujeme stále, ale vtedy sme prišili aj na to, že materiál je síce veľmi dôležitý, ale nie je to všetko. A tak sme sa dopracovali až k pasívnemu štandardu.
Na základe vtedy už existujúceho občianskeho združenia ArTUR – architektúra pre trvalo udržateľný rozvoj vznikol aj Inštitút pre energeticky pasívne domy (IEPD). Ponáral som sa do problematiky čoraz hlbšie a ešte ma to neopustilo. Pri práci využívam aj znalosti zo školy – tam sme sa učili skúmať podmienky tvorby materiálov, ich vlastnosti a podobne. A na týchto veciach záleží aj v architektúre, ale architekti sa nimi väčšinou nezaoberajú. Zaujíma ich konečný výsledok a materiály len používajú. V tomto mám v podstate tak trocha výhodu iného uhlu pohľadu.
Čo vás viedlo k založeniu ateliéru Createrra?
Založili sme ho v roku 2004. Chceli sme jednoducho aj niečo viac, než len ľudí informovať – chceli sme prispieť činmi. Zdalo sa nám vhodné spraviť niečo pre zem. Sme tu len na veľmi obmedzený čas a našou filozofiou je, že by sme ju mali zanechať takú, akú sme ju dostali do užívania. Rozhodli sme sa, že skúsime podniknúť niečo práve v oblasti, ktorá má na životné prostredie asi najväčší komplexný vplyv – keď rátame aj s výrobou materiálov, ich prípadným dovozom a recykláciou. Snažíme sa smerovať k podstate a napríklad potrebu tepla na vykurovanie znížiť na desatinu. Dnešné technológie to navyše umožňujú za celkom prijateľné ceny.
Je známe, že Slovensko v problematike energeticky pasívnych domov výrazne zaostáva za inými európskymi krajinami, napríklad za Rakúskom či Nemeckom. Koľko je u nás pasívnych domov?
Je to pravda, na Slovensku je to s pasívnymi stavbami veľmi biedne. Ak je ich u nás do 20, je to úspech, možno preháňam. Ide len o rodinné domy, žiadne kancelárske priestory ani bytové domy. A ešte aj z tohto nízkeho čísla je certifikovaný – teda preukázateľne pasívny – len jeden dom. Ak aj vezmeme do úvahy tie necertifikované, stále je to zanedbateľný počet. Prečo je certifikovaný len jeden dom? Certifikácia si žiada náklady navyše a investori o to väčšinou práve preto nemajú záujem. Je to ale škoda, certifikát nie je len papier. Je to užitočná forma overenia si, či za svoje peniaze investor dostal to, čo si objednal. Navyše, je to aj dobrá spätná väzba pre architekta s možnosťou opravy, čo je neoceniteľné. Certifikácia totiž prebieha priebežne, takže projekt sa dá skorigovať už pri prvých nákresoch.
Čo si myslíte o súčasnej architektúre?
Budem hovoriť najmä o rodinných domoch, pretože tým sa zatiaľ venujeme najviac. U nás sú stále v kurze domy v takzvanom rustikálnom štýle, ktoré sú ale často veľmi nešťastne spracované. Stačí si všímať proporcie. Navyše, stavitelia ešte vedia stavbu aj umiestniť na pozemok tak, že je nevýhodne natočená vzhľadom na svetové strany a nakoniec investor síce má projekt za 1 000 eur, ale investoval 150 000 eur do domu, ktorý o niekoľko rokov nebude mať žiadnu hodnotu. Myslím si, že je to čiastočne aj chyba projektanta, respektíve architekta, pretože práve on by mal investora presvedčiť o tom, že ak správne investuje, dom bude mať hodnotu aj za 50 rokov. A o to ide aj v pasívnom štandarde. Keď už pre nič iné, tak pre plánovanú politiku Európskej únie, podľa ktorej by všetky členské štáty mali začať radikálne chrániť životné prostredie. Jedno z opatrení by sa malo týkať aj výstavby – mali by sa stavať už len budovy so spotrebou blízkou nule, čiže v podstate pasívne domy. Ak to chceme za 10 rokov zvládnuť, musíme vzdelávať architektov. Pracujeme na tom, ale záujem architektov nie je taký, ako by mal byť.
Prečo je to podľa vás tak?
Mnohí architekti tvrdia, že pri pasívnych domoch sa nedá navrhovať kvalitná architektúra, a to je nezmysel. Tvrdia, že pasivita domu determinuje. Do istej miery majú pravdu – ale asi rovnakým dielom ako tvar pozemku, terén alebo statika. Nič viac v tom nie je – naopak, tvorivému architektovi tento rovnocenný mantinel len pridá inšpiráciu na nové, originálne riešenia. Koniec koncov nekonečné možnosti pasívnych domov potvrdili aj medzinárodné súťaže s tematikou pasívnych domov. Ďalšiu skupinu tvoria tí, ktorí sa nechcú vzdelávať, lebo sa obávajú, že je to príliš náročné. Podľa mňa však pasívne domy sú naozaj naša budúcnosť, a čím neskôr na to prídeme, tým to bude pre nás ťažšie. Navyše, nevidím dôvod, prečo takéto domy nestavať už teraz, až o toľko drahšie nie sú.
Oproti iným krajinám však na Slovensku investor nedostane od štátu relevantnú subvenciu, ak chce stavať pasívny dom.
Štátna podpora v tejto oblasti však veľmi skresľuje trh. Dôsledky sú kontraproduktívne, ako sa to ukázalo aj v susednom Česku. Zdvihnú sa ceny, klesá kvalita a skúsenosť je, že niekde si nechajú ľudia namontovať solárne panely, pec aj kozub, len aby získali dotáciu. A to by nemalo byť zmyslom takéhoto projektu. Malo by to byť o tom, že ak si investor zráta náklady, zistí, že tie, ktoré dnes vynaloží navyše, sa mu v budúcnosti vrátia. Ak teda dnes zaplatí za pasívny štandard svojho domu približne o 10 percent viac, bude si musieť vziať o 10 percent vyššiu hypotéku. Na nákladoch a energii pri prevádzke domu však ušetrí také isté náklady, ak nie vyššie. A za 20 alebo 30 rokov má kvalitný dom s veľmi nízkymi nákladmi na prevádzku. Pri raste cien energie týmto tempom bude návratnosť evidentná už za niekoľko rokov. Takže subvencovanie štátom nepovažujem za najšťastnejší spôsob a myslím si, že ľudia prirodzene prídu na to, že pasívny štandard sa oplatí.
Vaša spoločnosť sa venuje len rodinným domom. Prečo?
Je to paradox, pretože práve rodinné domy sa do pasívneho štandardu dostávajú najťažšie a majú najkomplikovanejšiu návratnosť. Záujem zo strany investorov o iné typy stavieb je však na Slovensku ešte stále nulový. Nechápem, prečo developeri a investori nechcú svoje administratívne budovy, bytovky, školy a podobne stavať v pasívnom štandarde, najmä keď ide často o ľudí, ktorí cestujú a v zahraničí musia vidieť, že práve tieto priestory majú nepopierateľnú pridanú hodnotu.
Dôvodov je pravdepodobne niekoľko – prvým môže byť krátkodobá návratnosť. Investor chce za čo najkratší čas predať čo najvýhodnejšie čo najväčší počet bytov. Zvýšenie investície sa im oplatí len do tej miery, do akej im to zaručí rýchly predaj bytov. Zatiaľ nepochopili, že byt v pasívnom štandarde je atraktívny a že možno by kupec mal záujem zaplatiť o 10 percent viac, ako je štandard. Ja som presvedčený, že to tak je – napokon dôkazom sú aj prieskumy z rôznych miest, v ktorých sa porovnávalo, aké byty v obytných blokoch sú voľné. Voľné apartmány v pasívnom štandarde takmer neexistujú, nájdete ich veľmi ťažko. Tam však funguje trocha iný model, napríklad často do bytov investuje obec a potom ich prenajíma. Niektoré mestá, napríklad Hamburg, majú na svojom území vydané zvláštne nariadenie, že sa tam nebude stavať z verejných peňazí už nič iné, len domy v pasívnom štandarde. Prečo? Lebo si to prerátali a zistili, že je to pre nich najvýhodnejšie z dlhodobého hľadiska.
V čom je práca architekta na pasívnom dome odlišná od práce na klasickom dome?
V rámci združenia IEPD sme doplnili vzdelanie už asi 60 architektom a ja si myslím, že ich čas príde. Keď sa tak stane, myslím, že tu bude dostatok kvalifikovaných architektov. Pasívne domy vyžadujú väčšie nasadenie. Architekt sa v prípade pasívneho domu nemôže uspokojiť len s tým, ako stavba vyzerá, ale musí ísť do hĺbky. Má nad domom väčšiu kontrolu, ale aj väčšiu zodpovednosť zaň. Domy staviame preto, aby sme mali teplo, pohodlie a pocit bezpečnosti. Všetko toto pasívne domy poskytujú vo vyššej kvalite ako bežné domy. Navyše, mám takú skúsenosť, že ak architekt raz začne projektovať pasívne domy, k obyčajným stavbám sa už nevráti.
Ako sa darí ateliéru na slovenskom trhu prežiť, keď je u nás situácia s pasívnym štandardom taká neveselá?
Naším cieľom bolo a stále je presadiť sa a stať sa rovnocennou konkurenciou zavedených ateliérov. Myslím si, že sa nám to do veľkej miery darí. Minulý rok sme napríklad projektovali na Slovensku asi tucet pasívnych domov a rozhodli sme sa, že iným stavbám sa už venovať ani nebudeme. Zdá sa mi, že ak sa tak úzko vyprofilujeme, naši klienti si nás nájdu ľahšie. V podstate však nemáme v tejto oblasti relevantnú konkurenciu – neviem o žiadnej firme, ktorá by sa venovala len výstavbe pasívnych domov. Podľa mňa je veľmi dôležité, aby sme ľuďom ukázali, že tieto domy sa dajú stavať rôzne, na mieru rozličným klientom a za veľmi slušnú cenu. Dúfame, že sa nám podarí časom vzbudiť aj záujem zo strany veľkých súkromných aj verejných investorov a rozbehne sa aj výstavba veľkých pasívnych stavieb.
Aká je teda vaša vízia budúcnosti tejto oblasti u nás?
Treba povedať, že každý štát zažil to, čo teraz zažívame my. V prvých rokoch bol rast počtu pasívnych domov veľmi pomalý a z ničoho nič sa výstavba rozbehla priam exponenciálne.
O budúcnosť pasívnych domov sa nebojím, či už pre spomínaný rok 2020, ale dôverujem aj prirodzenému vývoju. Výborná vec na popularizáciu tejto tematiky je celosvetový deň otvorených dverí, do ktorého sa zapojili už aj niektorí vlastníci pasívnych domov na Slovensku. Každý rok na začiatku novembra majitelia domov a bytov v pasívnom štandarde návštevníkom umožnia prehliadku svojho domu alebo bytu. Je to omnoho efektívnejšie, ako keď o výhodách energeticky pasívneho domu hovorím ja – tam to ľudia počujú priamo od užívateľa, ktorý im hovorí skúsenosti z prvej ruky.
Tamara Leontievová
FOTO: Bjørn Kieruf, Jaroslav Pášmi, Fordom, Peter Eliáš
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
