Čakať na spoj v São Paulo

Brazílska metropola São Paulo ohromuje už číslami: 900 km² husto zastavanej oblasti z celkovej rozlohy 1 523 km², 120 km od severného okraju po južný. Brazílsky gigant má fascinujúcu hromadnú dopravu. Všeobecne uznávané je metro, ktoré má vybudovaných 61 km. Metropolitná železnica spája 38 miest s takmer 20 milión­mi obyvateľov. Najviac sa však oceňuje mestská autobusová doprava, kde fungujú až tri siete expresných liniek.
 

O jej zlepšenie sa zaslúžila starostka Marta Teresa Smithová de Vasconcellos Suplicyová, ktorá bola vo funkcii v rokoch 2001 až 2004. Jej reforma sa okrem iného zakladala na zrušení tzv. radiálneho systému, pri ktorom cestujúci pri cestovaní za hranice mestských oblastí museli zbytočne prechádzať centrom, kde sa neúnosne zahusťovala doprava. V rámci reformy výrazne skvalitnila vozový park. Z dnešných 17 000 autobusov sa vyše 5 600 kúpilo za jej starostovania a v duchu jej reformy je aj predpis z minulého roka, že súkromné i štátne prepravné spoločnosti nesmú používať autobusy staršie ako desať rokov.

Reforma priniesla aj budovanie jazdných prúdov rezervovaných pre hromadnú dopravu. Rezervovaným prúdom je ľavý prúd – zastávky sú teda na strednom páse. Reforma veľmi pomohla doprave, ale aj po všetkých úpravách je v meste s vyše piatimi miliónmi automobilov v časoch dopravných špičiek celkovo od 80 do 150 km zápch. Počet cestujúcich, dlho stabilizovaný, v poslednom čase narastá, tento rok podľa štatistiky dopravnej spoločnosti São Paulo Transporte S. A. dva razy prekročil hranicu tri milióny denne, pričom počet liniek mierne klesá na dnešných 394.
 

Konkurz na nové autobusové zastávky vypísal magistrát, keď bola reforma v plnom prúde a prišiel čas nahradiť ťažkopádne betónové prístrešky. Na to, aby z mesta celkom zmizli, financie nestačili. Podľa projektu Marcela Consiglia Barbosu a Julia Césara Corbucciho sa od roku 2004 postavilo 328 objektov na najdôležitejších bodoch vo všetkých obvodoch. Kritériom ich výberu bolo, aby na nich prestupovalo v špičkách minimálne 40 percent cestujúcich.

Spoje do jednotlivých obvodov sú tradične odlíšené farbami. Cestujúci sa dobre orientujú: svetlozelené premávajú na severovýchod, tmavomodré na sever, červené na východ, bledomodré na juh, pričom autobusy na každej zastávke zastavujú iba na znamenie. Projekt rátal tiež s farebným rozlíšením zastávok, nie však podľa tohto systému, ale pre orientáciu, aby sa zastávka lepšie zapamätala. Mali byť žlté, fialové, tmavozelené, jasnočervené a modré, magistrát však rozhodol, že budú červené, vo farbe starostkinej Strany práce. Náter je špeciálny, na keramickej báze, odolný proti horúcemu a vlhkému počasiu, hoci 30-stupňové horúčavy sú tam zriedkavejšie ako u nás (teplotný rekord v meste je 35,3 °C).

Podobu zástavok, ako sa Corbucci vyjadril v médiách, ovplyvnil určitý štýlový kontext s brazílskou architektúrou, asociácia pohybu a „automobilová estetika“. Podľa Corbucciho nemenej dôležité bolo, aby nekolidovali s okolím ako predchádzajúce prístrešky. Ich objekty teda nemajú bočné steny a nosné prvky sú zredukované na maximálnu možnú mieru (9 cm), podobne aj základná konštrukcia, hoci sa v nej skrýva odvod dažďovej vody (široký 26,7 cm). Proporcie odvodili z moduloru – vplyv Le Corbusiera trvá v tejto krajine od jeho prvej návštevy pred takmer 80 rokmi. Navrhli 12 variantov v dĺžke 7,60 až 40 m, šírka sa dá prispôsobiť od 1,8 do 3,6 m. Realizovala sa polovica typov, zväčša dlhšie.

Bariéry medzi nástupišťami približne vo výške jedného metra sú z polykarbonátových platní s povrchom odolným proti poškriabaniu. Rovnaký povrch má aj pás pod zastrešením s názvom zastávky, chrániaci pred dažďom a vetrom. Strop je zhora z vlnitého plechu, zdola sú kovové kryty a medzi nimi sklené vlákna v plastovom obale.

Niektoré prístrešky sú vybavené údajne dobre fungujúcimi elektronickými informačnými tabuľami o najbližších spojoch a meškaniach, kamerovým systémom odhaľujúcim aj vodičov jazdiacich neoprávnene v autobusovom prúde. V búdkach je štandardne telefónny automat, osvetlenie, kôš na odpadky a sedadlá. Podlaha je z lisovaných protišmykových dlaždíc so štylizovaným vzorom štátu São Paulo, ktorý je tradične na mestskej dlažbe. Dlaždice majú, prirodzene, textúru pre zrakovo postihnutých. Projektanti pamätali aj na to, aby sa konštrukciou dala ľahko obstavať už vysadená zeleň.

Karol Klanic
Foto: Nelson Kon
Grafická príloha: Barbosa & Corbucci ­Arquitetos Associados