Nový parlament v Edinburghu

Výstavba parlamentu sa stala jedným z najrozsiahlejších európskych stavebných projektov súčasnosti. Bol aj jedným z najkontroverznejších, pretože sa veľmi predĺžil a pôvodný rozpočet vzrástol z prvotnej orientačnej sumy 40 miliónov libier na takmer jedenásťnásobok. Pozrime sa na krátku históriu projektu. Začiatkom roka 1998 vyhlásili verejnú medzinárodnú architektonickú súťaž a zároveň ustanovili päťčlennú porotu v zložení architekt, profesor architektúry, novinár a dvaja zástupcovia vlády. Prezentovalo sa sedemdesiat návrhov, z ktorých porota vybrala dvanásť tímov postupujúcich do konkurzu uskutočneného ešte v máji toho roku. Päť víťazných tímov bolo vyzvaných k prepracovaniu svojich nápadov, pričom pre štyri mimobritské platila podmienka vytvoriť spolok s nejakým škótskym ateliérom.

V júni porota vybrala návrh tímov katalánskeho architekta Enrica Mirallesa a jeho ženy Benedetty Tagliabue v spojení s edinburghským ateliérom RMJM a zadala im vytvorenie projektu novej budovy Škótskeho parlamentu. Ich návrh bol od začiatku veľmi netradičný a zložitý, preto bolo jasné, že cena pôjde nahor hneď niekoľkonásobne.

Navyše, architekt rozpracovával pôvodný plán do väčšej rozmanitosti. Túžba po fantastickom dizajne však u všetkých zúčastnených vždy zvíťazila nad termínmi a limitmi rozpočtu. Aj napriek tomu sa v britských novinách zákonite objavili aj protichodné interpretácie. Projektový manažéri hovorili o nejasnostiach v tom, kto má byť zodpovedný za kontrolu architektov, neskorom dodávaní výkresov, či značne veľkej spletitosti budov.

Prípravné stavebné práce na projekte budovanom v štvrti Hollyrood neďaleko historického jadra Edinburghu začali roku 1999. Miralles aj potom návrhy prepracovával a tak tomu bolo v podstate až do jeho predčasnej smrti. Zomrel vo veku štyridsaťpäť rokov v júni 2000 – vtedy začali konštrukčné práce. Potom sa už v novinách viedla polemika len o tom, nakoľko je zaistené stopercentné dodržanie Mirallesovho projektu. Jeho žena Tagliabue musela vystúpiť s vyhlásením, že projekt vznikal rukou jej muža a že nebol v ničom zásadnom zmenený.

Náklady na stavbu neskôr vzrástli kvôli zvýšeným protiteroristickým opatreniam zavedeným po septembri 2001. Škóti však dnes v každom prípade veria, že všetky veľkolepé projekty obvykle sprevádza extrémne oneskorenie i prekročenie rozpočtu, a dúfajú, že sa rýchlo zabudne, ako bol ich parlament drahý a bude sa o ňom hovoriť len ako o skvostnej stavbe.

Hlavná rokovacia sála	Interiér foyeru

Komplex budov objektu zaberá plochu vyše 16 tisíc m². Zahŕňa budovu hlavnej rokovacej sály, štyri vežové budovy so sálami pre rokovanie výborov, informačné sály a administratívne miestnosti, budovu poslancov parlamentu, budovu pre média a obrovské presklené foyer.

K objektu patrí aj Queensberry House zo 17. storočia, ktorého renovácia bola súčasťou projektu. Členité foyer má tvar dvanástich listov a  je konštruované z ocele a skla, vrátane zastrešenia. Bolo navrhnuté ako maximálne presvetlený priestor určený pre stretávanie, ktorý prepája hlavné časti. Budova poslancov s neobvykle tvarovanými oknami je zostupná, na južnom konci má šesť podlaží, na severnom štyri. Nachádzajú sa v nej jednotlivé miestnosti poslancov. Každá meria 15 m², jej strop tvorí valená klenba z 18 ton betónu. V kombinácii s členitým oknom z dubu a ocele má vytvoriť vhodný priestor pre rozjímanie pred odchodom do rokovacej sály. Konštrukcia budovy bola vytvorená ako kombinácia prefabrikovaných a na mieste odliatych betónových častí. Vonkajšie steny sú stvárnené ako mozaika z rôznych druhov žuly.

Betónová konštrukcia rokovacej sály je tvorená zdvojenými dlhými železnými prútmi, ktoré sú obložené betonovými panelmi. Prízemie budovy predstavuje hlavný verejný priestor s recepciami, reštauráciami, vzdelávacím centrom, obchodmi a galériami.
Strop sa skladá z troch betónových klenieb, ktoré sú zoskupené do tvaru kríža zo škótskej vlajky. Tieto klenby, rovnako ako menšie klenby z miestností poslancov, boli odliate a umiestnené už ako hotové. Veľká plocha stropov je pokrytá drevom. Všetky nekryté betónové povrchy sú upravené. Pôsobia jemne a  dobre odrážajú svetlo. Na podlahy sa kládla prevažne žula. Aj ostatné budovy komplexu sú železobetónové a vznikli ako kombinácie prefabrikovaných jednotiek a odliatych častí. Zaujímavosťou sú osemnásťmetrové oceľové konzoly v jednej z vežových budov.

Dizajnu budov sa prikladajú rôzne symbolické významy spojené so škótskymi reáliami. Čiastočne sú podložené v poznámkach z Mirallesovej pozostalosti, na iné dodatočne prichádza jeho žena a spája abstraktné tvary budov so škótskymi legendami. Sám Miralles, ktorý poznal Škótsko zo svojho študentského obdobia, na začiatku projektu predniesol, že chcel Edinburghu venovať budovu, ktorá bude vychádzať zo škótskej krajiny a vyjadrovat kaledónsku hrdosť a históriu. Zároveň však dodal, že by sa chcel vyhnúť pompéznosti a provincionalizmu. Podmienky pre vznik kozmopolitného projektu vytvorili ostatne už tí, ktorí ho zverili do rúk cudzincovi z kraja, ktorý sa preslávil architektúrou Gaudího.

Michaela Gomolová
Foto: Scottish Parliament, fotograf Adam Elder