SIEBERT + TALAŠ: Cestou k profesionalite

11. júna 2009

Príbeh architektonického ateliéru SIEBERT + TALAŠ sa začal písať v roku 2002. Absolventov Fakulty architektúry na STU v Bratislave, Mateja Sieberta a Romana Talaša spojil rovnaký pohľad na profesionalitu v architektúre. Za sedem rokov vytvorili približne 30-členný tím, ktorý dokáže byť rovnocenným partnerom zahraničným ateliérom zvučných mien. Za výsledkami ich práce sa skrýva neustála snaha hľadať inovatívne riešenia, efektívnosť a kultivovanosť. O tvorbe ateliéru, ale aj o súčasnej architektúre sme sa rozprávali so spoluzakladateľom spoločnosti, architektom Matejom Siebertom.

Obaja máte za sebou zaujímavú samostatnú kariéru. Ako sa vaše cesty spojili a kedy ste začali uvažovať o budovaní vlastného ateliéru?
Kľúčovým momentom bol rok 2001, kedy som vyhral súťaž na adaptáciu existujúcich interiérov pobočiek Slovenskej sporiteľne. Jej vlastníkom sa stala rakúska spoločnosť Erste Bank. Iniciatívne pracovala na inovácii štruktúry banky, čo sa malo odrážať aj zmene prevádzky jej pobočiek. Následne bolo treba zorganizovať tím viacerých architektov a v pomerne krátkom čase navštíviť všetkých 360 predajných miest a navrhnúť pre ne riešenia.

To muselo byť namáhavé.
Áno, ale zároveň hodnotím toto obdobie ako profesionálne veľmi prínosné. Okrem samotnej projekcie sme stavbu kompletne manažovali a zabezpečovali autorský aj technický dozor. Práca vyžadovala systematický, koordinovaný prístup, čo presahovalo sily jednotlivca. Preto sme v roku 2002 s Romanom Talašom založili ateliér.

Obaja máte bohaté zahraničné skúsenosti – vy ste istý čas študovali vo Viedni, Roman Talaš pracoval v architektonickom ateliéri v Linzi. Pomohla Vám zahraničná prax pri vytváraní štruktúry ateliéru?
Bola to veľká skúsenosť. Spôsob tvorby architektúry v západnej Európe, ale aj vo svete sa od Slovenska v mnohom odlišuje. Väčšina slovenských architektov pracuje individuálne alebo v malých pracovných skupinách. Takéto ateliéry však málokedy dokážu vystupovať ako rovnocenný partner voči veľkým nadnárodným developerom. Tých už nezaujíma výška požadovaného honoráru, ale predovšetkým profesionalita a schopnosť vytvárať inovačné a efektívne riešenia. Snažíme sa firmu prispôsobiť svetovým štandardom – chceme byť profesionálnym ateliérom, schopným spolupráce s veľkými nadnárodnými hráčmi.

Ktorý zahraničný ateliér považujete v tomto za vzor?
Takých firiem je veľa. Jednou z nich je aj ateliér Foster & Partners. Ten nás inšpiruje vnútornou organizáciou firmy, ale aj svojim know-how. Pretože s Romanom inklinujeme k systémovosti a usporadúvaniu vecí, nebolo ťažké priblížiť sa týmto štandardom. Po krátkom čase pôsobenia ateliéru sme vytvorili vlastný informačný systém – aplikáciu ktorá riadi a kontroluje jednotlivé výkony, od zrodu zákazky až po kolaudáciu stavby. Vďaka tomuto systému vieme optimalizovať náklady, množstvo ľudských zdrojov, plánovať do budúcna. Optimalizácia procesov projektovania nám umožňuje využiť viac času pre samotnú tvorbu – tá je základom dobrej architektúry.

A ako sa robí dobrá architektúra?
Dobrá architektúra určite nie je otázkou jedného momentu. Osobne neverím na metódu veľkého skoku – prvotného riešenia, ktoré suverénne naplní všetky očakávania. Dobrý výsledok spočíva v neustálej diskusii, hľadaní ciest a inovatívnych riešení. Je to síce pomalý proces, ale takýmto posúvaním sa dá prísť omnoho ďalej.

Na čom ešte budujete know-how firmy?
Nepochybne na úsilí o vysokú kvalitu. Ak chce firma dosahovať kvalitné výsledky pri maximálnej efektivite, nemôže fungovať na báze externej spolupráce. Všetci stavební inžinieri a architekti pracujú priamo v ateliéri. Máme štyri pracovné tímy. Na čele tímu stojí senior architekt alebo inžinier, ktorí zodpovedá za projekt. Každý týždeň organizujeme dizajn mítingy, kde kolegovia prezentujú svoju prácu. Tú konfrontujeme s názormi a postrehmi ostatných členov tímu. Spolupráca prináša synergický efekt, ktorý v mnohom pozitívne ovplyvňuje kvalitu výsledného produktu.

Akým spôsobom sa zúčastňujete procesu projektovania vy a Roman Talaš?
Nie sme ateliérom osobností – pracujeme tímovo. Ako partneri firmy sa snažíme dávať skôr impulzy, hľadať cesty a usmerňovať, nezasahujeme do tvorivej práce kolegov násilným diktátom.

Čo je najväčšou devízou firmy?
Majetok a technológie, ktoré využívame, sa síce dajú finančne vyjadriť, ale najdôležitejším článkom ateliéru sú ľudia. Vďaka nim dosahujeme vysoké pracovné tempo a kvalitu. A tie idú ruka v ruke s motiváciou a nadšením človeka pre danú prácu. Cena kolegov v ateliéri je nevyčísliteľná.

Usudzujem, že ich práca baví.
Pozitívny vzťah k práci je prioritou. Snažíme sa zabezpečiť všetky podmienky tak, aby architektov práca napĺňala. Samotný návrh – myšlienka predstavuje len malé percento procesu projektovania. Potom nasleduje niekoľko mesiacov driny spojenej s rysovaním, kótovaním a inými zdanlivo nezáživnými, činnosťami. Je to skutočne ťažká práca, ktorú si musí projektant doslova odsedieť a odklikať. To mnohých odrádza. Prvoradým záujmom každej firmy by mala byť snaha udržať pracovné nadšenie. Tak isto umožňujeme projektantom odviesť prácu od začiatku až do konca. A to aj priamo na stavbe, kde má každý architekt možnosť reálne vidieť, čo nakreslil. Spätná väzba medzi projektovaním a realizáciou je nesmierne dôležitá. Najmä mladí architekti si málokedy uvedomujú, koľko problémov môže spôsobiť neuvážená čiara v projekte.

Spracúvate veľa projektov administratívnych budov, akým iným oblastiam v architektúre sa ešte venujete?
Momentálne pracujeme na dvoch projektoch logistických parkov. Ďalšími segmentmi sú bytové a polyfunkčné budovy. V poslednom čase sme sa zamerali aj na urbanizmus. Priťahuje nás tým, že ide o tvorbu životného prostredia. Jeho kvalita výrazne ovplyvňuje funkčnosť architektúry. Ani výnimočná architektúra zasadená do zlej urbanistickej štruktúry nedokáže skvalitniť prostredie – len zhoršuje prítomný chaos. Naopak, aj bežná architektúra vo vysoko kvalitnom prostredí môže byť príjemná a funkčná.

Aké hodnoty charakterizujú vašu tvorbu?
Nechceme podliehať lacným svetovým trendom, ktoré sa neustále menia. Tvar architektúry by mal reflektovať prostredie a odrážať realitu. Dôležitými sú aj funkcia a správne použitie materiálov. Nechceme vytvárať takzvanú bezpečnú architektúru, pracujeme na detailoch, dokonca si vytvárame vlastnú databázu. Ako už povedal Ludwig Mies van der Rohe, rozdiel medzi všednou a výnimočnou architektúrou je práve v detaile. Snažíme sa o invenciu a systémovosť. Pokiaľ je to len trochu možné, hľadáme ambiciózne technologické riešenia. Naozajstným umením architekta je vytvoriť zaujímavú architektúru a pritom rešpektovať reálny rozpočet.

Čím sa podpisujete pod vaše diela?
Každý projekt je určitým spôsobom individuálny, ale v konečnom dôsledku sa tvorba nesie v duchu spoločnej filozofie firmy – najmä v racionalite. Takisto hľadáme rôzne možnosti použitia farby v architektúre. Tú však ponímame v polohe výtvarného diela.

Môžete to bližšie rozvinúť?
Farba je významným reklamným nástrojom. Aj historický vývoj dokladá dôležitosť farby, ktorá neraz veľa prezrádzala o funkcii architektúry. O farbe nerozhodujeme na základe trendu či sympatií, ale podľa toho, aký má zmysel pre danú budovu a miesto.

Takisto experimentujeme s veľkými výraznými farebnými plochami. Pre farbu však vždy vytvárame nejaký podklad, ktorý jej dokáže dať presné miesto, povýšiť ju na výtvarný element. Neaplikujeme ju priamo na steny či iné utilitárne stavebné konštrukcie.

Ako vnímate pozíciu architekta v súčasnosti?
Vďaka svetovému stavebnému boomu sa z mnohých architektov stali mediálne hviezdy. Tento trend zasiahol aj Slovensko. Prizývanie architektov svetových mien je otázkou prestíže aj niektorých slovenských investorov. Nedocenenou oblasťou však stále ostáva vypisovanie architektonických súťaží. Najmä verejný sektor si neuvedomuje, že architektúra, ktorú financuje, zároveň reprezentuje nás všetkých. Keď súkromný investor dokáže oceniť prínos súťaže, pre štát by to malo byť samozrejmosťou – veď narába s peniazmi daňových poplatníkov. V niektorých krajinách, napríklad vo Francúzsku, architektonické súťaže nariaďuje zákon. Nie náhodou – veľké množstvo svetovej architektúry vzišlo práve zo súťaží.

Keď sme už pri svetovej architektúre, ako je na tom Slovensko?
Slovensko nikdy nepatrilo k lídrom vo svetovej architektúre. Stavieb, ktoré navštevuje odborná verejnosť zo zahraničia pre ich architektúru, máme veľmi málo. Možno sem zaradiť napríklad bratislavský Nový most a niektoré ďalšie stavby zo 60-tych rokov. Keď porovnám lyžiarsky skokanský mostík v areáli hotela FIS na Štrbskom Plese s mostíkom Zahy Hadid v Innsbrucku, vnímam veľkú podobu vo výraze a sile architektúry. Takúto slobodu tvorby Slovensko dosiahlo práve v 60. rokoch 20. storočia – v časoch, keď nebola výška investície alfou-omegou celého developerského zámeru. Či sa niektorý zo súčasných projektov stane svetovou architektúrou, ukáže čas.

V každom prípade za svetovú považujem architektúru, ktorá prináša niečo osobité – prototyp myšlienky, vytvorený pre konkrétnu stavbu a miesto. Jedinečnosť definujú najmä inovačné prístupy a to slovenskej tvorbe chýba. Aby sme boli svetoví, musíme sa naučiť pomenúvať problémy pravými menami, hľadať nové cesty a riešenia, nie ich obchádzať skratkami. Musíme byť k sebe úprimní. Na druhej strane, táto cesta je omnoho ťažia – hľadanie nových riešení zvyšuje riziko, že investícia nebude zisková.