Pavel Gregor: U nás nie je zvykom, že sa bežne študuje aj desať rokov

Pavel Gregor

Profesor Pavel Gregor v októbri 2018 nastúpil do funkcie ako nový dekan Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity. Skúsený architekt a pedagóg vedenie prebral po kolegyni docentke Ľubici Vitkovej a pre školu má prichystaných niekoľko zmien. Okrem vzdelávania nových generácií architektov však stíha venovať veľkú časť svojej energie aj organizácii ICOMOS a ochrane pamiatok na Slovensku.

Na škole učíte už od roku 1986. Čo bolo pre vás po dlhoročnej práci motiváciou uchádzať sa o miesto dekana?
Budem úprimný. Práve po tých 35 rokoch v školstve je väčšina ľudí veľmi demotivovaná, v určitej depresii zo stavu školstva, z nemožnosti niečo zmeniť. Z častokrát nekoncepčných zásahov ministerstva školstva a vlády, aj keď obrovské množstvo energie dávame do vysvetľovania toho, že to nie je správna cesta. Pokúsiť sa niečo zmeniť aspoň vnútorne, u nás na fakulte, bola hlavná motivácia.

V čom sa bude a nebude nadväzovať na predchádzajúce vedenie školy?
V princípe určite nadväzujeme. Aj predchádzajúce vedenie pochopilo, že doba sa zmenila – žijeme v omnoho energickejšej dobe a táto mladá generácia má výrazne iné myslenie, ako máme my. Tým pádom im treba aj iným spôsobom podávať vedomosti a ukazovať cestu ku kreativite. Možnože máme trošku vyššie ambície a ciele.

Je síce pravda, že kedysi sa nám hlásilo päťkrát toľko uchádzačov, ako sme mohli prijať, a teraz sa nám hlási „iba“ dvojnásobok (ostatné fakulty STU by boli vďačné aj za to). Aj keď nás zatiaľ netrápi nedostatok študentov, tak určite sa nám nehlásia tí najlepší. Tí odchádzajú do Brna, Prahy alebo Viedne. Náš hlavný cieľ je stiahnuť ich, aby zostali na Slovensku.

Na to momentálne hľadáme rôzne spôsoby, keďže zatiaľ nám vláda ani ministerstvo nedáva dvojnásobok financií, ktorým disponujú české školy. Ale možno sme schopní urobiť niečo v imidži fakulty, v jej prepojení na prax, na iné druhy umenia a tiež zvýšiť mieru uplatniteľnosti našich absolventov v praxi. Chceme si vybudovať taký imidž, ktorý by študentov strhával.

Vo svojom programe píšete, že ako pozitívny fakt treba prijať to, že väčšina študentov pracuje. Ako konkrétne by sa to odrazilo v štúdiu na FA STU?
Narážame na dve veci, ktoré sú akoby neskĺbiteľné – v minulosti nebolo zvykom, že študenti popri škole robili. Vždy je však veľmi pozitívne, keď robia, aj keď vykladajú vagóny alebo obsluhujú v kaviarni. Úplne úžasné je, keď robia na pozícii, ktorá je spätá s ich budúcou profesiou, pretože potom lepšie rozumejú svojmu štúdiu.

Samozrejme, že to naráža na určité (najmä časové) konflikty. U nás nie je zvykom ako v zahraničí, že sa bežne študuje aj desať rokov, špeciálne architekti. Možno si chcú pol roka pocestovať, rok alebo dva pracovať v nejakom štúdiu a potom sa zas vrátiť do školy. Jednoducho, rozložiť si štúdium na niekoľko rokov, aby mohli popri ňom bez problémov pracovať. Ak študent „nestihne“ školu za šesť rokov, tak to nie je tragédia, ale plán. Toto je dôležité dať do hláv nielen študentom, ale aj pedagógom.

Spomínate aj rozšírenie medzinárodnej spolupráce, špeciálne Ameriku a Indiu. Doplnia tieto školy program ERAZMUS, ktorý už na škole funguje?
Naše ambície sú oveľa vyššie. Máme akreditovaný študijný program architektúra v angličtine. Naše štúdium je akreditované v Bruseli, to znamená, že absolvent s naším diplomom nemá problém uchádzať sa o vstup do komory Veľkej Británie, Francúzska či Nemecka a zároveň vieme ponúknuť platené štúdium stále lacnejšie ako na Sorbonne.

V Indii je teda o nás veľký záujem. Máme už ale skúsenosti aj s tým, že môžeme byť zaujímaví pre amerických a kanadských študentov. Z Bratislavy je to dve hodiny do Budapešti, hodinu do Viedne, štyri do Prahy. Robili sme mesačný kurz/exkurziu o spoznávaní európskej architektúry a bol o to naozaj záujem.

Ako presne to teda vyzerá s aktuálnou akreditáciou fakulty?
Aktuálne to, slovami bývalého rektora Roberta Redhammera, „nikto netuší“. Ale veľmi zjednodušene: kým doteraz sme museli akreditovať každý jeden študijný program samostatne, teraz sa hovorí o tzv. inštitucionálnej akreditácii, teda akreditovali by sme celé študijné odbory. Tie sa výrazne zredukovali, bolo ich vyše 200, teraz ich je rádovo 30-40.

Jeden takýto odbor je napríklad umenie, pod ktoré patrí napríklad študijný program dizajn. Ak teda akreditujeme odbor umenie, tak potom už iba vnútorne v rámci STU akreditujeme konkrétny program, napríklad dizajn alebo architektonickú tvorbu. V Česku to aktuálne majú na základe dobrovoľnosti, škola si môže vybrať spôsob akreditácie. Kolegovia z Brna povedali, že očakávali zjednodušenie, ale citeľný rozdiel v nich nie je. Len na ilustráciu: náš posledný akreditačný spis mal 40 000 strán.

Ak by sa podarila inštitucionálna akreditácia, plánujete pridať aj ďalšie študijné programy? Spomínali ste napríklad grafický dizajn či krajinnú architektúru…
Musíme zvažovať svoje sily. Rovno poviem, že ani po dlhých bojoch sa nám nepodarilo presvedčiť ministerstvo, že študijný program architektúra a urbanizmus si zasluhuje vyšší koeficient, teda aby sme boli aspoň niekde medzi umeleckými a technickými odbormi. Moje osobné presvedčenie je, že škola musí z niečoho aj žiť. Samozrejme, že nové študijné programy potrebujeme aj na to, aby sme si zachovali svoju atraktívnosť, ale keď ich budeme otvárať, tak skôr v odbore umenie, aby od začiatku mali vyšší finančný koeficient. Takže cesta by bola buď cez dizajn, alebo cez krajinnú architektúru, ale tú chceme robiť inak ako v Nitre.

Akú podobu by ešte mohlo dostať prepojenie štúdia s praxou?
Chceme to robiť viacerými spôsobmi. Jeden z nich je dostať oveľa viac odborníkov z praxe na fakultu, či už architektov, dizajnérov, alebo profesionálov z iných odborov. Mohli by priamo zasahovať do ateliérov, povinných či voliteľných predmetov, alebo sa prezentovať vo forme prednášok a workshopov vo vznikajúcom Kreatívnom centre.

Dnešná generácia je vraj Generácia Z a jej atribútom je zábava, takže sa budeme snažiť na fakultu priniesť niekoho alebo niečo, čo študentom ukáže nadšenie pre uplatnenie v praxi. Druhá možnosť je vytvárať im prax priamo na fakulte. Chceme pokračovať v tom, čo tu máme ako dlhoročnú tradíciu.

Napríklad?
Spomeniem kolegu Kubinského, ktorý v spolupráci s jednou lešenárskou firmou spravil so študentmi most krížom ponad foyer alebo pódium smerom na námestie. Aj teraz v rámci predmetu výtvarné dielo v architektúre viacero skupín vymýšľa prístrešok v parku pred fakultou. Mohol by slúžiť aj ako propagačný a komunikačný bod.

Podľa toho, čo navrhnú, budeme následne hľadať sponzorov. Možno sa niektorý zrealizuje v mierke 1 : 1. Ďalšia vec je, že v rámci Podnikateľského centra priamo tu na fakulte robíme aj veľké zákazky pre verejnú správu aj súkromných investorov. Od urbanistických štúdií a územných plánov až po dizajn interiéru.

V oveľa väčšej miere chcem do diania zapájať študentov alebo vytvárať tímy pod vedením skúseného profesionála a zapájať ich do súťaží, aby sa naučili, ako sa taká súťaž robí a čo všetko je na to potrebné. Týchto aktivít chceme robiť naozaj veľmi veľa a zapájať do nich študentov čo najaktívnejšie.

Na fakulte by malo vzniknúť nové Kreatívne centrum, čo by malo byť jeho obsahom?
Tých obsahov by malo byť viac. V tej najzákladnejšej podobe sú to veľmi jednoduché veci, ako ponúknuť študentom besedy, prednášky, predstavenia a performance. Čiže dostať sem rôzne druhy umenia v pasívnej forme, ale aj v tej aktívnej, ako rôzne workshopy.

Napríklad, príde sem scénograf a oni si v priebehu dvoch dní môžu vyskúšať s ním niečo pripraviť. Okrem diskusií pre študentov by sme chceli mať priestor aj na pálčivejšie rozhovory. Ako fakulta a škola sa považujeme za jednu z autorít v profesionálnych témach a v novom Kreatívnom centre by sme mali mať priestor aj na organizáciu takýchto stretnutí. Nechceme konkurovať ani KC Dunaj, ani Novej Cvernovke, skôr sa s nimi synergicky spájať, vymieňať a spolupracovať.

Ktorú zmenu študenti pocítia ako prvú?
Jedna z hlavných výziev, ktorá bude súvisieť s priblížením sa praxi, a s čím teraz začíname, sú tzv. vertikálne majstrovské ateliéry. Dva roky som učil v Prahe ako vedúci ateliéru a videl som výhody takého štúdia. Preto považujem za dôležité zmeniť organizáciu výučby. Obsah ako taký sa nezmení. Naša ambícia je pustiť sa do tohto tak, aby sme už od septembra mohli fungovať v novom modeli.

Keď budete mať vertikálne ateliéry, mala by škola fungovať v režime, aby sem študenti mohli chodiť pracovať…
Nejde o to, že bude len spoločný ateliér pre druhý a tretí ročník. Dnes fungujeme tak, že študenti majú ateliér v pondelok a v utorok štyri hodiny. Inak je v tej miestnosti niekto iný, iná výučba. Takže to nie je ateliér, ktorý je ich.Kde sú celý semester, majú tam knižky, model a môžu pracovať. Toto je zásadná podmienka a to chceme zmeniť.

Popri svojej práci na STU toho stíhate ešte veľa, ste napríklad prezidentom spolku ICOMOS. Málokto vie, aká organizácia to je.
ICOMOS je zásadná medzinárodná mimovládna organizácia, ktorá vznikla v roku 1965 z iniciatívy UNESCO. Slúži na výmenu informácií a skúseností, na spoluprácu pri ochrane a obnove pamiatkového fondu. Vo svete má vysoký ranking a veľký vplyv. Po roku ‘89 fungujeme ako občianske združenie. Zásadný problém tohto modelu je, že nemáme z čoho pracovať. Väčšina našich kolegov, vrcholných profesionálov, to robí len z nadšenia popri svojej profesii.

Čo presne toto združenie robí, aká je jeho úloha u nás?
Základné poslanie má dve oblasti. Jedna je nasmerovaná do zahraničia, to sa nejakým spôsobom darí. Druhá a hlavná úloha je vzdelávanie verejnosti a sprostredkovanie hodnôt ochrany pamiatkového fondu. V tom máme ambíciu a daria sa nám dva veľké projekty.

V spolupráci so Združením historických miest Slovenska bol ICOMOS poverený ministerstvom kultúry ako hlavný koordinátor tzv. Dní európskeho kultúrneho dedičstva. Robia sa každý rok v septembri. Práve tam sa obraciame na majiteľov a správcov pamiatok, aby nejakou netradičnou formou sprístupnili pamiatky, aj také, do ktorých sa bežne návštevník nedostane. Minulý rok sa nám podarilo sprístupniť vyše 300 objektov.

A tou druhou oblasťou je…
Druhou aktivitou je Národná cena ICOMOS, kde sa snažíme prezentovať verejnosti pozitívne príklady, a to aj také, ktoré vznikli svojpomocne. Vymysleli sme aj anticenu Malinu. Nakoniec sme k jej udeleniu nepristúpili, ale ukázalo sa, že v našom priestore stačí, aby sa vo všetkých tlačových správach objavili nominácie. Dokonca sa objavil jeden prípad, kde to chceli riešiť právnou cestou.

Aký je záujem študentov o obnovu a ochranu pamiatok?
Určite je. Priznám sa, že budem skôr kritický do našich radov, ku kolegom profesionálnym architektom. Obnovu pamiatok učím 25 rokov. Ochrana a obnova pamiatok je integrálnou súčasťou architektonickej tvorby. Vytváranie antagonistických skupín, delenie architektov na „pamiatkarov“ a „tvorivých“ naozaj nemám rád.

A často sa to ozýva aj zo strany vynikajúcich architektov. Myslím si, že každý architekt môže robiť obnovu pamiatok, ale musí si ju naozaj dopredu poctivo a poriadne naštudovať. To je presne ten moment, keď vznikajú problémy. Keď to robí aj naozaj vysokokvalifikovaný a skúsený človek, ale bez toho, aby poznal skutočné hodnoty pamiatky. Potom jej buď ublíži, alebo, čo je ešte horšie, použije ju iba ako pozadie pre svoj „meisterstück“.

Takže problém s rekonštrukciami u nás vidíte skôr v chýbajúcom rešpekte než v peniazoch?
Skôr v nevzdelaní. Určite je väčší problém v nechápaní, a to nielen architektov, ale najmä majiteľov a developerov, ktorí nechcú vidieť a využiť potenciál a radšej postavia tuctovú sklenú škatuľu. Tá im určite prinesie metre štvorcové, ale neprinesie, čo by chceli – byť iní a atraktívni. A to by im mohla priniesť práve pamiatka, ktorá sa im spočiatku zdá ako záťaž.

Na záver sa vás teda neopýtam na tú Malinu, ale na pozitívny príklad, ktorý vás v poslednom období zaujal…
Pred 18 rokmi som bol v Porte a pred pár mesiacmi v Lisabone. Bol som veľmi príjemne prekvapený. Nenašiel som tam zlú novú architektúru, čo bolo pre mňa šokujúce. Všetko, čo sa urobilo nové v historickom centre, bolo moderné a zo súčasných materiálov, niekedy až kontrastné, ale napriek tomu rešpektujúce kontext. Dokonca by som povedal, že až doplňujúce svoje pôvodné okolie. A keď si uvedomíme, z akých podmienok Portugalci vychádzali po roku 1976, tak sa zdá, že veľa peňazí naozaj neznamená automaticky lepšie riešenie.

PAVEL GREGOR
Rodený Bratislavčan je aktívny v prepájaní predagogického procesu a praxe. Na FA STU učí od roku 1986, okrem iného viedol Detašované pracovisko ARCHA v Banskej Štiavnici. Je spoluatorom niekoľkých publikácií o obnove historických pamiatok, prezidentom ICOMOS Slovensko a laureátom ceny CE•ZA•AR aj ceny Fénix za pamiatku roka.
Text: Karolína Barényi
Foto: Miro Pochyba

Článok  bol uverejnený v časopise ASB 3/2019.

Komentáre