Itai Palti: Architekti by mali byť neviditeľní, budúcnosť profesie spočíva v empatii

Itai Palti je činným architektom a výskumníkom. Zameriava sa na tvorbu s dôrazom na ľudské prežívanie a je hlasným kritikom súčasného nastavenia architektonickej profesie. Hovorí, že architekti by mali byť médiom pre komunity a pomôcť im dosiahnuť ich ciele. Ego architekta by nemalo byť vo výslednej stavbe vôbec cítiť.

Rozhovor so Itaiom Paltim vznikol v rámci iniciatívy Venetian Letter, ktorá popularizuje ľudskú architektúru postavenú na vedeckých základoch. Založil ju psychológ Michal Matloň s neurovedkyňou a lekárkou Nataliou Olszewskou, ktorí Paltiho vyspovedali.

Natalia Olszewska: Začnime Vedomými mestami (Conscious cities). Myslím, že naši čitatelia by chceli vedieť viac o tomto hnutí i o tom, prečo ste ho založili.

Itai Palti: Vedomé mestá vždy existovali, pokiaľ rozmýšľate o mestách ako o súčte ľudských rozhodnutí a úmyslov. Keď som uvažoval o vedomých mestách, nemal som na mysli nový typ urbánneho priestoru. Skôr to mal byť spôsob reflexie na to, ako formujeme naše prostredie a ako prostredie formuje nás. To druhé sa deje v našom podvedomí. Sme si dostatočne vedomí tohto procesu?

Michal Matloň: Ako ste dospeli k tomuto poznaniu?

Itai Palti: Keď som študoval na architektonickej škole, čudoval som sa, prečo sme len zriedka hovorili o ľuďoch, pre ktorých sme budovy navrhovali. Sústredili sme sa na to, ako vyzerala forma, aká bola výška objektu, ako vytvoriť výsledný model. Keď prišlo na architektonickú diskusiu, bolo to veľmi koncepčné.

Na škole ste mohli začať diskusiu o ľudskom prežívaní, ale často sa z toho stal skôr komentár o kultúre a ten viedol opäť k forme. Projekty boli viac o frázach než o vnímaní a ovplyvňovaní priestoru.

Počas magisterského štúdia som pracoval na projekte, ktorý riešil vzťah medzi židovskými a arabskými komunitami v Tel Avive. Moja pôvodná otázka bola: ako spojiť tieto komunity dohromady? Neexistovala vedecká literatúra, ktorá by mi povedala, ako navrhnúť priestor so súcitom.

Ako dosiahnuť spoločenský kontakt. Ako pomocou dizajnu vyriešiť konflikt. Chcel som získať vedomosti, ktoré by neboli abstraktné, ale pomohli by mi porozumieť, ako sa ľudia cítia v priestore, ktorý som navrhol, a ako môžem svoje návrhy zlepšiť. Inštinktívne som vedel, že podobné poznanie nenájdem v teórii ani v dejinách architektúry. To bol moment, keď sa mi v hlave zrodilo spojenie stavby a jej vnímania užívateľom.

Práve obdobie hľadania ma priviedlo k ďalším a ďalším rozhovorom s výskumníkmi. Nakoniec som si uvedomil, akú môže mať architektúra a dizajn moc. Bolo to celkom desivé. Keďže sme v minulosti v dizajne vedecké poznatky o ľudskom prežívaní nevyužívali, nie sme si ani vedomí, do akej miery ľudí ovplyvníme priestorom, ktorý navrhneme.

Vo videu, ktoré uvádza do problematiky vedomých miest, odkazujem na príbeh o zrodení Frankensteinovho monštra. V ňom dali omylom a neplánovane život niečomu, čo môže byť potenciálne hrozbou. Chcel som tým povedať, že aj my si niekedy nie sme vedomí, čomu dávame život, keď plánujeme mestá. Bez konkrétneho cieľa vieme aj my stvoriť niečo, čo môže škodiť.

Spojenie vedy a architektúry

Natalia Olszewska: Takže ste vedeli, že riešenie nájdete v iných odboroch. V akých presne?

Itai Palti: Najprv som hľadal vo filozofii, aby som našiel nejaký rámec diskusie o architektúre a vedomí. Filozofia často poukazuje na hranice vedy. Poskytuje skvelé podnety, kam sa pozrieť, ak sa chcete téme venovať hlbšie. Keď sa pozriete do filozofie empatie alebo filozofie zvedavosti, uvidíte, že niekto už pred vami zobral filozofickú myšlienku a aplikoval na ňu vedeckú metódu, aby jej lepšie porozumel. Začal som vo filozofii, ale keď som kopal hlbšie, doviedlo ma to k humánnym a kognitívnym vedám i k neurovede.

Michal Matloň: Hovorili ste o tom aj s vašimi spolužiakmi? Ako reagovali?

Itai Palti: Nie, v škole som si nebol s nikým špeciálne blízky. Všetci moji kamaráti boli buď medici, alebo študenti empirickejších smerov než architektúry. Nerozumel som, prečo je pre architektov príťažlivá kultúra vysedávania v ateliéri až do rána. Ťahalo ma to von, chcel som čo najviac spoznať mesto. Bol som mladý, učil som sa veľa o sebe aj o ostatných.

Michal Matloň: Nedávno som sa zúčastnil zaujímavej diskusie o tom, že architekti sa často cítia ako „hotoví“ profesionáli. Chýba im potreba neustále sa samostatne rozvíjať.

Itai Palti: Keď som robil prijímačky na architektúru, veľmi vo mne zarezonoval rozhovor s profesorom na Univerzite Cambridge, aj keď som tam nakoniec nešiel študovať. Spýtal sa ma, prečo chcem študovať architektúru. Myslím, že som povedal niečo v zmysle: „Chcem pozitívne ovplyvniť tento svet“. „To nie je správne“, odpovedal.

Nie som si istý, či existovala správna a nesprávna odpoveď. Ale myslel tým, že ľudia by mali študovať architektúru, lebo sú zvedaví. Tiež som toho názoru, že na architektonických školách nekladú dostatočný dôraz na zvedavosť voči svetu a spoločnosti a obdivujem tohto profesora za jeho názor.

Zvedavosť znamená rast. Keď sa jej nevenuje pozornosť, vedie to k stagnácii. A presne to sa stalo architektonickej profesii. Nemáme vo zvyku spochybňovať svoje názory a vedomosti.

Michal Matloň: Kedy ste sa rozhodli vytvoriť hnutie Center for Conscious Design (Centrum vedomého dizajnu)? A ako pokračoval váš príbeh ďalej?

Nijako špeciálne som po tom netúžil. Asi ma len bavilo o téme hovoriť a vzbudiť v ľuďoch záujem. Mal som pocit, že sa toho sám musím ešte veľa naučiť. Rozmýšľal som, že by som mohol nájsť ľudí, ktorí rozmýšľajú podobne a učiť sa s nimi.

Klopal som na dvere neurovedcov a psychológov a diskutoval s nimi. Neorganizoval som prvú Konferenciu vedomých miest, ktorá sa objavila na päte publikácie manifesta v Guardiane, hoci som bol spoluautorom tohto dokumentu. Pozvali ma, aby som vystúpil na konferencii, a bol som len jednoducho rád, že sme myšlienku šírili ďalej.

V tom čase som pracoval na praktickom aplikovaní vedy na dizajn. Zároveň som však cítil, že sa chcem zapojiť do hnutia Vedomých miest, pretože bolo oveľa dôležitejšie šíriť túto myšlienku a získať si ľudí. Bez komunity rovnako zmýšľajúcich jednotlivcov, ktorí katalyzujú zmenu, by takmer nebolo možné vykonávať tento typ práce. Vedel som však, že bolo veľa takých ako ja, ktorí mali vôľu konať.

Natalia Olszewska: Na začiatku ste povedali, že ľudskému vedomiu možno do určitej miery porozumieť tak, že sa pozriete na mestá, ktoré sú len súčtom ľudských úmyslov. Čo sa môžeme o vedomí dozvedieť zo súčasných miest?

Itai Palti: Myslím, že sa vieme dozvedieť veľa o vzťahoch a prepojeniach medzi rôznymi ľudskými vedomiami. Keď sa pozriete na mesto, je to manifestácia vzťahov, kontroly a sily. Mestá ma fascinujú, pretože sú odrazom hodnôt spoločnosti. Keď sa pozriete na tie západné, môžete si všimnúť, že nad verejnými priestormi majú ľudia len veľmi malú kontrolu. To vám veľa napovie o nerovnováhe moci a existujúcich spoločenských hierarchiách.

Itai Palti je riaditeľom Hume, čo je organizácia propagujúca vedecky podloženú tvorbu architektúry a urbanizmu. V roku 2015 Palti založil hnutie the Conscious Cities (Vedomé mestá).

Magazín Metropolis ho za jeho významný podiel na zmene dizajnérskej profesie označil za jednu z najvplyvnejších osobností roka 2020.

Palti je tiež riaditeľom Centra vedomého dizajnu, think-tanku zameraného na využitie dizajnu ako prostriedku na komunikovanie súčasných problémov, ktorým čelia dnešné mestá a spoločnosť.

Zasadá v poradnej komisii Akadémie neurovied pre architektúru. Je absolventom Bartlett School of Architecture na University College v Londýne, kde pracoval po boku vizionára Jana Kaplického, napríklad na projekte múzea Ferrari v Modene.

Budúci architekti

Natalia Olszewska: Aká je podľa vás úloha architekta alebo urbanistu v procese tvorenia miest a ľudských skúseností? Sú hlasom ľudu?

 Itai Palti: Profesia architekta pochádza z privilegovanej časti spoločnosti. Aj antických vládcov svojím spôsobom vnímali ako architektov. Čo znamená byť architektom? Znamená to predstaviť si a vytvoriť, byť v pozícii toho, ktorý ovplyvňuje zmenu.

Architektúra ako povolanie vznikla špecializáciou v spoločnosti. Nie je to tak, že by sme tu vždy mali architektonické školy. A keď už existovali, štúdium na nich bolo privilégiom, nie niečím, čo by bolo prístupné pre všetky vrstvy obyvateľstva.

Stále je to povolanie, ktoré je založené na dejinách privilégií. Architekti zvykli dať formu víziám mocných ľudí. Nemyslím si, že sa toho veľa zmenilo. Architekti neskladajú žiaden sľub, že budú navrhovať eticky. Napriek všetkej kritike však stále verím, že architekti si nevyberajú túto pozíciu dobrovoľne, je to spoločnosť, ktorá ich do nej dostala. Neexistujú mechanizmy, ktoré by dali architektom moc robiť etické riešenia alebo ktoré by bránili klientom požadovať neetické riešenia.

Takže, čo je teda budúcnosť architektonickej profesie? Nie som si ani úplne istý, či by architekti mali existovať. Keď vložíme ďalší medzikrokmedzi to, čo ľudia chcú v priestore dosiahnuť a to, či sa im to podarí, je to len ďalšia forma kontroly. Tá je aj dôvodom, prečo máme tak málo kontroly nad naším prostredím. Len dúfam, že budúci architekti budú na formovanie prostredia aplikovať pozitívne kultúrne hodnoty oveľa viac rovnostársky.

Natalia Olszewska: Hovorili sme o meste ako manifestácii ľudských úmyslov. Skôr to však vyzerá, že v mnohých prípadoch ide len o úmysly architekta alebo klienta.

Itai Palti: Tam sa to pokazilo. Miesta, kde sú ľudia radi, väčšinou rástli organicky prostredníctvom kolektívneho vedomia a vychádzajú z lokálneho estetického jazyka. Keď odlúčite dizajn od miesta, čo sa v architektonickej praxi deje pomerne často, vytvoríte úrovne abstrakcie, ktoré môžu škodiť prostrediu, pretože forma nebude prepojená s kontextom a skúsenosťami.

Navyše, profesie, ktoré sú v pozícii návrhárov, len zriedka tvoria v spolupráci s komunitami. Dáva to priestor len na interpretáciu, respektíve na dezinterpretáciu potrieb a túžob tých, ktorí budú s výsledným návrhom v kontakte.

Určitú úlohu zohráva aj povaha architektonickej profesie, ktorá sa v tvorivom procese spolieha na abstrakciu. Keď budovy a mestá premietnete na papier alebo obrazovku počítača, len ťažko znázornia, ako bude prostredie vplývať na ľudí.

Neutrálne fasády môžu v nákrese v mierke 1 : 100 vyzerať dobre, ale zážitok z nich môže byť úplne iný. Nehovorím, že ide o úmysel architektov. Skôr sa snažím poukázať na to, že v tvorivých profesiách sú procesy, normy a nástroje, ktoré sú pri prenesení myšlienky do hotovej formy slabými článkami.

Natalia Olszewska: Pokiaľ ide o mierku, vedel by sa proces navrhovania zásadne zmeniť, keby mali architekti k dispozícii nástroje na projektovanie v mierke 1 : 1?

Itai Palti: Áno, ale nezabráni to iným formám abstrakcie. Videl som video, ako Frank Gehry pokrčil kus papiera a urobil z neho budovu. Ľudia si neuvedomujú, nakoľko je to zvrátené. O architektoch aj na základe histórie rozmýšľame ako o nejakých bohoch.

Akceptujeme, že dobrým architektom je aj niekto, kto rozmýšľa o budove ako o objekte, a pritom je to presne naopak, ako by to malo byť. Architekti, pokiaľ prežijú, by sa mali stať neviditeľnými. Mali by byť médiom pre komunity a pomôcť im dosiahnuť ich ciele. Ego architekta by nemalo byť vo výslednej stavbe vôbec cítiť.

Stavať s empatiou

Michal Matloň: Myslíte si, že alternatívou by mohlo byť aj niečo podobné ako proces Christophera Alexandra?

Itai Palti: Christopher Alexander urobil veľmi dobrý prvý krok na vytvorenie niečoho, čo volám „priestorová metakognícia“. Jeho práca pomáha pochopiť, ako veci vznikajú a ako nás ovplyvňujú. Niekedy je to obmedzujúce, niekedy oslobodzujúce, ale každý čin má zámer a dôsledok. Myslím, že je to správny smer k poznaniu, kým môže architekt byť – niekým, kto umožňuje tvorivosť, nie predostiera nápady.

Natalia Olszewska: Aké schopnosti na to architekt potrebuje?

Itai Palti: Empatiu a túžbu konať empaticky, pretože jedno bez druhého nestačí. Môžete byť veľmi empatickí a zároveň nemusíte byť nutne k ľuďom dobrí. Záleží na tom, ako so súcitom pracujete. Musí vás zaujímať, ako reprezentovať potreby iných ľudí viac než vaše.

Keďže máme takú malú kontrolu nad tým, čo sa v našom prostredí postaví, záujem ľudí o to, ako ho možno zmeniť v ich prospech, vo všeobecnosti vyprchal. Keď už človek hovorí s architektom, väčšinou ho vníma v pozícii, že má určitú formu pôsobenia a vplyvu. To je pozícia, keď architekt môže inšpirovať zvedavosť a kreativitu.

Možno je v skutočnosti úlohou architekta snažiť sa podnietiť ľudí, aby boli pozornejší,  zvedavejší a informovanejší a robili lepšie rozhodnutia pre nich samotných. Čo sa týka technickej úrovne tvorenia priestoru, na to, aby ste niečo postavili, v mnohých prípadoch ani nepotrebujete architekta. To hovorí veľa o tom, ako zaniká relevancia profesie.

Myslím si, že architektúra sa stane profesiou založenou na súcite. Keď sa pozriete, kam smeruje budúcnosť práce, je to aj jediné miesto, kam sa môže uberať. Profesie založené na súcite sú posledné, ktoré ešte budú vykonávať ľudia a nie roboti.

Natalia Olszewska: A akú úlohu zohráva v architektúre veda?

 Itai Palti: Je nástrojom na umocnenie empatie. Je dôležitá pri zmene elementu privilegovanosti profesie a pri tom, aby ju urobila opäť relevantnou. Čím viac architekti dokážu, ako a prečo je projektovanie budov rozhodnutím založeným na informáciách a nie na ich vkuse, tým bude ich práca hodnotnejšia.

Keď idete k lekárovi, nepovie vám „Chce sa mi urobiť vám dieru do hlavy, aby vás už nebolela.“ Inžinier tiež nepovie „Mám chuť nainštalovať vám tu veľmi tenké trámy, lebo to bude krásne.“ V tomto zmysle je architektúra veľmi zastaraným povolaním. Veda bude záchranným kolesom, dôkazovým základom na prácu s vnímaním priestoru.

Michal Matloň: Kde už podobné zmýšľanie alebo vedomosti aplikovali?

Itai Palti: Pokiaľ ide o integráciu vedy do architektonickej praxe, deje sa to na viacerých miestach zároveň. Rád vidím, že tento prístup sa ujíma čoraz viac. Hľadáme cesty, ako redefinovať prácu architekta.

Podobne ako v iných sektoroch, aj v architektúre sa rozvojové ekonomiky adaptujú ľahšie, a preto tam vidno obrovský pokrok. V Juhoafrickej republike pôsobí architekt Kevin Kimwelle, rozprával som sa s ním niekoľkokrát.

Veľmi zaujímavo pracuje s komunitami. Pomáha im zmapovať ich zdroje a potom spoločne postavia, čo potrebujú. Deje sa to s podporou lokálnych autorít, ale keďže ani autority nemajú dostatok zdrojov, je v ich záujme, aby si komunity pomohli samy.

Myslím si, že je to veľmi dobrý príklad vytvorenia povedomia, zodpovednosti a akcie. Svojím spôsobom robí presne to, o čom som hovoril – je neviditeľný, je médiom pre ciele komunít.