Spoločnosť rastie vďaka výzvam a verejná stavba k nim patrí, hovorí Martin Krupauer

Aj napriek bohatému portfóliu úspešných projektov, medzinárodnej skúsenosti i mnohým oceneniam je architektovi Martinovi Krupauerovi vlastná pokora, nadšenie a neutíchajúci záujem vytvárať poctivú architektúru všetkých meradiel.

V rozhovore pre časopis ASB sme sa ho spýtali na čerstvé dojmy z účasti v súťaži na novú hlavnú stanicu v Brne aj na priebeh prípravy jeho projektu Vltavskej filharmónie v Prahe.

Váš ateliér ste založil spoločne s arch. Jiřím Stříteckým v roku 1989. Venujete sa širokému spektru projektov stavieb s rôznou typológiou i meradlami vrátane urbanizmu, územného rozvoja a strategického plánovania. Bolo vám premýšľanie v kontexte, v širších súvislostiach blízke už od začiatku vašej kariéry?

Tento princíp myslenia nám bol blízky už od začiatku. S Jiřím Stříteckým sme mali spoločný pohľad na to, že projekt nikdy nie je len o dizajne jedného konkrétneho domu, ale ide o remeslo i kumšt, ktoré majú ďaleko širší dosah aj vplyv. Tiež sme mali šťastie, že sme hneď v začiatkoch spolupracovali na smíchovskom projekte so svetovým architektom Jeanom Nouvelom, ako aj so svetovým investorom, poisťovňou Nationale-Nederlanden.

Investori, ako je životná poisťovňa, sú zvyknutí premýšľať do budúcnosti, na dlhý čas dopredu, v širších súvislostiach a snažia sa mať všetko veľmi dobre ošetrené. To potvrdilo naše vtedajšie skôr podvedomé pocity a nasmerovalo nás to k prístupu, ktorý sa dnes v projektoch snažíme uplatňovať.

S ateliérom Jeana Nouvela ste spolupracovali na úspešnej revitalizácii pražského Smíchova a projekte Zlatý Anděl. Ako vás to ovplyvnilo?

Bola to výnimočné obdobie. Na projekte Smíchova sme pracovali priamo u Jeana Nouvela v Paríži, čo bol náš splnený sen. On je architektom so silným výrazom a zároveň s úžasnou schopnosťou pracovať kontextuálne.

Vtedy sme sa presvedčili o tom, že nech sa už bavíme o architektúre, alebo urbanizme, spôsob premýšľania je len jeden. V podstate ide len o odlišné meradlo, limity a zvolené východiská. Naučili sme sa, že územné plánovanie nie je dvojrozmerné ani čisto trojrozmerné, ale je dokonca štvorrozmerné, pretože je potrebné premýšľať aj v čase a kolobehu života. Mesto je totiž život.

Architektúra vďaka tomu pre nás nie je čisto technická disciplína. Dalo by sa povedať, že prostredníctvom nedokonalých technických prostriedkov v podstate plánujeme život v priestore.

Aká bola vaša cesta k architektúre? Kto alebo čo vás nasmerovalo k štúdiu?

Vyrastal som medzi remeselníkmi. Od detstva ma bavilo sledovať tesárov, murárov i kováčov. Neskôr som sa snažil dostať na filmovú réžiu, čo sa mi nepodarilo. Z rôznych dôvodov som sa nedostal ani na architektúru, ale vzhľadom na dobré výsledky prijímačiek ma preradili na Stavebnú fakultu ČVUT, za čo som dnes rád. A neskôr som ešte absolvoval školu architektúry na AVU.

Aktuálne máte za sebou čerstvú skúsenosť na projekte novej hlavnej stanice v Brne, ktorú ste navrhovali spoločne s ateliérom BIG. V rámci medzinárodnej architektonickej súťaže ste postúpili až do finálového kola a umiestnili sa na štvrtom mieste. Čo vám priniesla spolupráca s Bjarke Ingels Group?

Súťaž mala veľmi zaujímavé zadanie. S typológiou stavby v podobe regionálneho dopravného hubu s prelínaním funkcií sme mali skúsenosti z autobusovej stanice v Českých Budějoviciach. Spolupráca s ateliérom BIG bola perfektná.

Stretávate sa so svetovými hráčmi, s extraligou, čo vám dáva určité zrkadlo, či už v rovine kvalitatívnej, organizačnej, alebo procesnej. Vzájomne sme prichádzali s návrhmi, modelmi, východiskami a zažívali sme interakcie. Je inšpiratívne, že môžete pracovať aj s ich profesistami a konzultantmi. Problematická bola, bohužiaľ, situácia s covidom, museli sme komunikovať na diaľku, ale aj to sa dalo zvládnuť.

Nová hlavná stanica je pre Brno zásadný strategický projekt. Dlhé roky bol zámer prehodnocovaný a rozporovaný. Jeho plánované umiestenie vzbudzuje rozporuplné reakcie. Aký máte názor na projektový zámer, súťažné zadanie a spomínané umiestenie stanice?

Nie som obyvateľ Brna a do diskusií o umiestnení stanice som sa nikdy nezapájal. Pokiaľ existujúca stanica nevyhovuje súčasným požiadavkám a nie je možné ju adaptovať na vysokorýchlostné trate, nemám dôvod to rozporovať. Myslím si, že Brno urobilo správne rozhodnutie.

Pomyselné nadviazanie na svet pupočnou šnúrou prostredníctvom vysokorýchlostnej trate bude podľa mňa pre mesto veľkým iniciačným impulzom, ale i podmienkou, ako zostať na mape európsky významných miest.

Váš ateliér spracoval pre mesto Brno koncepčný návrh rozvoja lokality Špitálka, ktorý sme predstavili v časopise ASB 6/2020. Územie by sa malo transformovať na sebestačnú udržateľnú lokalitu, aj vďaka vašim inovatívnym riešeniam.

Ide o projekt, kde možno deklarovať udržateľný prístup. V rámci projektu Smart Cities k tomu začlenilo mesto  nové technológie a prístupy znižujúce energetickú náročnosť budov. Čo je ale na projekte podľa mňa najviac udržateľné a „smart“, je to, že sa sociálne vylúčená lokalita, vnútorná periféria, zmení na rozvojové územie.

Z problému sa tak stane príležitosť. Preto sme veľa času venovali štúdiu sociodemografických dát a najmä sme hľadali cieľových používateľov, ktorí v tejto lokalite po jej premene budú chcieť bývať a žiť. Im je projekt prispôsobený programovo aj svojou architektúrou. Pokiaľ totiž oni budú ťahúňmi ďalšieho rozvoja a premeny územia, ušetrí sa na riešení tamojších súčasných problémov.

V Prahe vediete projektový tím, ktorý sa venuje príprave zásadného projektu Vltavskej filharmónie v transformačnom území Holešovice-Bubny-Zátory. Bola vyhlásená medzinárodná architektonická súťaž na návrh novej koncertnej sály, ktorý by mal zodpovedať požiadavkám 21. storočia a súčasne priniesť život do novovznikajúcej štvrte. Čo pre vás taký projekt znamená?

Všetci vieme, že za posledných tridsať rokov sa u nás nepostavila takmer žiadna významnejšia verejná stavba. Keď ma oslovil Petr Hlaváček (prvý námestník primátora pre oblasť územného rozvoja a územného plánu) na spoluprácu, svoje zapojenie som pochopiteľne zvažoval.

Či sa v budúcnosti súťaže zúčastniť, alebo či poskytnúť svoje skúsenosti a podporiť realizáciu niečoho významného z druhej strany. Pre mňa je dôležité napomôcť tomu, aby sme sa ako spoločnosť stále nesťažovali. Myslím si, že sme si málo vedomí toho, že národy posúvajú aj spoločné výzvy a že v Česku v mnohých ohľadoch pretrváva postoj stagnácie v štýle „nerobme nič, nič nepokazíme“ a „všetko aj tak nakoniec dopadne zle“. Spoločnosť sa ale posúva a rastie vďaka výzvam.

Významná verejná stavba k tomu patrí. Nie je ani tak dôležité, či ide o národnú knižnicu, filharmóniu alebo divadlo. I keď si myslím, že k českej histórii sa práve nová filharmónia dokonale hodí. Je pre mňa veľmi dôležité, že sa projekt buduje práve v Bubnoch, v stodvadsaťhektárovom rozvojovom území. Spolupráca aj pre mňa osobne predstavuje výzvu, i keď v inej podobe, než aby som ho sám navrhoval. Môžem ale napomôcť realizovať veľkú, pre našu spoločnosť zásadnú stavbu.

Vyhlásenie medzinárodnej architektonickej súťaže na koncertnú sálu je veľkou udalosťou svetového významu. Čo si od nej sľubujete?

Je potrebné si uvedomiť že samotná súťaž predstavuje zhruba desať percent celého projektu. Je pochopiteľne veľmi dôležitá, ale okrem nej prebieha príprava územia, riešenie technických problémov a programovej a prevádzkovej časti plus mnohých ďalších krokov.

Súťaž sme sa snažil dobre pripraviť, či už z hľadiska prípravy staveniska, alebo zaistenia dobrej poroty. Podľa prijatých otázok si trúfam tvrdiť, že pôjde skutočne o svetovú súťaž.

Ako je definovaný stavebný program v nadväznosti na analýzu využiteľnosti?

Skladba programu vzišla z analýzy využiteľnosti spracovanej medzinárodným konzorciom firiem pod vedením slávneho ateliéru Henning Larsen, z diskusie so záujmovými skupinami, širokej participácie, ale i z vlastnej skúsenosti.

Je koncipovaná na prevádzku 24/7, pre Pražanov, pre občanov Českej republiky, pre návštevníkov Prahy. Budova by sa mala stať živým kultúrnym priestorom, ktorý je otvorený všetkým. Súčasťou programu je okrem iného aj kreatívne centrum, hudobná knižnica, vonkajšie verejné priestory a nábrežie.

Pre vaše rodné mesto České Budějovice ste spracovali štúdiu Mesto a voda, ktorá sa venuje strategickému rozvoju a urbanizmu mesta. Ako tento zámer pokračuje? A nemala by mať podobný dokument spracovaný väčšina českých miest založených na rieke?

Na prekvapenie nás architektov i politikov, spracovanie štúdie iniciovala verejnosť. Po zverejnení mala veľký úspech. Ide o zásahy rôzneho rozsahu od kľúčových až po strategické veci pre mesto vrátane malých iniciačných intervencií. Mesto s týmto zámerom ďalej pracuje, premieta ho do územného plánu a k dvom dôležitým úpravám nábrežia sa už spracováva dokumentácia na územné rozhodnutie.

Domnievam sa, že vaše projekty architektúru poľudšťujú. Prinášajú do nej ľudské meradlo, pracujú s potenciálom miesta a jeho využiteľnosťou. Ide o prístup, ktorý je vám prirodzený, alebo ste k nemu dospeli na základe skúseností?

Architektúra je práca s ľuďmi a pre ľudí. Pochopiteľne nás ako architektov oslovuje architektúra z hľadiska krásy a kvality, no domy majú ešte aj programový, funkčný i prevádzkový rozmer. Pre mňa je to niečo neoddeliteľné.

Ako vnímate svoju prácu architekta, urbanistu, manažéra – ako kreatívnu tvorbu, ako službu, ako poslanie či inak?

Dôležité je pre mňa to, že ma práca baví. Myslím, že nie je remeslo, ktoré by mohlo tak ovplyvňovať život, a to pozitívne i negatívne. A nie je kumšt, ktorý má taký hmatateľný a trvalý vplyv na ľudí. Uvedomujem si, akú máme ako architekti úžasnú možnosť. Po kom zostane niečo sto rokov?