Volkmar Burgstaller: V Hangári 7 a 8 som ponúkol môj zážitok z priestoru

25. júla 2007

Volkmar Burgstaller by možno dodnes bol síce veľmi kvalitným, no predsa len regionálnym architektom v rakúskom Salzburgu. Až prišiel Hangár 7 a následne Hangár 8 na salzburskom letisku W. A. Mozarta a Burgstaller sa odrazu katapultoval medzi spoločnosť skloňovaných architektov objavujúcich sa vo všetkých prehľadoch súčasnej európskej architektúry a na internetových serveroch. Prečo? Žiadalo by sa odpovedať, že bol v správnom čase na správnom mieste. Dostal totiž priamu zákazku od silného sponzora, ktorý dáva krídla. „Myslím, že najmä Hangár 7 je mojím kľúčovým dielom, lebo mnohé z mojich zásadných úvah o vytváraní zážitku z priestoru sa mi v ňom podarilo zrealizovať,“ dopĺňa túto odpoveď v rozhovore pre ASB Volkmar Burgstaller.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Hangár 7

Najprv nedôvera, neskôr narastajúci údiv a priznanie architektonických kvalít, no a dnes – jedna z atrakcií Salzburgu. Takmer vzorový príklad etablovania sa objektu modernej architektúry, ktorú už poznáme napr. z parížskeho Centre Georges Pompidou.

Šéf Red Bullu miliardár Dietrich Mateschitz presne vedel, čo chce pre svoje zábavky – teda lietadlá, helikoptéry, podzvukové stíhačky či monoposty F1. Výpravný stánok, ktorý by pritiahol nielen snobov, ale aj davy ľudí. Vybudoval tak exkluzívnu reštauráciu Ikarus, kde sa každý mesiac striedajú kuchári z celého sveta a robia pokrmy pre „horných 10-tisíc“, ale zároveň nechal hangár prístupný publiku, pre ktoré usporadúva výstavy. Hangár je trochu v závetrí letiska, ale zároveň marketingovo dobre viditeľný zo všetkých kútov Európy. Fakt, že majiteľ dal šancu domácemu architektovi pred svetovou superstar, svedčí o jeho produktívnej miere rizika.

Čo teda nesie 1 200 ton ocele? Predovšetkým 1 754 kúskov sklených tabúľ, ktoré majú hmotnosť 380 ton. Samotný hangár je takmer 100 metrov dlhý, 67 metrov široký a výška konštrukcie v najvyššom bode je 15 metrov. Tieto čísla však predovšetkým nesú dômyselný architektonický koncept, ktorý vznikal koncom 90. rokov a zrealizoval sa pred štyrmi rokmi.
„Architektonickú hodnotu Hangáru 7 určite poznačila estetika nosného diela,“ približuje Volkmar Burgstaller. „Ako materiál som zvolil oceľ, lebo len takto sa mohlo preklenúť veľké rozpätie so želanou eleganciou a ľahkosťou. Sklo nám otvorilo nové pole možností experimentov a ponúklo vytvorenie transparentných priestorov so zaujímavými svetelnými účinkami.“

Architektúra – to je zmena

Dnes 63-ročný Volkmar Burgstaller pochádza z Grazu, kde na miestnej Technickej univerzite absolvoval vysokoškolské architektonické štúdiá. V roku 1981 založil svoju kanceláriu Atelier Volkmar Burgstaller, ktorú neskôr preniesol do Salzburgu. Rodinné domy, revitalizácia väčších územných celkov a obytných súborov na nové funkčné využitie, ale najmä administratívne a obchodné priestory, ku ktorým z posledného obdobia patrí Lexus Center a Toyota Importzentrum vo Viedni, obchodné centrum na veľtrhovom mieste v Salzburgu a – samozrejme, spomenuté hangáre na letisku v Salzburgu. To je stručné typologické portfólio salzburského architekta, ktorý odmieta zaradenie do akéhokoľvek architektonického štýlu.

„Nikdy som v architektúre nesledoval štýlovú líniu alebo tendenciu,“ hovorí Burgstaller. „Každý projekt som odvíjal od kontextu daného miesta, funkcie a môjho zásadného chápania architektúry. To sa odvíja od racionálnej reči tvarov a redukcie hmotového tvaroslovia. O to viac však vťahuje svetlo ako prvok vytvárajúci priestor. Jednoducho, architektúra nie je statická, je poznačená zmenami.“

Burgstallerove projekty naozaj sledujú tieto slová, no zároveň treba dodať, že racionálna reč tvarov nie je u neho chladnou kalkuláciou lacného efektu. To rozumové je vždy podporené emotívnym vyznením jeho objektov, ktoré sú prevažne zo skla a ocele. Chladná príťažlivosť je výrazom vnútornej logiky vzťahov a väzieb a rešpektovaním kontextu daného miesta.

Podľa neho neexistuje objektivizujúce ohodnotenie, čo je v architektúre „dobré“ alebo „zlé“, sú tu však rozdielne požiadavky a zodpovedajúca architektonická odpoveď. „Stavebné dielo má vyžarovať vlastnú trvanlivosť, sprostredkovať posolstvo a preukázať čo najvyššiu kvalitu detailov,“ jednoznačne vyhlasuje Burgstaller.

Investor je súboj aj impulz

Slovné výpovede Volkmara Burgstallera sú ako jeho stavby – nepotrebujú nič dodať ani ubrať. Slová váži na lekárnických váhach, pretože minimalizmus vo výraze kopíruje aj úspornosť v jeho rečníckom prejave. Každá veta má však svoj význam, podobne ako detail v jeho architektúre. A ten si osobne vystriehne na každej stavbe.

Nič nenecháva na náhodu, improvizácia je dobrá iba vtedy, ak slúži funkčnému celku. O to viac sa hrá s tvarmi a materiálmi, pričom sa nebojí riskovať. Taký je aj pri stretnutiach s investormi, s ktorými je to niekedy poriadny súboj.

„Za mimoriadne zaujímavé považujem najrôznejšie požiadavky, ktoré nám klienti predkladajú. Zvláštnou tvorivou výzvou sú potom investori – vizionári,“ hovorí Burgstaller. „Niekedy nestačíte zatvárať ústa od údivu, ale i tieto okolnosti ma učia byť v strehu. V každom prípade vylučujú z našej práce monotónnosť. Aj preto sa neusilujem o jednotu vo forme. Každý projekt je individuálnym priblížením sa k náskoku, ktorý majú pred nami investori.“ Architekt však netvrdí, že je to vždy len o doháňaní náskoku. Aj investori a ich predstavy môžu byť, a často i sú, štartovacím impulzom na rozvíjanie nových projektov.

Aj pre Burgstallera sú jeho objekty deťmi, ku ktorým vie byť niekedy poriadne kritický, ale to vraj najmä preto, aby obstáli v tvrdej konkurencii. Náročný architekt však vie vylúdiť spokojnosť na tvári a polohlasne utrúsi: „Je však veľmi príjemné, keď po rokoch s kritickým odstupom pozorujem moje staršie stavby a ešte stále na mňa pôsobia rovnako.“

Miesto v strednej Európe

Volkmar Burgstaller patrí k tej časti tvorivého spektra, ktorá architektúru v strednej Európe ťahá k progresívnym prejavom. Nikdy však nezabúda na kontinuitu a na vnímanie vecí v širších súvislostiach, ktoré dovoľujú odstup. Sám architekt si to uvedomuje, keď tvrdí, že v stredoeurópskych architektúrach sú spoločné prvky, ktoré vychádzajú z podobných prameňov, klimatických pomerov a funkčných nárokov.

„Jednotliví architekti potom nachádzajú rozličné interpretácie úlohy stavby až po celkom špecifické, regionálne výpovede,“ dodáva Burgstaller. „Predovšetkým pri jestvujúcich stavbách alebo prostredníctvom tradičných lokálnych stavebných materiálov.“ Možno z predchádzajúcich riadkov vyznieva Volkmar Burgstaller ako človek s jednoznačným úsudkom, no na záver prišlo predsa len ľudské prekvapenie. Vo svojej prirodzenosti je skeptikom pochybujúcim o správnosti aj toho najtriviálnejšieho detailu. „Skepsa so zdravou mierou je však osviežujúca časť nášho myslenia, ktorú by som prirovnal k psychohygiene,“ hovorí na záver architekt a vyludzuje úsmev, ktorý zaháňa každý náznak nedôvery. „Ak sa to s pochybovaním nepreháňa, potom nás pochybovanie o našich krokoch posúva dopredu…“

O čosi neskôr sa pozerám na jeho hangáre a jedno viem takmer určite: aspoň pri týchto svojich výsledných rozhodnutiach salzburský architekt rozhodne nepochyboval.