João Santa – Rita : Domy nikdy neexistujú samy osebe

Portugalský architekt João Santa Rita.

Portugalský architekt João Santa-Rita sa stal spolu s ďalšími hosťami predskokanom tohtoročného ročníka konferencie reSITE. Ešte pred začiatkom hlavného programu, ktorý prebiehal v dňoch 19. a 20. septembra, sa uskutočnila v nedávno dokončenej budove DRN na Národnej triede diskusia o modernej architektúre v historickom kontexte.

Konferenciu reSITE ste začali už štvrtkovým Salónom. Bola to veľká zmena oproti štandardnému formátu tejto akcie?
Bolo to fajn, hoci malo to menší, ale o to intímnejší rozmer. Človek bol oveľa bližšie pri poslucháčoch.

Kto sa akcie zúčastnil? Architekti alebo aj široká verejnosť?
Nie som si úplne istý. Myslím, že väčšinou to boli návštevníci reSITE alebo ľudia, ktorí na konferencii vystupovali. Predpokladám, že tam boli aj nejakí pozvaní hostia a ľudia, ktorí sa prišli len tak pozrieť. Pozdávalo sa mi, že príspevky boli značne krátke, pričom oveľa väčší priestor mala diskusia.

Salón sa konal v budove DRN na Národnej triede. Mali ste príležitosť si stavbu aj pozrieť?
Žiaľ, nemal som veľa času si dom pozrieť na prehliadke po skončení prednášok. Ale budovu DRN som si prešiel ešte pred diskusiou, lebo som prišiel trochu skôr. Pozrel som sa, ako to vyzerá na prízemí a v átriu, ktoré je zovreté medzi novou a starou budovou.

Páčilo sa mi, že je tento priestor otvorený verejnosti a prístupný z viacerých smerov, ale som zvedavý, ako bude miesto žiť po zaplnení niektorých doposiaľ prázdnych obchodov. Má to zvláštnu atmosféru.

Nepredpokladal by som, že mi nejaká architektúra zo severu bude natoľko pripomínať, na čo som zvyknutý z južnej Európy.

Možno je to farebnosťou toho átria alebo svetlom, ktoré tam preniká z výšky. Je to zaujímavé miesto zovreté medzi dvomi starými a dvomi novými fasádami. Pri vnímaní tohto priestoru hrá veľkú rolu superpozícia dvoch spomenutých časových vrstiev.

Akcia sa konala v novej budove DRN na Národnej triede v Prahe.
Akcia sa konala v novej budove DRN na Národnej triede v Prahe. |

Váš príspevok bol práve o dialógu modernej architektúry a historického matrixu miest. Čo je podľa vás v tomto procese najväčšia výzva?
Môj príspevok sa tým nezaoberal úplne do detailu, ale pokúsim sa na otázku odpovedať. Hovoril som skôr o tom, ako sa správať a pristupovať k existujúcim budovám, nech už majú väčší či menší význam v mestskej krajine. Ale myslím, že otázka, ako stavať nové budovy v historickom kontexte, je vždy zaujímavá.

Problém domov je totiž v tom, že nikdy neexistujú oddelene ako samostatné umelecké diela. Vždy niečo prinášajú do okolitého prostredia. Pri novom objekte by sme si vždy mali položiť otázku, čo sme stavbou stratili.

Ak sa pohybujeme v historickom kontexte, často ide skôr o pokojné miesta s otvorenými verejnými priestormi a zrazu môže byť toto miesto zabrané novou budovou.

Takže otázkou zostáva, čo osobité a akú kvalitu zásahom prinášame. A aj keď je to obyčajné bývanie, vždy by sa k budove malo pristupovať ako k výnimočnej, pretože v kontexte svojho okolia je to výnimka.

Vnímajú takto významne budovy aj nearchitekti?
To si nemyslím. Je to trochu choroba z povolania, ako keď doktor háda u okoloidúcich ich neduhy. Keď navštívim nové mesto, vždy sa pozerám po domoch, ako vyzerajú, čo je na nich zvláštne.

Ale bežní ľudia to asi takto nevnímajú, tí skôr žijú rytmom, ktorý ulici dodávajú domy, a nové veci si pravdepodobne často až toľko nevšímajú. Ale sú to práve tieto obyčajné vnemy, ktoré dávajú vyniknúť jedinečnej architektúre.

Do akej miery by sa mestá mali zmeniť?
Mesto nie je súborom múzeí a významných pamiatok. Tie existujú, pretože sa odlišujú od vrstvy „obyčajného mesta“, akéhosi spoločného menovateľa, oproti ktorému predstavujú výnimky.

To treba zobrať do úvahy vždy, keď majú architekti príležitosť doplniť už zastavané územie o novú stavbu. Či sa chcú správať v súlade s „normálom“ alebo ísť proti nemu. V rôznych mestách sú bežné rôzne veci a iné sú zase výnimkami.

Toto je pre Prahu dôležitá téma, pretože na rozdiel od množstva iných európskych miest tu zostalo historické centrum viac-menej zachované a je diskutabilné, či to z hľadiska rozvoja centra Prahy vlastne nie je svojím spôsobom hendikep. Či sa historické centrum, ktoré má obmedzené možnosti na rozvoj, nestáva svojím spôsobom skanzenom…
V tomto prípade sa to asi nedá generalizovať, závisí to od mnohých faktorov. Vždy si musíme klásť otázku, či to, čo robíme, prináša do mesta nejakú hodnotu. Mestá sú od začiatku svojej existencie skôr výsledkom procesu než niečo vopred dané.

Zastavenie procesu vývoja mesta je prístup, ktorý je vlastne úplne nedávnym vynálezom. Moderná architektúra sa kontextom príliš nezaoberala. Modernisti chceli jednoducho nový a lepší svet, nahradenie alebo prestavanie už stojacich miest.

To, že sa dnes zaujímame o to, čo už v mestskom matrixe máme, vnímame to ako hodnotu a staráme sa o ňu, je z hľadiska vývoja miest výnimka.

Nepoznám Prahu dosť dobre, aby som sa mohol vyjadriť konkrétnejšie, ale pokiaľ je mesto príliš ochranárske voči starému, zostáva len veľmi malý priestor pre novú architektúru. Tá zase musí byť o to kvalitnejšia.

Je ťažké nájsť rovnováhu medzi túžbou zachovať historické hodnoty a zachovať v meste život?
Voči novým projektom je na mieste kritický pohľad, vždy ich treba porovnávať s nulovým variantom. Ale tvrdiť, že nejaká budova sa nedá zbúrať len preto, že tam vždy bola, mesto umŕtvuje. Na zásahy treba nájsť správne miesta a správny postup.

V kompaktnom kontexte bude potom rozhodovanie o novej architektúre vždy náročné a vždy bude vyvolávať napätie. Bolo by však veľkou chybou zvoliť cestu najmenšieho odporu a znemožňovať akýkoľvek rozvoj s tým, že na to teraz nie je ten správny čas.

Podľa vás teda zmena v meste znamená život?
Návštevníci musia pochopiť, že keď prídu niekam na návštevu, vidia mesto také, aké je teraz. Tento prchavý okamih ale vôbec nie je mesto, aké vždy bolo a aké vždy musí byť.

Zmena prebieha neustále, a keď do toho istého mesta prídete o rok, bude trochu iné – niečo pribudne, zmenia sa niektoré obchody, niečo sa postaví. Nie vždy sú to veci, ktoré si všímame. Tento proces je mestu vlastný, o 200 rokov však bude asi vyzerať úplne inak.

Tohtoročný reSITE sa začínal o deň skôr Salónom.
Tohtoročný reSITE sa začínal o deň skôr Salónom. |

Myslíte, že na zachovanie živého mesta by stačili aj drobné zmeny typu výmena dverí či nové obchody? A čo zmena využitia existujúcich budov?
Súhlasím. Budovy majú fasádu, ktorá je ich tvárou. Ale čo sa skrýva v ich útrobách, nemusí byť na prvý pohľad viditeľné. Turisti nevedia, čo sa deje na dvore alebo v pivnici, vnímajú len vonkajšiu obálku domu – štuky, dekorácie a vývesné štíty.

Aj taká jednoduchá vec, akou je zmena farebnosti, môže úplne zmeniť vnímanie architektúry. V Lisabone máme skúsenosť, že keď sa mesto každý deň mení o malý kúsok, nakoniec je po 10 rokoch vďaka tomu lepšie.

A pretože to prebieha postupne, nevyvoláva to také emócie, ako náhla a kompletná zmena. Je to niečo, čomu sa nedá zabrániť, jedine za cenu neustálych reštrikcií.

Dokážete porovnať, ako sa od seba líšia architektúry rôznych miest?
Praha sa mi zdá dosť homogénna, domy sa tu navzájom v mnohom podobajú. Asi je to tým, že vznikali v rovnakom období. Pravda, aj tu sú štvrte so svojbytným charakterom, ktoré sa dajú rozpoznať už na prvý pohľad. Paríž je v tomto ešte uniformnejší, možno aj preto sa mi zdá príliš nudný.

Ale zároveň sa Francúzi dokážu hrať práve s tými drobnými detailmi, akými sú zmena farby strechy alebo obchodu v parteri, takže nakoniec je to žijúce mesto. Aj napriek tomu, že ho vlastne celé navrhol a nechal postaviť architekt a parížsky prefekt Georges Haussmann. Snaha meniť svet okolo seba je ľuďom vlastná a v meste sa ešte koncentruje.

Prečítajte si tiež: Architekt v měnícím se klimatu

Akým spôsobom treba pridávať do historického mesta architektonickú vrstvu smerujúcu k väčšej udržateľnosti? Stredoveká zástavba vznikala v prostredí, kde bolo nutné mať aspoň všetky plochy spevnené a zeleň bola za hradbami, to už ale dnes nie je použiteľný model…
To je, samozrejme, problém, pretože okolnosti sa zásadným spôsobom zmenili. Jedna vec je existujúca uličná sieť – stačí našim dnešným potrebám? Bude v nej dosť miesta aj v budúcnosti? Do akej miery je namieste snaha zachovať ideu toho, ako vyzeral verejný priestor v čase svojho vzniku?

Podľa mňa je dôležité snažiť sa do centier vmestiť čo najväčšie množstvo parkov a zelene a minimalizovať podiel nepriepustných plôch. Priestorová kapacita verejných miest bude večný problém, pretože uličná sieť vznikala v úplne odlišných pomeroch.

Včera na návšteve DRN-u autor tohto projektu, pán Stanislav Fiala, povedal, že mali problémy s pamiatkarmi pre zelenú strechu – to je vec, ktorú nechápem. Verejne prístupná zelená strecha je v centrách miest jediným spôsobom, ako zaistiť ľuďom lepšie prostredie.

João Santa-Rita (*1960)

Promoval v roku 1983 na Vysokej škole výtvarných umení v Lisabone (štúdium architektúry) a je zakladajúcim partnerom spoločnosti Santa-Rita & Associados. V roku 2006 bol pozvaný za člena Akademie Fur Baukultur. V roku 2014 bol zvolený za predsedu Portugalskej komory architektov a v roku 2016 za podpredsedu medzinárodného kongresu portugalsky hovoriacich architektov CIALP.

Od roku 1998 je docentom na Universitat Autònoma de Barcelona a v roku 2000 bol hosťujúcim profesorom na Vysokej škole architektúry a krajinnej architektúry v Minnesote (USA). Bol pozvaný ako oponent na záverečné skúšky v Inštitúte architektúry južnej Kalifornie SCI-ARCH, Columbia University, Granada University, Savannah School of Art and Design and School of Rhode Island School of Design, RISD.

V roku 1990 získal čestné uznanie v medzinárodnej súťaži na revitalizáciu strediska Ulugh Beg v meste Samarkand v Uzbekistane a v roku 2001 získal v spolupráci s ateliérom WS Atkins a štúdiom Richarda Rogersa prvú cenu v medzinárodnej súťaži na mestský plán štvrte Almadu Nascente v Lisabone.

V roku 2012 získal Cenu Miesa Van der Rohe (s Manuelom Vicentem) za projekt Obnova domu Casa dos Bicos v Lisabone, pamätník XVI. storočia. V roku 1994 bol kurátorom výstavy Piranesi – Invenções, Caprichos e Arquitecturas v portugalskom Inštitúte historického dedičstva a v roku 2017 bol kurátorom projektu na inštaláciu umeleckého centra ArCo na bývalom trhovisku v Lisabone.

Text: Anna Vrabcová
Foto: RESITE

Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2019.

Komentáre