Dom, ktorý sa otáča za slnkom

Do súťaže môže svoj projekt prihlásiť každý, kto má čo povedať k téme úsporného hospodárenia s energiami. Je teda jedno, či ide o podnik, súkromnú osobu, neštátnu organizáciu, obec, alebo školu. Podmienkou je, aby bol projekt už realizovaný alebo existoval vo fáze dokončenia.

Čo o projekte prezrádza sám jeho autor?

Keď požiadal pred viac ako tridsiatimi rokmi úrady o stavebné povolenie na stavbu domu, ktorý sa dokáže otáčať za slnkom, prekvapení úradníci zmietli žiadosť zo stola. Čo je to za nezmysel, stavať pohyblivý dom? Aby pán Lhota upokojil úradníkov, musel oznámiť, že namiesto obytného domu postaví na mieste skleník na zeleninu. Ten sa predsa môže otáčať, kam sa mu zapáči. Úradníci sa upokojili a stavba sa mohla začať. Potom však trvalo roky, kým stavebník presvedčil úrady, že v takomto skleníku sa dá aj bývať. Dnes je unikátny otáčavý dom predmetom obdivu doma aj vo svete a niet divu, že minulý rok získal aj tzv. ekologického Oskara v podobe absolútneho víťazstva v súťaži E.ON Energy Globe Award ČR.

„Aspoň rodina vidí, že tie roky driny boli na niečo dobré,“ smeje sa sedemdesiatštyriročný Bohumil Lhota. Pôvodným povolaním projektant začal po dlhých úradníckych peripetiách stavať dom v roku 1981, dokončil ho však až na prelome tisícročia. Ani tento termín dokončenia však nie je úplne presný. Tak ako prichádzajú na trh nové materiály a technológie, dopĺňa Bohumil Lhota dom ďalšími prvkami, takže sa jeho stavba neustále vyvíja. „Viem o mnohých ďalších možných vylepšeniach, pochopiteľne, chýbajú mi peniaze,“ hovorí držiteľ minuloročného ekologického Oskara.

Dnes sú stavby pasívnych alebo ekologických domov módnou záležitosťou. Aký ohlas však vyvolal váš priekopnícky projekt v časoch socializmu?
Vtedy sa môj zámer skutočne nestretol s veľkým pochopením. Vybavenie stavebného povolenia ma stálo veľmi veľa času. Nápad na stavbu otáčavého domu som dostal už niekedy v roku 1972, stavať som však mohol začať až o desať rokov neskôr. A to som ešte naozaj musel stavbu nahlásiť ako obyčajný skleník.

Čo vás vlastne viedlo k myšlienke postaviť si dom, ktorý sa bude otáčať a v zime schovávať pod zem? Snaha ušetriť peniaze za energiu alebo vytvoriť niečo unikátne, čo vojde do dejín českej architektúry?
Jedným z hlavných dôvodov bola snaha ušetriť miesto. Za socializmu sa rodinné domy projektovali štandardne na plochu s rozlohou minimálne šesť árov. Ja som zastaval len 65 štvorcových metrov, zvyšok tvorí zeleň. Samozrejme, tiež som sa snažil, aby dom nebol energeticky náročný.

Inšpirovali ste sa pri stavbe domu v zahraničí, prípadne v nejakej odbornej literatúre?
V tých časoch som nemal prístup k zahraničným zdrojom. Bol to nápad, ktorý sa mi zrodil v hlave a ktorý som potom roky vylepšoval s pomocou priateľov. Stavba ma stála veľa času, rodina sa tomu musela prispôsobiť, čo sa, pochopiteľne, nestretávalo vždy s nadšením. Čo som mohol zvládnuť vlastnými silami, to som si urobil sám s priateľmi. Na základné zariadenie na otáčanie domu a iné odborné práce som si však musel najímať firmy.

Máte predstavu, koľko peňazí stavba vlastne stála?
Nedávno som požiadal syna, ktorý je stavbár, aby sa mi pokúsil spočítať túto sumu v dnešných cenách. Toto viem totiž len ťažko odhadnúť. Začínal som v časoch, keď bral napríklad murár štyridsať korún na hodinu, dnes však berie stopäťdesiat korún…

Je otáčací dom náročný na obsluhu? Koľko ľudí v ňom vlastne môže pohodlne bývať?
Obsluhu zvládne každý, netreba žiadne špeciálne školenie. Dom sa obsluhuje veľmi jednoducho, napríklad, otáča sa pomocou tlačidiel. A pohodlne sa doňho vojde najmenej šesťčlenná rodina. Ja tu však zatiaľ bývam sám, deti majú prácu inde. Keby tu bývali, museli by ďaleko dochádzať.

Okrem českých novinárov sa u vás vystriedali aj niektoré zahraničné televízne štáby vrátane ruskej televízie. A Rusom sa vraj nesmierne páčila paralela s otáčavou chalúpkou ježibaby zo slávnej rozprávky Mrázik…
To je pravda. Ruský štáb ma dokonca donútil, aby som sa k domu postavil a do kamery – podobne ako Ivan s ježibabou – rozkazoval, či sa má ku mne má obrátiť čelom, alebo naopak (smiech). Potom program o mojom dome ešte zostrihali tak, že doňho vložili práve filmové zábery z Mrázika.

Váš dom zaujal dokonca aj spravodajskú agentúru Reuters. Chodia za vami ľudia, ktorí by si chceli tiež niečo podobné postaviť?
Nejaké žiadosti o radu som už zaznamenal, ale žiaľ, nezískal som pocit, že to títo ľudia myslia so stavbou úplne vážne. Keby chcel niekto skutočne bývať v takom dome, ako bývam ja, bol by som mu ho schopný nielen naprojektovať, ale aj postaviť. Ako som už spomínal, syn má stavebnú firmu.
Zatiaľ však asi prevláda trochu strach z neznámeho, otáčavý dom je predsa len neobyčajný, ľudia sa boja ísť do rizika, že sa im v ňom nakoniec nebude páčiť.

Otáčavý dom neustále inovujete. Aké ďalšie vylepšenia chystáte v najbližšom čase?
Nie je to ani tak otázka nápadov, ako skôr peňazí. Keby som mal k dispozícii potrebné financie, určite by som napríklad kúpil ešte tepelné čerpadlo a upravil dom tak, aby bol úplne sebestačný a nezávislý od prívodu elektriny zvonku. Živím sa však ako projektant a tejto profesii v čase krízy zákazky skôr ubúdajú. S ďalšími investíciami do domu tak musím ešte počkať, pôjde to pomaly.

Vaše víťazstvo v súťaži E.ON Energy Globe Award ČR je spojené aj s finančnou odmenou. Použijete ju teda na dom?
Určite. Použijem každú voľnú korunu, ktorú budem mať k dispozícii. Vlastne, robím to tak už tridsať rokov (smiech).

Steny domu zdobia vaše vlastné obrazy. Ako ste sa pri svojej práci dostali ešte aj k maľovaniu?
Za socializmu to bola pre projektanta dobrá možnosť, ako si privyrobiť. V normách sa napríklad stanovovalo, že pri stavbe nových bytoviek musí v pomere k počtu bytov vzniknúť na mieste aj určité množstvo umeleckej výzdoby. A tak som sa na nej takisto podieľal. A prečo maľujem dnes? Keby som nemaľoval, nežil by som. Poznáte to, keď máte nepokoj v duši, najlepšie je, vydať to nejako zo seba, v mojom prípade práve pomocou štetca.