Zbohom, Robert Venturi

Fire Station 4
Zdroj: Phil Donohue

Po krátkej chorobe zomrel 18. septembra laureát Pritzkerovej ceny, americký architekt a priekopník postmoderny Robert Venturi. Jeden z najvýraznejších svetových architektov sa dožil 93 rokov.

Narodil sa 25. júna 1925 vo Philadelphii a málokto vie, že rodičia ho vychovali ako kvakera. V roku 1950 úspešne získal titul M. F. A. na Princeton University. Už počas štúdií si zapísal prvý úspech, D’Amato Prize of Architecture, no väčší vplyv na jeho neskoršiu kariéru malo štúdium u profesora Jeana Labatuta.

Provokatívny ateliér čerpal z princípov Beaux-Arts, neoklasicistického eklektického štýlu populárneho v Amerike na prelome storočia. Stal sa jedným z kľúčových prvkov, ktoré formovali Venturiho premýšľanie. Po škole krátko pracoval u Eeroa Saarinena, neskôr u Louisa Kahna.

V roku 1954 mu bolo udelené štipendium Rome Prize, a tak následné dva roky strávil na American academy in Rome. Učil, učil sa a cestoval po Európe. Učenie mu potom ostalo takmer celý život. V roku 1960, keď pracoval ako asistent Louisa Kahna na University of Pennsylvania, stretol svoju životnú partnerku v osobnom i pracovnom živote. Denise Scott Brownová a Robert Venturi spolu učili na Yale, Harvarde a neskôr založili ateliér Venturi Scott Brown and Associates.

„Menej je nuda“

Okrem množstva prác, ktoré spolu navrhli a realizovali, sa Venturi a Scott Brownová venovali aj teórii architektúry. Najznámejším textom je určite Zložitosť a protiklad v architektúre (Complexity and Contradiction in Architecture). „Jemný manifest“, vydaný v roku 1966 (v rovnakom roku ako L’architettura della città od Alda Rossiho) predznamenal koniec éry moderny. Teoretici architektúry považujú Complexity and Contradiction za rovnako dôležitú ako Vers un Architecture od Le Corbusiera.

Detské múzeum
Detské múzeum |

„Veľkým učiteľom Le Corbusiera bol grécky chrám, izolovaný biely objem voľne postavený v krajine,” porovnáva historik Vincent Scully. „Zdá sa, že Venturiho primárna inšpirácia pochádza z historického a archetypálneho opaku gréckeho chrámu – z mestských fasád Talianska, donekonečna upravovanými podľa vzájomne protichodných požiadaviek každodenného života. Nie sochy v rozsiahlej krajine, ale zložité priestorové objemy definujúce ulice a námestia.”

Venturi však sám seba neoznačuje za revolucionára: „Slogan moderny bol ‚Začíname odznova!‘ My sme len nezačínali znova, vyvíjali sme sa. Ale pretože moderna sa stala starou revolúciou, boli sme revolucionármi v evolúcii. Myšlienka, že zmena môže byť pomalá, bola revolučná. Viva la evolution!”

Dom v Chestnut Hill
Dom v Chestnut Hill |

Poučenie z Las Vegas

O dva roky neskôr Venturi a Scott Brownová publikujú knihu, ktorá vzbudila rozruch medzi profesionálmi v celom USA. „A Significance for A&P Parking Lots, or Learning from Las Vegas” (Význam parkovísk alebo poučenie z Las Vegas) vníma polovica ako odvážnu kritiku prázdnoty moderny a druhá polovica ako rúhanie.

Na Yale zakladajú ateliér „Learning from Las Vegas, or Form Analysis as Design Research“ a spolu so študentmi analyzujú Las Vegas. „Nemesto“, ktoré vzniklo v púšti ako pás parkovísk zoradených na centrálnej osi. Analyzujú kasína, bary, svetlá, označenia a symboly, z urbanistického aj dizajnového hľadiska.

Venturi kritiku uzatvára známym porovnaním „kačica a dekorovaná búda“. Väčšina predmodernistickej architektúry je dekorovaná búda, spolieha sa na znaky a dekor, aby komunikovala svoj význam – kríž na kostole či vývesná tabuľa výrobcu topánok. Kačica sa, oproti tomu, snaží komunikovať svoju úlohu len vlastnou konštrukciou. Výsledok môže byť bizarný alebo vyprázdnený a nudný.

Sainsbury Wing Národná galéria
Sainsbury Wing Národná galéria |

Pritzkerova cena, ktorú Robert Venturi získal v roku 1991, rozpútala podobnú kontroverziu. Venturi bojoval o to, aby bola zároveň udelená aj Denise. V roku 2013 sa k nemu dokonca pridáva prvá žena, ktorá Pritzkerovu cenu získala, Zaha Hadid. Napriek tomu sú ich snahy o spätné udelenie ceny doteraz neúspešné.

Dvojica v roku 2016 získava Zlatú medailu AIA, najvyššie ocenenie Amerického inštitútu architektúry. V rozhovore pre portál Archdaily v roku 2011 dostal na záver otázku, či ešte stále žije architektúrou. „Áno, žijem architektúrou. Neustále hľadám a učím sa a nikdy sa nenudím. Učím sa zo všetkých druhov zdrojov. Denise ma naučila pozrieť sa na každodennosť, milovať ju a učiť sa z nej.”

TEXT: KAROLÍNA BARÉNYI
FOTO: ISTOCK.com/Claudiodivizia, typhoon ski, rivernorthphotography
Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2018.

Komentáre