Klement Trizuljak: Architektúra môže v sebe niesť poéziu

Jeho architektúra má rada skulpturálne formy. Nečudo, sochárske umenie jeho otca Alexandra Trizuljaka je dnes významným pojmom. Po matke Eve Trizuljakovej zasa zdedil cit pre výtvarné vyjadrovanie. Svoje dielo však predovšetkým vníma ako architektúru kontextu a rešpektu k svojmu okoliu. Pri príjemnom rozhovore v prostredí reštaurácie, ktorá vznikla v parteri jeho posledného realizovaného domu Gaudí, sme poodhalili jeho vlastný príbeh – príbeh architekta Klementa Trizuljaka.

Pochádzate z rodiny, v ktorej to doslova dýchalo umením. Dalo sa vôbec uvažovať o tom, že sa niektorý z potomkov poberie aj iným ako umeleckým smerom?
Určite sa dalo uvažovať aj o inom smere, ale bolo to celkom prirodzené. Vyrastali sme totiž medzi sochami a obrazmi. Niet sa čo diviť, že sme smerovali ku kreatívnym disciplínam. Dôležitá bola tiež domáca knižnica, v ktorej prevládali knihy o umení. Ja sám som sa chytil na knihu o Le Corbusierovi.

Ako sa vytvoril váš vzťah k architektúre? Predsa len, ide o smer, ktorý vyžaduje viac než výtvarné cítenie a do ktorého nevyhnutne vstupuje exaktnosť technických parametrov.
Viacerí súrodenci sa doma pod otcovou kuratelou pripravovali na prijímacie skúšky. Vtedy sa po dlhých večeroch a nociach kreslilo a modelovalo u nás v rodičovskom ateliéri. Mal som tiež ambíciu prejaviť sa, tak som to začal skúšať. Na základe mojich kresieb otec ako skúsený vysokoškolský pedagóg po určitom čase usúdil, že by som sa mal prihlásiť na architektúru. Otcovi som tiež pomáhal pri realizácii monumentálnych skulptúr pre kostoly. Odtiaľ je už len krôčik k architektúre.

Pociťovali ste počas štúdia ako výhodu, že vás už odmalička formovalo umelecké prostredie?
V rámci kreatívnych disciplín to možno bola výhoda, chýbala mi však kvalitná príprava zo stavbárskych predmetov, čo som musel neskôr na vysokej škole doháňať. Podstatné však bolo priestorové videnie, ktoré je pre architektúru nepostrádateľné a ktoré som pravdepodobne získal v tomto prostredí.

Svojho otca spomínate veľmi často. Bol pre vás vzorom?
Vzor je silné slovo. Otec bol osobnosť a svojou energiou nás smeroval a povzbudzoval, aby sme využili svoje talenty. V určitej chvíli som sa však odpútal a začal som si hľadať vlastnú cestu. Spätne však vidím, že aj keď má architektúra v porovnaní so sochárskou tvorbou svoje špecifiká, môj spôsob vnímania priestoru a hmoty v architektúre má skulpturálne znaky. Špecificky to vnímam v určitej dynamike a forme niektorých stavieb realizovaných naším projektovým ate­liérom. Mojimi vzormi sú však predsa len architekti, napríklad Alvar Aalto, Frank O. Gehry, Santiago Calatrava.

Kostol na Betliarskej ulici v Bratislave    Foto: archív Klementa Trizuljaka	Kostol v Miloslavove    Foto: archív Klementa Trizuljaka	Vitráž kostola v Miloslavove    Foto: archív Klementa Trizuljaka

Nebolo ťažké vybudovať vlastnú „značku“ v tieni mena svojho otca?
Mám určitú výhodu, že som zakotvil práve pri architektúre, a tak sa nedá celkom dobre porovnávať otcovo sochárske dielo a moja práca. Nemusím sa teda „vymedzovať“ voči otcovi, práve naopak, považujem túto „značku“ za prirodzenú súčasť mojej profesie a pracujem na jej zveľadení. V rámci rodiny som prevzal starosť o rodičovské umelecké dielo. V roku 2011 plánujeme uskutočniť jubilejnú výstavu oboch rodičov.

Ako by ste charakterizovali svoju architektonickú tvorbu?
V skratke ju možno opísať ako architektúru kontextu, rešpektu k svojmu okoliu a skulpturálne vnímanie architektonickej formy. Prostredníctvom premysleného hmotovo-priestorového riešenia sa dá vyjadriť príbeh, architektúra môže niesť v sebe určitú poéziu, dynamiku a vyjadrovať príbehy a pocity.

Nepodceňujem však funkčné a technické požiadavky, usilujem sa o ich skĺbenie a harmóniu funkcie a formy.

Dom Gaudí ste vytvorili ako poctu velikánovi architektúry Antonimu Gaudímu. Čím vás jeho dielo oslovilo?
Antoni Gaudí bol integrálny zjav, architekt a sochár v jednej osobe. Jeho dom Casa Milà v Barcelone to dosvedčuje dynamikou hmôt a explóziou foriem. Táto stavba nebola vo svojom čase úplne dokončená, o to viac vystupujú do popredia čisté dynamické zvlnené tvary. Mal som príležitosť vidieť v Barcelone stálu výstavu, ktorá prezentuje výsledky analýzy gaudíovskej architektúry. Tam sa dá vidieť jeho metóda tvorby priestoru a hľadanie nových, ťažko prekonateľných foriem, no tiež možno nájsť impulzy a inšpirácie pri architektonickej tvorbe.

Vyjadrili ste sa, že dom Gaudí je pre vás jedinečným zážitkom, ktorý nemožno s ničím iným porovnať. Považujete ho za doterajší vrchol svojej tvorby?
Celý proces vývoja tejto stavby od prvých skíc až po realizáciu sprevádzal rad prekvapujúcich okolností. Zúčastnili sme sa na vyzvanej súťaži a uspeli sme u investora práve odlišnosťou konceptu, a to napriek tomu, že bol na prvý pohľad náročnejší ako ostatné návrhy. Pri výbere dodávateľa stavby sa jedna stavebná firma vyjadrila, že tú stavbu zrealizuje, keď sa v projekte zrušia oblúkové balkóny. Našla sa však nakoniec iná firma, ktorá prehlásila, že chcú realizovať práve túto stavbu ako výzvu. Spolupráca s touto spoločnosťou bola konštruktívna a mala v sebe potrebnú technickú erudíciu. A vo chvíli, keď bola dokončená hrubá stavba, mi došlo, že sa podarila dobrá vec – zrejme sa teda naozaj dá hovoriť o akomsi vyvrcholení úsilia definovať charakter tvorby.

Aké odozvy vo vašom okolí táto stavba zanecháva?
Ohlasy sú rôznorodé a väčšinou priaznivé. Viacero ľudí vníma pozitívne vzťah domu voči parku na Bazovej a tiež dynamicky zvlnenú formu priečelia, odlišnú od mnohých v súčasnosti realizovaných stavieb. Stretol som sa však aj s ohlasmi od kolegov, že je to s tými oblúkmi až príliš prehnané. Zdá sa mi, že som narazil na akýsi prevažujúci trend strohej, chladnej a prísne pravouhlej architektúry a že do tohto väčšinového prúdu jednoducho nezapadám.

Spomínali ste, že komunikujete aj s Cátedrou Gaudí v Barcelone. Aké sú reakcie z ich strany?
Oslovili sme niektoré inštitúcie v Španielsku, ktoré sa zaoberajú analýzou tvorby a odkazom Antoniho Gaudího. Našou myšlienkou bolo prezentovať jeho dielo na Slovensku a tiež osadiť na našom dome pamätnú tabuľu Gaudímu. Priaznivá odozva prišla z Katalánskej univerzity v Barcelone z Cátedry Gaudí. Ak by následne potvrdili ochotu spolupracovať, radi by sme v budúcom roku uskutočnili prednášku a prípadne aj malú výstavu z diela Antoniho Gaudího na pôde fakulty architektúry v Bratislave.

Vaša architektúra vystupuje k svojmu prostrediu veľmi ohľaduplne. Nikdy ste nemali pokušenie vytvoriť čisto exhibicionistické dielo?
Architektúra je pre mňa principiálne tvorba v kontexte s daným prostredím. Existuje aj iná metóda práce – v zámernej kontraverzii s okolím. Pre mňa je však tento princíp problematický. Môže sa uplatniť len pri špičkových dielach súčasnej architektúry. Práve tento princíp potláčania až likvidácie historickej architektúry zničil v šesťdesiatych rokoch minulého storočia pôvodné stavebné štruktúry v historickom centre Bratislavy a tvrdo zasiahol do organizmu mesta.

Takúto stopu po likvidačnom zásahu vidím napríklad v odrezanom „reklamnom“ štíte domu na Beblavého ulici oproti Konkatedrále sv. Martina. Pokúsili sme sa nájsť novú štrukturálnu formu Casa Cristallo ako dostavbu tohto domu. Je to však skôr výzva riešiť tento, z môjho pohľadu neuralgický bod, nie projekt na realizáciu. To bol snáď náš jediný pokus vo forme štúdie, kde sme použili princíp kontrastu. V súvislosti s predchádzajúcimi úvahami však ťažko dokážem presadzovať nejaký exhibicionistický projekt v kontexte s pôvodným prostredím.

Aké diela sú podľa vás príkladmi architektúry, ktorá dokázala uchvátiť netradičným riešením, a pritom vystupovať ako dôstojný partner existujúcej zástavby?
Jednoznačne je to Frank O. Gehry so svojím Tancujúcim domom v Prahe. Táto stavba je jedinečná svojou formou, no zároveň hľadá kontext so svojím prostredím. V Bratislave by som k dobrým príkladom zaradil administratívnu budovu na Malom trhu. Vnímam ju ako elegantnú modernú formu s primeranou mierkou a ako stavbu správne situovanú v priehľade z Dunajskej ulice.

Kde je podľa vás miera medzi architektovou invenčnosťou a úctou k dedičstvu minulosti?
Rozhodujúca je mierka a tektonika stavby, a to nielen vo vzťahu k historickej architektúre. Skúsim uviesť pár príkladov v Bratislave. Prechádzka po Mýtnej ulici medzi budovou nového rozhlasu a Národnej banky je sprevádzaná pocitom úzkosti, pôvodná ulica zanikla, zostal len dopravný koridor. Dôvod spočíva v tom, že pôvodná mierka a tektonický modul mestskej štruktúry boli negované, ale aj v tom, že tieto novostavby v prvom pláne ulice postrádajú parter – funkcie dostupné verejnosti.

Ako príklad správneho kontextuálneho myslenia vidím novú budovu hotela Falkensteiner Hotel na Pilárikovej ulici v Bratislave, kde sa jeho fasáda na Zochovej odkláňa pod uhlom a symetricky takto reaguje na historickú budovu starého rozhlasu.

Vo vašej tvorbe majú významné zastúpenie aj sakrálne stavby. Čím si vás získali?
Vrátim sa ešte raz k rodinnému prostrediu. Na začiatku sedemdesiatych rokov otca vyštvali v rámci normalizácie z Vysokej školy výtvarných umení pre to, že ako pedagóg nebol „vyrovnaný“ s náboženskou otázkou. Zvláštnym riadením osudu sa ďalších desať rokov venoval sochárskej, no aj interiérovej tvorbe v takzvaných dubčekovských kostoloch. Tam vznikol môj záujem o sakrálnu architektúru. Tiež sme sa v osemdesiatych rokoch spolu s priateľmi – budúcimi architektmi – stretávali v špecifických krúžkoch a na nekonformných seminároch o sakrálnej architektúre. Netušili sme však, že v takom krátkom čase budeme mať príležitosť pracovať na konkrétnych projektoch.

Čo treba zohľadniť pri tvorbe konceptu náboženského stánku?
Nový koncept chrámového priestoru po druhom Vatikánskom koncile sa radikálne zmenil. Z pôvodného osového pozdĺžneho systému sa mení na smerovo centrálnu formu. V takomto priestore sa spája vertikálny vzťah k Bohu s horizontálnym vzťahom medzi ľuďmi. Sakrálny priestor má svoje pevné články, ktoré treba správne usporiadať tak, aby spĺňali liturgické požiadavky.

Rodinné zázemie vo vás vytvorilo aj osobitný vzťah k výtvarnému dielu v architektúre. Ako vnímate jeho uplatnenie v súčasnosti?
Za ostatných dvadsať rokov som u nás nevidel nejaký významný počin v uplatnení výtvarného diela v architektúre – možno len komplexný projekt Múzea moderného umenia Danubiana v Čunove. Ináč sú to skôr výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo o absencii monumentálneho umenia v novej architektúre. Zostávajú zase len kostoly, no nedá sa očakávať, že v súčasnom tvrdo komerčnom prostredí bude cirkev štedrým donátorom umelcov. Mne sa naskytla jedinečná príležitosť pri stavbe kostola v Miloslavove, kde prejavil súkromný sponzor ochotu investovať do umeleckých diel. V spolupráci so sochárom Petrom Hložníkom a mojím bratom, sklárskym výtvarníkom Marekom Trizuljakom, sa nám podarilo zrealizovať komplexne riešený interiér vrátane výtvarných diel.

Prečo podľa vás slovenská spoločnosť nedokáže vnímať výtvarné dielo ako pridanú hodnotu architektúry, do ktorej sa oplatí investovať?
Sme zrejme v štádiu rozvíjajúceho sa trhového systému, v ktorom je najdôležitejším kritériom profit. Možno časom dospejeme k poznaniu, že to, čo po nás v skutočnosti zostane, sú hodnoty, ktoré sa nedajú vyjadriť peniazmi.

Nakoľko ovplyvňujú architektúru finančné limity či neochota zaplatiť za lepšie riešenie?
Problémom je napríklad zákon o obstarávaní, ktorý uvádza ako jediné kritérium cenu. Kto skúsi ísť do takejto súťaže s nejakým odvážnym projektom? Tento spôsob uplatňujú aj súkromní investori. Mám osobnú skúsenosť, keď ma developer postavil pred alternatívu. Povedal: Buď znížiš cenu na úroveň projektu na druhom mieste, alebo dáme ten projekt konkurencii. K tomu niet čo dodať.

Poznačila kríza nejakým spôsobom vzťahy medzi architektom, dodávateľom a investorom?
Dôsledky krízy sa prejavili predovšetkým v tom, že je menej nových projektov. Aký to bude mať vplyv vo vzťahoch, to sa prejaví neskôr pri oživení.

Možno v súčasnosti v rámci vzťahu architekt – investor nazvať klienta partnerom v dialógu alebo, naopak, súperom?
Často mám pri rokovaní s investormi pocit, že som len servisná firma, a nie partner. Chýba vedomie, že projekt je tvorivý proces, kde dialóg a dobrá komunikácia rozhodujú aj o finálnom komerčnom úspechu developera. Ak sa vzťah prevalí do súperenia, tak to môže znamenať tvrdý dosah na ekonomiku daného projektu.

Vnímate slovenskú architektúru v pozitívnom alebo skôr v negatívnom svetle?
Slovenskú architektúru tvrdo zasiahol socializmus so svojím plánovaním a typizáciou stavieb – poznačil tak obytné prostredie na dlhé roky. Azda len stavby straníckeho charakteru spĺňali náročnejšie kritéria. Za posledných dvadsať rokov akoby prevažoval trend výstavby podľa predstáv silných developerských skupín a komunálnych politikov. Vznikli tak ďalšie megalomanské projekty, ktoré pokračujú v likvidácii mestského prostredia. Skúsim uviesť dva príklady v Bratislave. Nový projekt River Park svojou mierkou a členením hmoty radikálne a negatívne zasiahol do dunajského nábrežia. Naopak, komplex Eurovea rešpektoval potrebný odstup od brehu rieky. Medzi stavbou a tokom sa tak vytvára nový prívetivý mestský priestor. Projekt dobre zapadá do kvalitného urbanistického konceptu zóny, ktorý rozvíja mesto pozdĺž Dunaja.

Čo by sa podľa vás na poli slovenskej architektúry malo zmeniť?
Ťažko povedať, nemám originálny návod na riešenie. Pre ďalší vývoj bude dôležité nadčasové uvažovanie investorov a tvorivý dialóg v procese projektovania a realizácie stavieb. Často chýbajú aj kvalitné územné plány, v ktorých majú byť stanovené jednoznačné pravidlá. Budúcnosť je podľa môjho názoru skôr v menších komplexných projektoch satelitných miest ako vo veľkolepých nadsadených mestských štruktúrach.

Existuje stavba, ktorej víziu nosíte hlboko vo svojom vnútri?
Tak to teda áno, rád by som sa podieľal na projekte galérie skla. Je to naozaj len sen, no zdá sa mi, že slovenské sklárske umenie je neznáme a že by potrebovalo vyjsť na svetlo.

Anna Salvová
Foto: archív Klementa Trizuljaka, Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.