Fasáda otvorených dverí Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Berlíne

Menej je viac – znie nadčasový odkaz medzivojnovej architektonickej avantgardy, ktorý sa v rôznych modifikáciách objavuje aj v súčasnej architektúre. Platí to, samozrejme, aj pre Nemecko, ako jedno z centier architektúry. Je teda len prirodzené, že túto ideu funkcionalizmu aplikovali na objekt Veľvyslanectva (ďalej len ambasády) Slovenskej republiky v Berlíne aj architekti z bratislavskej architektonickej kancelárie BKPŠ. Racionalitu ich prístupu zdôrazňuje aj využitie pohľadového betónu, ktoré pravdivým spôsobom vytvarovalo symbolické vyznenie, reprezentatívne poslanie, ale i konštrukciu a dizajnérske tvaroslovie.

Príbeh vzniku
Príbeh vzniku budovy slovenskej ambasády v Berlíne predstavuje niekoľkoročnú anabázu. Ambícia mladého štátu mať v dôležitom hlavnom meste vlastný, preň charakteristický reprezentatívny objekt sa však naplnila. „Slovensko si touto budovou splnilo svoju ambíciu,“ zdôrazňuje v rozhovore pre ASB veľvyslanec SR v Nemecku Igor Slobodník. „Ukončilo sa tak putovanie po prenajatých viac či menej dôstojných lokalitách a ambasáda sa začlenila do novorodiacej sa berlínskej diplomatickej enklávy. Slovensko vztýčilo vlajku na prestížnom mieste neďaleko moderného administratívno-kultúrno-obytného komplexu na Postupimskom námestí, ktorý sa ako poprevratový, mestotvorný projekt štylizuje do istého protipólu východného jadra Berlína.“

Takmer desaťročná cesta od návrhu po realizáciu zodpovedala charakteristikám projektu: štát ako investor podliehal všetkým obmedzeniam verejného obstarávania, investoval v cudzej krajine a bol nútený rešpektovať celý rad veľmi prísnych regulatívov, komunikovať so zahraničným inžinieringom a zahraničným staviteľom a usilovať sa zároveň maximálne rešpektovať myšlienky z ateliéru slovenských tvorcov.       

Kontexty a regulatívy
Možno súhlasiť s názorom Igora Slobodníka, že rozhodnutím stavať vlastnú ambasádu sa Slovensko zapojilo do nevyhlásenej architektonickej súťaže štátov budujúcich či obnovujúcich svoju fyzickú prítomnosť v zjednotenom Berlíne a zároveň obnovenom hlavnom meste.

Odvážny výraz ambasády však formovalo mnoho ďalších momentov a rozhodnutí.

Budova vznikala v časti Berlína, ktorú si mestskí urbanisti osvojili až po páde múru. Dovtedy bol pás územia na južnom okraji lesoparku Tiergarten – podľa dobových leteckých snímok – dosť zanedbaný, hoci tu vznikla na začiatku 60. rokov budova Berlínskej filharmónie od Hansa Scharouna, respektíve na ich konci budova Národnej galérie podľa návrhu Miesa van der Rohe. „V nových pomeroch tomuto pásu mestskí plánovači prisúdili úlohu diplomatickej štvrte – hoci pre úplnosť treba povedať, že po Speerovom Berlíne tu ako jej budúci základ ostali majestátne veľvyslanectvá vtedajších spojencov Tretej ríše – Japonska a Talianska,“ vysvetľuje Igor Slobodník.

Popri zvyčajných regulatívoch stanovených štátom či mestom (výška, uličná čiara, zastavanosť pozemku, využiteľnosť len troch fasád a príprava na bočnú prístavbu atď.) sa teda projekt začleňoval do štvrte s vopred danou funkciou, pričom sa muselo rešpektovať miešanie novej a historickej zástavby. Popri spomenutej talianskej ambasáde ňou bola aj budova nemeckého ministerstva obrany, známeho Bendlerblocku. „Ako na každé veľvyslanectvo členskej krajiny EÚ a NATO aj na ňu sa kládlo veľké množstvo požiadaviek súvisiacich s bezpečnosťou objektu a personálu a ochranou štátneho tajomstva. A výzvou pre architektov musel byť aj pomerne úzky a dlhý pozemok, ktorý sme dostali k dispozícii,“ dodáva Igor Slobodník.

–>–>
Pozemok ako výzva
Všetky prísne regulatívy i obmedzenia v podobe úzkeho a dlhého pozemku však brali architekti ako výzvu. „V takejto stiesnenej situácii sa nám dokonca lepšie tvorí ako na zelenej lúke,“ tvrdí jeden z autorov projektu Ing. arch. Pavol Paňák. „Akoby nás to podnecovalo k intenzívnejšej tvorbe so zohľadňovaním väčšej miery okolitých vplyvov.“

Objekt slovenskej ambasády je vlastne súčasťou budúceho, regulatívmi predpísaného dvojbloku, pričom „slovenská časť“ má obdĺžnikový tvar. Z jednej strany je  fasáda plná, štítová a naznačuje, že v budúcnosti bude práve tu na ňu nadväzovať objekt patriaci inému štátu a pochádzajúci od iných autorov.
„Mali sme však výhodu, že sme boli prví, a tak sme mohli pripraviť architektonický koncept s výraznou identifikáciou,“ hovorí Pavol Paňák.

Ambasáda má päť nadzemných a jedno podzemné podlažie. Na 1. NP a 2. NP je úradovňa veľvyslanectva a konzulátu s veľkou vstupnou halou a masívnym schodiskom a na 3. až 5. NP sú byty. Byty aj úradovne sú situované okolo ústrednej dvorany s horným svetlom. Tá je predelená na úrovni administratívnej a rezidenčnej časti, a to nielen z požiarnych dôvodov, ale aj z hľadiska fungovania rôznych prevádzok.

Veľvyslanectvo Slovenskej republiky Miesto:  Hildebrandtstrasse 25, Berlín Investor:  Ministerstvo zahraničných vecí SR Architekti: Ing. arch. Martin Kusý, Ing. arch. Pavol Paňák, Ing. arch. Mária Michalič Kusá Spolupráca:  Häffner a Zenk, Postupim Projekt:  2/2004 – 5/2007 Začiatok výstavby:  1/2009 Ukončenie výstavby / Completion of Construction: 9/2010 Plocha pozemku: 1 350 m2 Zastavaná plocha:  654 m2 Úžitková plocha:  2 600 m2 Obostavaný objem:  10 460 m2

Fasáda ako otvorené dvere
Stiesnená stavebná situácia vplývala aj na vonkajší výraz. Jediným miestom na veľké architektonické gesto sa stala uličná fasáda ambasády. „Rozhodujúca komunikačná strana je od Tiergartenu, odtiaľ zväčša prichádzajú ľudia do ambasády, a preto sme sa museli sústrediť na túto stranu objektu,“ približuje Pavol Paňák. „Akcentovali sme teda nárožie a zároveň hľadali také stvárnenie fasády, ktoré by nepôsobilo nabubrelo či pateticky, ale vyjadrovalo identitu objektu ústredným motívom.“

Stali sa ním pootvorené dvere symbolizujúce priateľské pozývajúce gesto. V jednoduchej geometrii hmoty architekti pootočením „vtlačili“ stenu dnu, čím sa na celej výške fasády vytvoril motív pootvorených dverí. Prostredníctvom jednoduchej betónovej steny vzniklo zapamätateľné gesto, ktoré dotvára len nápis drobným písmom – Veľvyslanectvo Slovenskej republiky.

Výrazné vertikálne hry sú dotvorené aj horizontálnym vstupom. Od hlavného vstupu totiž vidieť cez celé telo budovy až na jej druhú stranu, kde je v záhrade koniec pohľadovej osi. Zvyšuje sa tým kompaktnosť celkového vyznenia objektu, ktorý sa vníma „na jeden pohľad“.

Mozaika rastra
Ďalšou výraznou stránkou architektonického rukopisu je fasáda objektu od susedného pozemku Tureckej republiky, na ktorom v týchto mesiacoch tiež vyrastá ambasáda. „A tá bude len deväť metrov od našej,“ upresňuje Pavol Paňák. „Preto sme z tej strany vylúčili veľké okná, ktoré by ponúkali nevábny výhľad na veľmi blízku stenu susednej budovy. Cez raster malých okien sme sa pokúsili rozbiť jej obraz na mozaiku fragmentov. Samozrejme, nie je to na úkor intenzity svetla. Malé okná totiž vo svojom súčte prepúšťajú rovnaké objemy svitu ako veľké okná.“

Betónový raster, poskladaný z prefabrikovaných betónových segmentov s hlbokými osteniami, je aj zreteľným výtvarným motívom. Zároveň zahmlieva rozmery domu, pretože zvonka sa nedá odhadnúť, koľko podlaží ukrýva. Jednoduchosť tak získava na svojej rafinovanosti a do prostredia vnáša abstrahovaný objem. Spolu s nárožím a uličnou fasádou sú to dva silné princípy objektu ambasády, ktoré sa navzájom prelínajú a vytvárajú charakteristickú črtu – dojem malého veľkého domu.

Potenciál pohľadového betónu
Betón a sklo – to sú dva ústredné materiály použité na ambasáde. Použitie pohľadového betónu na ambasáde má viacero dôvodov. Prvým z nich je spomenutý kontext miesta, pričom množstvo novopostavených vládnych budov okolo neďalekého Reichstagu je postavených práve z pohľadového betónu. Materiál sa tak stal symbolom obrodeného Berlína, ako aj dôležitým impulzom pre slovenských architektov.

„Ďalším dôvodom bola jeho pravdivosť,“ zdôrazňuje Pavol Paňák. „Ak ho raz nalejete, má svoju konštrukciu aj povrch. Zároveň je to delikátny materiál a pri realizácii vyžaduje veľkú remeselnú zručnosť. Ak sa to však podarí, vie sa odvďačiť nádhernou tvárnosťou, ba až sošnosťou výrazu. Aj preto je to taký príťažlivý a absolútne súčasný materiál s veľkým potenciálom.“

Betón sa aplikoval v dvoch podobách – monolitický a prefabrikovaný, pričom na ambasáde sa použili dva druhy betónov: tradičný a tzv. Liaporbetón s tepelnoizolačnými vlastnosťami. Jeho použitím odpadlo tradičné sendvičové usporiadanie, pretože Liaporbetón súčasne vytvára vnútornú i vonkajšiu stenu.

Zložitá choreografia výstavby
Realizácia ambasády Slovenskej republiky v Berlíne nebola jednoduchou záležitosťou. Podstatná časť komunikácie sa uskutočňovala medzi odbornými útvarmi Ministerstva zahraničných vecí SR a zhotoviteľmi, resp. architektmi. V zmysle ministerských smerníc na stavbu pravidelne cestoval kvalifikovaný zamestnanec rezortu a stavbu navštevovali aj architekti.

Veľvyslanectvo zohrávalo úlohu sprostredkovateľa pri potrebe okamžite reagovať a konať a malo hlavnú zodpovednosť za komunikáciu s miestnymi štátnymi či odbornými orgánmi. „Ja som sa stal súčasťou tejto zložitej „choreografie“ až na úplnom konci, ale myslím, že vzhľadom na spomenuté komplikácie výstavby na rozhraní dvoch národných, i keď európskych systémov a investovania na vzdialenosť 700 kilometrov sa peripetie projektu udržali v znesiteľnom rámci,“ upresňuje Igor Slobodník. „A to konštatujem ako niekto, kto tento projekt môže porovnať so stavbou historicky prvej budovy slovenského veľvyslanectva, v Kodani otváranej na jeseň 1996.“ 

Pôdorys 1. NP

Situácia
1 – Veľvyslanectvo Talianska, 2 – Veľvyslanectvo Turecka – výhľad, 3 – Veľvyslanectvo Juhoafrickej republiky, 4 – Veľvyslanectvo Indie, 5 – Dostavba bloku – výhľad, 6 – Dostavba bloku – výhľad, 7 – Veľvyslanectvo Grécka, 8 – Areál Ministerstva obrany Nemecka, 9 – Park Tiergarten, 10 – Veľvyslanectvo Slovenskej republiky

Rez

Testy prevádzky
September by mal byť termínom slávnostného otvorenia ambasády, no budova má už za sebou niekoľko mesiacov prevádzky. Postupne sa zapĺňa nábytkom odkazujúcim na tzv. modernú klasiku, ktorý bol súčasťou architektonického návrhu. „Ešte pred slávnostným otvorením postupne skúšame jej jednotlivé súčasti – na podujatiach s rozličnou povahou,“ ukončuje Igor Slobodník.

„V interiéroch s istým napätím očakávame najmä vyznenie rozmerných obrazov, ktoré majú dotvoriť najexponovanejší, spoločný priestor prechádzajúci cez dve podlažia. Pokiaľ ide o bezprostredný exteriér, po tom, čo sme „postavili dom“, zasadili sme aj stromy a osadenie vonkajšej plastiky čoskoro umožní výsadbu trávy. Skončím teda dobrou správou pre slovenského daňového poplatníka: Hoci je nová slovenská ambasáda v Berlíne spomedzi susedných veľvyslanectiev svojou hmotou najmenšia, jej markantný tvar a silný výraz nedovolí, aby sa v tejto časti novej berlínskej diplomatickej enklávy stratila…“

Princípové detaily fasády – fragment bočnej fasády na Zastupiteľskom úrade Slovenskej republiky v Berlíne.

Ľudo Petránsky
Foto: Tomáš Manina

Článok bol uverejnený v časopise ASB.