Neexistuje iný druh umenia, ktorý by bol taký zviazaný s miestom ako architektúra. Hoci sa dnes mnoho stavieb posúva z dôvodu častej zmeny funkcií do oblasti nearchitektúry a stáva sa spotrebným tovarom, sú aj iné stavby, ktorých architektonické hodnoty pretrvávajú. Príkladom je Múzeum TANAP-u v Tatranskej Lomnici z roku 1969 od architekta Pavla Merjavého.
Československo bolo jedinou krajinou východného bloku, kde ani po skončení 2. svetovej vojny nebola prerušená kontinuita funkcionalistickej architektúry. Slovenskí architekti mali aj po roku 1945 možnosť pokračovať v tom, čo robili v 20., 30. a 40. rokoch. Netrvalo to dlho. Do roku 1950 vznikli viaceré pozoruhodné diela z ateliérov E. Belluša, J. Štefanca, M. Scheera, F. Čapku a M. Škorupu s V. Cibulkom. Najdôležitejšie práce však zanechali Eugen Kramár so Štefanom Lukačovičom. Medzi nimi vyniká tzv. Poštový palác na Námestí Slobody v Bratislave.
V roku 1974, tesne predtým, ako Cenu Dušana Jurkoviča režim normalizácie zrušil, ju získali mladí architekti z Projektového ústavu školských a kultúrnych stavieb Peter Brtko a Ľudovít Režucha. Oceneným dielom bolo Detské mestečko v Zlatovciach pri Trenčíne. Nedávno som ho navštívil a zistil som, že po architektonicko-prevádzkovej stránke aj dnes, po 33 rokoch, vynikajúco slúži svojmu účelu.
V roku 1953 sa v americkom meste Raleigh postavila podľa projektu geniálneho mladého poľského architekta Macieja Nowického (spoluautor W. Deitrick) veľká výstavná hala Paraboleum. Svojím konštrukčným riešením – strechou zavesenou na dvoch šikmých parabolických nosníkoch – sa stala významným medzníkom v architektúre 20. storočia. Na tých istých konštrukčných princípoch vznikla v roku 1962 športová hala, ktorú navrhol architekt Jozef Chovanec spolu so statikom Jozefom Poštulkom. Postavili ju na Pasienkoch v Bratislave.
V roku 1990 bola v Bratislave na exkurzii skupina študentov architektúry z viedenskej Akadémie užitých umení. Keď som ich priviedol k budove Tvarožkovej sporiteľne a vyrozprával jej príbeh – najmä rok, v ktorom vznikol projekt, s nadšením mi hovorili: „Keby sme vedeli, že v Bratislave je takáto skvelá budova, prišli by sme už oveľa skôr. “ Bolo to šesťdesiat rokov po jej postavení.
„Ako je to možné, že na takom malom Slovensku ste postavili taký veľký dom?“ pýtal sa ma žartom jeden z účastníkov VI. kongresu DO.CO.MO.MO., ktorý sa konal v roku 1996 na Slovensku a pri tej príležitosti sme navštívili aj sanatórium vo Vyšných Hágoch. Rozloha tohto komplexu je naozaj udivujúca. Ale Vyšné Hágy udivujú aj svojou architektonickou kvalitou.
Rozhodnutiu urobiť profil architekta Ivana Matušíka, osobnosti slovenskej architektúry a spoločenského diania, predchádzala intenzívna diskusia v redakcii, no napokon všetky hlasy proti prevážil najmä jeden argument – kvalita jeho architektúry. Prišiel na dohovorené stretnutie absolútne pripravený. Ani na ďalších stretnutiach neostal ľahostajný k jedinému slovu tohto rozhovoru. Pri spoznávaní jeho názorov podaných s mierne ironizujúcim šarmom som postupne nachádzala snahu o čo najlepší výsledok. Rovnako precízne pristupuje i k svojej tvorbe, o kvalite ktorej svedčí aj fakt, že bola dobrá pred 50 rokmi aj teraz a že k rokmi overeným architektonicky suverénnym stavbám stále pribúdajú ďalšie svieže diela, ktoré naďalej príjemne prekvapujú architektonickú verejnosť. Ani dianie v architektúre a urbanizme ho nenecháva chladným. S úsmevom jasne formuluje názor na viaceré horúce témy v architektúre a pomenúva veci pravými slovami. Architekt Ivan Matušík.
Existuje množstvo interpretácií vysvetľujúcich formu Pamätníka SNP v Banskej Bystrici. Od inšpirácie ľadovou architektúrou, Le Corbusierovým skulpturalizmom, bačovským klobúkom až po princípy organickej architektúry. V každom prípade tu však môžeme sledovať majstrovské využitie betónu a vzájomné prelínanie sa technického s výtvarným.
„Toto všetko, stvárnené zákutie prírody, priestor, architektúra, má svoju prísnu zákonitosť, svoju čistotu. Je výrazom nesentimentálneho poňatia ľudského osudu. Je to stále prírodné javisko kultu, ktoré má svoj jasný rituál. Odbočíš z cesty, zastaneš a odídeš.“ Autorom týchto slov je Dominik Tatarka. O bratislavskom krematóriu sa toho popísalo veľa, a neboli to len teoretici a kritici, o čom svedčí aj uvedený príklad. Vo viacerých anketách ho označili za najlepšie architektonické dielo postavené na Slovensku po II. svetovej vojne.
V dejinách slovenskej architektúry nemáme veľa mien, ktoré vo svojej dobe znamenali svetovú špičku. Jedno však máme. Je to nemecký architekt Peter Behrens (1868 – 1940), autor žilinskej synagógy. Bol učiteľom Le Corbusiera, Waltera Gropiusa aj Miesa van der Roheho – pionierov modernej architektúry 20. storočia. Synagóga, ktorá je dnes vyše sedemdesiatročná, je stále príkladom Behrensovho architektonického majstrovstva.
Motív skleneného valca na nároží nájdeme v dielach Rusa Mojseja J. Ginsburga, Američana Philipa Johnsona a Slováka Michala M. Scheera. Kam zaradiť jeho Finančné úrady v Žiline? Doceňujeme hodnoty a význam architektúry, ktorá vznikla koncom 20. rokov minulého storočia v ateliéri mladého slovenského architekta?
Hospodárska kríza v tridsiatych rokoch minulého storočia priniesla do československej architektúry tému tzv. najmenšieho bytu. Na slovenskej strane patrili k najdôležitejším príspevkom do tejto diskusie práce architektov Fridricha Weinwurma a Imricha Vécseia – pavlačové obytné bloky UNITAS na Šancovej ulici a obytná skupina Nová doba na Vajnorskej ulici v Bratislave.
Kedysi to bola súčasť mestských hradieb, neskôr meštiansky dom, v minulom storočí sa doň nasťahovala detská cukráreň, potom zase piváreň Kelt, no a teraz je tu exkluzívna reštaurácia Le Monde, administratívne priestory a luxusné byty. Rožný dom na Rybárskej bráne 8 v Bratislave, známejší ako Kernov dom, prešiel nielen ďalšou premenou funkcie, ale aj komplexnou rekonštrukciou a dostavbou. Hviezdoslavovo námestie získalo ďalšiu dominantu s novou tvárou.
V rozsahu neveľkom diele Jaromíra Krejcara nachádzame viaceré kúpeľné stavby, napríklad kúpeľný dom v Karlových Varoch (1931), projekt sanatória v Poděbradoch (1931), súťažný návrh na tuberkulózne sanatórium v Starom Smokovci (1932) a súťažný návrh na sanatórium vo Vyšných Hágoch (1932). Realizovať sa mu však podarilo iba jediný návrh, a to v Trenčianskych Tepliciach. Ide o niekdajší kúpeľný dom Nemocenskej pokladne soukromých úředníkov, ktorý dnes poznáme ako Liečebný dom Machnáč.
Rok 1918 priniesol na Slovensko mnoho českých intelektuálov. Prišli, aby pomohli samostatnému Slovensku postaviť sa na nohy. Boli to však najmä architekti, ktorí prišli aby projektovali čí vychovávali slovenskú technickú inteligenciu. Vojtech Šebor, Jindrich Merganc, Klement Šilinger, Jozef Marek, František Faulhammer a ďalší, vrátil sa Dušan Jurkovič. Práve architekti tvorili najsilnejší odbor Umeleckej besedy slovenskej (UBS) pri jej založení v roku 1921. Medzi nimi boli aj mladí architekti Alojz Balán a Juraj Grossmann.
