Valašský dom na kysuckých lazoch? Chata Husárik nad Čadcou nadväzuje na regionálnu architektúru

Na strmom svahu vrchu Briava nad Čadcou stojí Chata Husárik. Svojou architektúrou nadväzuje na krajinu aj miestne stavebné tradície. Nesnaží sa začať odznova, ale prirodzene pokračuje v príbehu miesta a interpretuje jeho architektonické dedičstvo súčasným spôsobom.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Výnimočnosť projektu Chata Husárik spočíva vo fakte, že ho architekti z ateliéru ô navrhovali pre dlhoročných priateľov. Podľa ich vlastných slov takéto zadania v sebe nesú mieru vzájomného poznania, ktorú nemožno nahradiť žiadnym briefom.

„Vzniká pri nich osobitný druh slobody založený na dôvere, otvorenom dialógu a spoločnom chápaní hodnôt. Práve množstvo významov, skúseností a zdanlivo neviditeľných súvislostí drží výsledok pohromade podobne, ako príbehy a rodinné väzby po generácie prepájali kysucké lazy roztrúsené po okolitých kopcoch,” začínajú opis projektu jeho autori.

Odkazy na tradičnú architektúru

Z architektonického hľadiska objekt Chata Husárik odkazuje na archetyp valašského domu prostredníctvom jednoduchej kompaktnej hmoty, prirodzenej materiality, proporcií, štylizovaných štítov aj strechy s výrazným presahom. Relatívne kompaktnú obytnú plochu dopĺňa veľkorysá terasa obiehajúca okolo celého objektu. Tá je podľa samotných architektov paralelou k tradičnému podstrešiu, ktoré okrem ochrany fasády rozširovalo stiesnený interiér o pobytový priestor v exteriéri.

„Valašský dom predstavuje regionálnu pamäť drsného kraja Kysúc, kde bolo bývanie po stáročia redukované na svoju najzákladnejšiu podstatu – potrebu prístrešia. Prirodzená materialita, intuitívne známe proporcie hmoty a štylizované stvárnenie štítov vytvárajú dialóg s minulosťou a nadväzujú na miestnu tradíciu. Nie ako nostalgická citácia, ale ako východisko pre súčasné bývanie,“ dodávajú.

Svah ako určujúci prvok

Pri osadení stavby architekti z ateliéru ô vychádzali predovšetkým z charakteru samotného miesta. Strmý svah bývalej lyžiarskej zjazdovky výrazne ovplyvnil spôsob založenia objektu aj jeho výsledný výraz.

„Namiesto tradičnej plnej podmurovky je chata založená na ôsmich pilieroch, čím sa minimalizoval zásah do terénu aj množstvo použitého stavebného materiálu. Takéto riešenie zároveň umožňuje prirodzené prúdenie vody pod objektom, chráni drevostavbu pred vlhkosťou a zachováva pôvodný reliéf pozemku,“ približujú architekti.

Pozemok bez oplotenia

Okrem toho spôsob osadenia stavby vytvára rezervu pre budúce hospodárske zázemie bez potreby výstavby ďalšieho samostatného objektu. Na charakter roztrúseného osídlenia miestnych lazov projekt reaguje tiež rozhodnutím ponechať pozemok bez oplotenia.

Ako uvádzajú architekti, v okolí chaty sa nepočíta s pravidelne koseným trávnikom ani s dôsledne kontrolovanou krajinou. „Cieľom je zachovať existujúce lúčne spoločenstvá, rozsiahle porasty černíc a malín či náletové trnky. V budúcnosti ich doplní len niekoľko ovocných stromov schopných odolať drsným horským podmienkam,” dodávajú.

Jedna spoločná miestnosť a drobné zákutia

Chata Husárik je osadená na pozemku o celkovej rozlohe 2 641,5 m². Jej zastavaná plocha pritom dosahuje len 148,5 m². Úžitková plocha objektu sa následne delí medzi jedno nadzemné podlažie a obytné podkrovie. Vnútorná organizácia priestoru pritom nadväzuje na historický spôsob bývania, keď jednu spoločnú miestnosť zdieľalo niekoľko generácií a vlastná izba bola v miestnych podmienkach neznámym komfortom.

„Interiér je navrhnutý ako kompaktný, plynulo prepojený priestor, v ktorom jednotlivé niky a zákutia vytvárajú rozmanité atmosféry aj možnosti obývania. Jeho dominantou je však centrálne umiestnený otočný krb. Nie je len zdrojom tepla, ale prirodzeným stredobodom domu, okolo ktorého sa odohráva každodenný život,“ uvádzajú architekti.

Krb ako srdce objektu

Krb podľa ich vlastných slov v spojení s otvorenou dispozíciou podporuje spoločné zdieľanie priestoru a nadväzuje na tradičný spôsob bývania v kysuckých dreveniciach, interpretovaný súčasným architektonickým jazykom. V dennej miestnosti sa okrem neho nachádza aj dvojica rozsiahlych knižníc, oddychové zákutie a drevený jedálenský stôl určený na spoločné trávenie času. Nechýba ani menšia kuchynka, ukrytá za stenou, ktorá oddeľuje vstupnú halu od kúpeľne.

Otvorený priestorový koncept architekti zvolili aj pri návrhu obytného podkrovia. Jeho súčasťou sú dve nočné zóny, doplnené o priestory na prácu. Súkromie v týchto častiach chaty je možné zabezpečiť závesmi, situovanými ako pred spacími zákutiami, tak aj pri jednej z pracovných zón.

Svetlo ako nástroj formovania interiéru

Z materiálového hľadiska sa interiér nesie v znamení svetlého dreva. To bolo okrem nábytku použité aj na stenách, strope či podlahe objektu. Atmosféru interiéru dotvárajú textílie v zemitých farbách a akcent v podobe tmavého krbu. Jedným z hlavných nástrojov formovania interiéru sa zároveň stáva denné svetlo.

„Súčasné konštrukčné postupy nám umožnili eliminovať všetky nedostatky ľudovej drevenice a pracovať s prirodzeným osvetlením v celkom novej rovine,“ odpovedajú architekti na otázku, akým spôsobom architektúra pracuje s prirodzeným svetlom.

Prenikanie svetla do celej hĺbky dispozície zabezpečuje vertikálne otvorený priestor, strešné okná v nočnej časti chaty aj bohaté presklenie v dennej zóne, ktoré poskytuje výhľady na okolité horské hrebene. Jedinou uzatvorenou časťou v dome je samostatný blok hygieny, ktorý je oddelený od zvyšku domu translucentnou sklenenou priečkou.

Unikát v mnohých ohľadoch

Podľa autorov návrhu je to práve intenzita svetla, výška a mierka, ktoré definujú jednotlivé zóny. „Atmosféra interiéru sa počas dňa prirodzene mení a svetlo zvýrazňuje rôzne kvality priestoru, čím sa stáva aktívnou súčasťou architektonického návrhu,“ dodávajú.

Práve vďaka práci so svetlom a plynulému usporiadaniu priestoru vznikla chata unikátna v mnohých ohľadoch. „Odvrátená od mesta a orientovaná na okolité horské hrebene chata symbolicky pokračuje tam, kde sa končí zástavba osady pod protiľahlým vrcholom Kýčery. Nesnaží sa dominovať krajine ani na seba upozorňovať. Stáva sa jej nenápadnou súčasťou – ďalšou stopou v území, ktoré si aj napriek premene zachováva svoju vnútornú kontinuitu,” dodávajú architekti v závere.