Ján Studený: Štát nevytvára dostatok objednávok pre architektúru. To je veľký problém
redakcia ASB Architektúra je pre neho matkou umení. Jej vplyv vidí ako celospoločenský, naprieč rôznymi obdobiami a situáciami. Ako sám hovorí, architektúra má oveľa väčšie možnosti, aké jej dnes v našej spoločnosti dávame alebo ako si spoločensky objednávame.
„Nachádzame sa v polohe, z ktorej musíme architektúru výrazne tlačiť do pozície, akú si zaslúži. Považujem sa za zásadového a spájanie s inštitúciami považujem za veľmi dôležité,“ hovorí architekt Ján Studený. Pôsobí na VŠVU, čo je podľa neho významná inštitúcia nielen v oblasti pedagogiky, ale aj v oblasti umenia a kultúry. Náš rozhovor však neostal iba na akademickej pôde, počas konverzácie v jeho kancelárii sme prešli pestrofarebnou paletou života s architektúrou a v nej.
Ako ste sám povedali, ste človek zásadový.
Nie som si istý, či je to vhodné pomenovanie toho, čo som mal na mysli. Zásadovosť pre mňa znamená skôr moje architektonické presvedčenia. Ide o to, čo v architektúre zastávam alebo uprednostňujem. Existujú určité postavenia, ktoré človek zaujíma z hľadiska dlhodobého vnímania preferencií a ich prezentácie, či uplatňovania v rámci vzťahov so svojím okolím. Môžu to byť napríklad aj hranice, ktoré nerád prekračuje. Je to skôr otázka osobných postojov, ale aj profesionálnych aktivít.
Pred naším stretnutím sme hovorili o tom, že nie ste nadšený zo spájania s inštitúciami. Mysleli ste to tak, že dnes nie je dôležité byť spojený s rôznymi inštitúciami?
Myslel som to tak, že sa cítim byť zodpovedný hlavne sám za seba. Ale navonok, naopak, spájanie s inštitúciami považujem za celkom dôležité. Pôsobím na VŠVU, čo je podľa mňa významná inštitúcia nielen v oblasti pedagogiky, ale aj v oblasti prezentácie umenia a kultúry celkom. Aj ako architekti, sme spojení s rôznymi inštitúciami, ktorých sme členmi. Spájanie našej profesionálnej činnosti s inštitúciami je nevyhnutné.
V súčasnosti sa stretávame s rôznymi štátnymi inštitúciami, čo jednoducho znamená, že štátna podpora vytvára určité zázemie a štruktúry, v ktorých sa štát prejavuje. Vďaka tomu sa zúčastňujeme a prispievame k vytváraniu spoločného zázemia s občanmi.
Či som s tým spokojný a čo ma na tom baví? Samozrejme, že tieto inštitúcie poskytujú priestor pre osobné a individuálne prejavy a najmä ich zdieľame s ostatnými členmi týchto inštitúcií. Vytvárajú nielen platformu, ale aj určité spoločenstvo, ktoré definuje svoje záujmy, hodnoty, zodpovednosť a odraz toho, čo občania v nich radi vidia.
Aké hodnoty by mal zastávať architekt?
Tie, ktoré spoločnosť smerujú k hlbšiemu a silnejšiemu vnímaniu reality. Aby mohol architekt priblížiť intenzitu prežívania a sprostredkovať tie pravé emócie, musí zastávať pozície pravdy a reality, odhaľovať skutočnú tvár sveta. Architektúru vnímam ako matku umení. Má oveľa väčšie možnosti, aké jej dnes v našej spoločnosti dávame alebo ako si spoločensky objednávame.
Nachádzame sa v polohe, z ktorej musíme architektúru výrazne tlačiť do pozície, akú si zaslúži. Možno je to do veľkej miery opomenutím alebo nedostatočnosťou našich výkonov ako architektov. Do veľkej miery je to otázkou zmeny paradigiem doby. Technológie, ktorými sme obklopení, a ich spoločenská preferencia vytláča individuálne polohy, ktoré sú výsledkom prežívania, a preferuje tie, na ktorých sa všetci zhodneme.
Architektúra sa vyvíja medzi týmito dvoma pólmi – dopredu a dozadu, oproti niektorým iným vedným a umeleckým disciplínam, ktoré sú žiadané a postupujú len dopredu. A dôsledkom toho architektúra prestáva byť tým preferenčným alebo centrálnym spoločenským záujmom.
Čo je vlastne paradoxné, pretože v nej žijeme neustále…
To neznamená, že by sa úplne vytratila. Avšak už nie sú len architekti tí, čo ju vytvárajú. Formuje ju široké spektrum názorov, ktoré sa podieľajú na jej vzniku, aj na procese jej realizácie. Originálnych architektonických návrhov je menej, pretože z rôznych strán sa tu stanovujú obmedzujúce hranice. Ide o reguláciu, ktorá je asi potrebná, ale často je obmedzujúcim faktorom pre architektúru. Už to nie je čisto koncept či myšlienka, je to definovanie spoločného záujmu.
Prečítajte si tiež
Belluš, Kuzma, Weinwurm, Dedeček… O ktorom zo súčasných architektov by ste povedali, že vytvára signifikantnú, silnú generáciu?
Z menovaných je výrazný napríklad architekt Dedeček, čo nás vracia k téme SNG, o ktorej sme sa bavili pred rozhovorom (o rekonštrukcii budovy SNG – akú má kvalitu, či ľudí spája a či akcie, ktoré usporiada, sú jej akciami alebo im len prepožičiava priestory, či je dostatočne otvorená širokej verejnosti a či je jej program adekvátny hlavnej výstavnej inštitúcii Slovenska). Tú budovu milujem.
Nemám k nej žiadny odstup, práve naopak, hájil som ju už v 80. rokoch, keď o nej nikto nevedel alebo keď ju chceli zničiť. Práve preto, že sa ňou dalo preliezť naprieč od Dunaja k námestiu a hore-dolu od parteru po strechu. Nejde tu o inštitúciu ani o samotnú budovu, ale skôr o to, čo tá budova prináša – otvorenosť a priestorovú pestrosť – a čím je pre mesto.
V minulosti bolo veľa veľmi zaujímavých a hodnotných architektov. Každý z nich bol niečím výnimočný, neviem vypichnúť nikoho konkrétneho, to je podľa mňa nemožné. Treba sa na nich pozerať v rôznych kontextoch, situáciách, preto mám všetkých rád.
Asi architekt Kuzma je pre mňa zaujímavý najviac svojou odvahou a nadštandardom, ktorý do architektúry priniesol. Pamätník v Banskej Bystrici je fantastický. V súčasnosti napríklad architekt Imro Vaško je zaujímavým pedagógom a človekom pracujúcim s architektonickými myšlienkami. Pracuje s nimi inak ako ja a pôsobí to na mňa inšpirujúco.
Pôsobíte aj na VŠVU. Akí sú študenti?
Všetci, a študenti najmä, reagujú na požiadavky a súvislosti, ktorými sú obklopení. Určité vzorce sú však dnes viac výrazné a presnejšie vymedzené. Sú zahrnutí do prostredia, ktoré je dôslednejšie štruktúrované než to, v ktorom sme vyrástli my. Myslím si, že im tak zostáva menej „voľného priestoru“. A o ten sa musia viac snažiť.
No nie každý je schopný a ochotný to urobiť. No ten, kto má záujem a vie si ho vytvoriť, ho o to výraznejšie pociťuje. To je ten najvýraznejší rozdiel. Táto situácia určite študentov delí. Nevedie ich k spoločnému úsiliu. V zásade to nie je na škodu, proste sa situácia zmenila.
Ateliér: Studený Architekti
Rok založenia: 2009
Zakladajúci členovia: Ján Studený
Prelomové dielo: Rodinný dom Stupava
Svetoví architekti, ktorí inšpirujú: Buckminster Fuller, Andrea Palladio, Christian Kerez
Mladí slovenskí architekti/tky, o ktorých budeme ešte počuť: Paulína Zavacká, Matúš Bišťan, Jaro Krobot, MAPA, Kilo Honč, Superatelier a všetci, ktorí sa o kvalitnú tvorbu snažia
Kniha, ktorú by mal mať každý architekt v malíčku: Rem Koolhas: S,M,L,XL
Kniha, ktorá inšpirujú: Delirious New York
Miesta, ktoré stojí za to navštíviť: Steinhaus, Gunther Domenig, všetko významné v Ríme a v New Yorku, spoznať vlastnú krajinu
Prianie pre slovenskú architektúru a spoločnosť: Odvahu a vieru. Pre architektúru precíznosť, všeobecne pozornosť; pre spoločnosť toleranciu a nadhľad.
Na čom momentálne pracujete? Na príprave realizácie verejných priestorov pre Bratislavu (Plató Staromestská, Vrančovičova Lamač, Mudrochova Rača, Dulovo Východ), na realizáciách Objektu SJK, Športovej haly v Novej Pake, Smútočnej siene v Lozorne a Chate Trstín.
Sú architekti, ktorí sa neboja ísť s kožou na trh, čo sa kritiky týka. Čo môžeme konštruktívnou a kvalitnou kritikou dosiahnuť?
Myslím si, že v oblasti architektonickej kritiky máme na Slovensku vážny deficit. Nieže by sme ju len nevyužívali, skrátka neexistuje. Táto absencia je zrejme otázkou nás architektov, že ju nepoužívame alebo nepodporujeme. S kritickým myslením a postojom je nevyhnutné pracovať. Iné je to v školskom prostredí, kde hrá kritika pri pedagogickom procese dôležitú úlohu.
Vo vlastných ateliéroch, u nás aj medzi sebou väčšina z nás kritiku určite využíva. Rozvíjanie a zdokonaľovanie projektov je neoddeliteľne späté s kritickým hodnotením. Zdá sa však, že v realite všeobecne jej používanie vo vzájomnej komunikácii postupne ustupuje, pravdepodobne z obavy o zachovanie vlastného smerovania a vízie. Existuje istý strach, čiže zjavne existujú dôvody spojené s obmedzeným priestorom, ktorý spoločnosť ponúka. Zároveň je kritika aj nedostatočne pestovaná.
Kritike predchádza analýza a dôsledne rozoznanie faktov, čo vyžaduje skúmanie a pozorné čítanie reality. Ak nie je využívaná, postupne upadá a to vedie k tomu, že ľudia nevedia, ako na ňu reagovať. Každý nesúhlas je považovaný za veľký problém. Niektoré inštitúcie namiesto toho, aby podporovali rozvoj a diverzitu názorov, utláčajú odlišné hlasy v zárodku, aby sa neprejavilo, že niečo nebolo správne. Toto je problém celej spoločnosti. Niektoré prostredia potláčajú opozičné hľadiská, aby zabezpečili, že preferované smerovanie bude považované za jediné správne.
Rád by som sa ešte vrátil k otázke kto vlastne tvorí architektúru? Čo som povedal, neznamená, že sa sťažujem, že architekti sú so svojim odborným a individuálnym názorom vytláčaní na okraj. V zásade by to nemal byť problém, keď zvážime, že moderná architektúra, ako ju definovala avantgarda (či Mies van der Rohe v 50. rokoch), sa usilovala, tak ako iná architektúra v inom období, o to, aby mala univerzálne nadstavenie – všeobecne platné štandardy.
Toto je predstava, ktorú sme v 20. storočí mali my alebo naši otcovia a dedovia – štandardizovaná spoločnosť so štandardizovanou architektúrou. Tento koncept sme odmietli, ale neprekročili sme hranicu, ktorá by redefinovala novú architektúru. Individuálne architektonické postoje sú aj tak vytláčané a preferuje sa názor väčšiny a názor trhu, oba pre architektúru devastačné.
Prichádza však ďalší faktor: stroje. Mali by sme pestovať naše vlastné intelektuálne výkony obrazotvornosti, hlavne tie, ktoré sú produktom nášho individuálneho prežívania. A to sa týka aj kritického myslenia, ktoré nás od AI odlišuje.
Neviem si predstaviť, že by nás nahradili stroje. Osobná komunikácia je nevyhnutná…
Tvoríme architektúru so záujmom o inšpiráciu, aby ľudia boli inšpirovaní a tá inšpirácia im pomáhala prežiť. Bez nej sa ľudia nezaobídu. Stroje štruktúrovaným spôsobom určujú, kde by sa tá ľudská inšpirácia a obrazotvornosť mala uberať. Ak nebudeme dbať o zážitky, hrozí, že obrazy architektúry už nesformuje ľudská myseľ alebo fantázia poznačená prežívaním, ale prístroje a stroje, ktoré vytvárajú umelú realitu na displeji.
Keď nám teda tvoria stroje obrazy toho, ako má vyzerať náš život a čo si predstavujeme pre naše deti ako najlepšie, držia našu predstavivosť v šachu. Toto je výrazná determinácia toho, kým sme, ak sa to bude dlhodobo praktizovať. Staneme sa účastníkmi toho, aký je obraz reality produkovaný AI: kombinácie reality a virtuálu.
Že sa okreše fantázia?
Jasná vec. Nechcem, aby to znelo nejak fatálne, je to použité len ako možný obraz budúcnosti v architektúre. Zatiaľ je to inšpirácia, ktorá nás vedie k dokonalejším obrazom a presnejším odpovediam v sekvenčných otázkach.
Vytráca sa poloha architekta v súčasnom slova zmysle? Ako vnímate fakt, že sú na Slovensko pozývané rôzne veľké mená zo sveta a niektorí naši architekti tvrdia a zároveň sa aj búria, že sa z nich stávajú „klikači“?
To znamená, že mám manuál a realizujem ho? Čítanie manuálu je v istých oblastiach dosť dobrý výkon. Schopnosť prečítať manuál a aplikovať ho do praxe, toto by som nepodceňoval. Myslím si, že nás to zaradzuje do územia civilizovaných krajín. Samozrejme, klikanie sa nedá takto jednoducho zovšeobecniť, ale asi veľa veľkých architektonických projektov sa posunulo do takejto pozície, keďže našim architektom chýbajú zákazky tohto typu, ani nie sú na to zrejme pripravení – je to priveľa výkonov a chce to armádu profesistov, a to sústavne.
Druhá vec je, že štát nevytvára dostatok objednávok pre architektúru. To je medzera a je to veľký problém. Je to obrovské zanedbanie kultúrneho aspektu nás všetkých, ako občanov a spoločnosti. Zo zanedbania a z nezáujmu nemožno viniť iba úradníkov, musí existovať aj spoločenská objednávka. Pokiaľ táto objednávka neexistuje, nikto nebude mať záujem, pretože to sú náklady.
Čo môžeme dnes urobiť lepšie, aby sme zanechali ďalším generáciám hodnotné a lepšie prostredie?
Mali by sme obetovať kus zo svojho súkromia, z nášho osobného priestoru pre dobro spoločnosti. Je dôležité, čo môžeme zdieľať. Naznačili ste to tu, a je zrejmé, že to sa deje. Je to súčasný prístup určitej skupiny ľudí – len pozitívne a zdieľajme. Aktívne zdieľanie a účasť na spoločných priestoroch sú dôležité. Myslím si, že je dôležité zámerne presunúť svoj záujem z osobného do spoločenského alebo z profesionálneho do univerzálneho. Podobne ale je dôležité zachovať si svoj osobný názor.
doc. Ing. Mgr. akad. arch. Ján Studený, PhD.Kancelária Studený architekti má sídlo v Bratislave, realizuje a robí výskum v pozícii architekta-projektanta v oblasti architektúry, urbanizmu a pozemného staviteľstva, zabezpečuje prípravu projektov a koordináciu realizácií. V súčasnosti má 6 stálych spolupracovníkov, externe spolupracuje s partnermi z odborov špeciálnych profesií. Je permanentným prostredím pre stážistov a štipendistov. V portfóliu má realizácie na Slovensku, v Českej republike, Taliansku a vo Veľkej Británii.
V súčasnosti pracuje na verejných zákazkách v Česku – Dukla sportovní pre Pardubice (jeden z najväčších športových komplexov v ČR), športová hale v Novej Pake (v realizácii od roku 2023). Na Slovensku pripravuje na realizáciu rad verejných priestorov pre MIB v Bratislave, ako Plató Staromestská, Dulovo námestie Východ, Park Mudrochova Rača, Vrančovičova Lamač a rekonštrukciu Objektu v SJK a prestavbu internátu v Záhorskej Bystrici.
Pre YMCA pripravuje na rekonštrukciu domovský palác v Bratislave, pre obec Lozorno prestavbu Smútočnej siene. Tiež pracuje na projektoch pre súkromných investorov, ako napr. chata v Trstíne, záhradný pavilón v Jarovciach alebo rekonštrukcia vily na Šulekovej v Bratislave.
Článok je súčasťou špeciálnej publikácie ASB Osobnosti slovenskej architektúry I.
