Partneri sekcie:

Dušan Fischer: Architektúra je mix načerpaného poznania a cítenia tvorcu

Architekt Dušan Fischer.
Zdroj: Miro Pochyba, archív, Dušan Fischer

Principálom architektonickej kancelárie Fischers, ktorá existuje už tridsať rokov, je dodnes Dušan Fischer. Hovorí o tom, čo mu pandémia dala i zobrala, kedy je architektúra dobrá a aké pozitíva vidí na architektúre dnešnej Bratislavy, hoci mnohí ju len hania.

Architektonická kancelária Fischers má za sebou tridsať rokov svojej existencie a počas nej niekoľko pilotných projektov, ktoré určovali tendenciu v danej oblasti: veľvyslanectvo SR v USA vo Washingtone, obchodný dom Polus City Center v Bratislave, kino IMAX v Bratislave či Zimný štadión O. Nepelu v Bratislave riešený ako multifunkčná hala.

Máme za sebou čudesný rok 2020, ktorého nákazlivá nálada sa preniesla aj do toho aktuálneho. Čo vám pandémia dala a čo zase zobrala?

Je pravda, že sme ani netušili, že sa niečo podobné môže udiať. Čo mi pandémia zobrala? Azda najviac mi chýbajú návštevy rôznych kultúrnych podujatí – divadiel, koncertov či výstav. Chýbajú mi stretnutia s ľuďmi, ktorých mám rád, a rozhovori s nimi.

Áno, niečo sa dá suplovať modernými technológiami, ale tie nevedia nahradiť podanie ruky a pohľad z očí do očí. Pandémia mi zobrala aj možnosť spoznávať, cestovať, pozorovať život a vnímať prostredie okolo nás. Toto všetko boli pre mňa a vôbec pre celý náš ateliér veľké zdroje inšpirácie.

A čo vám zase dala?

Spomalenie a prehodnotenie, orientáciu viac dovnútra a zároveň poznanie, že ako je táto civilizácia, ktorá bola taká sebavedomá až pyšná na tú svoju technologickú a sociálnu „vyspelosť“, neuveriteľne labilná.

Malinké ježaté zvieratko, ktoré pripomína námornú mínu, a to nielen vzhľadom, ale aj dôsledkami, spôsobilo na celom svete úplný chaos. A dopady sú fatálne. Aj nás v ateliéri to podnietilo k pokore, ale aj hľadaniu nových zdrojov a alternatívnych riešení.

Akých?

Napríklad museli sme principiálne zmeniť spôsob práce. Pri súťaži na Parkovací dom v Trnave sme sa s architektom Ľudom Urbanom a ostatnými kolegami ani raz nestretli osobne a všetka komunikácia prebiehala len elektronicky.

Bolo to prvýkrýt a obával som sa toho, ale evidentne sa to dá, keďže sa nám podarilo súťaž vyhrať. Aj toto poznanie teda priniesla táto doba – záujem o nové pohľady a riešenia, ako aj tlak na masívnejšie využitie nových technológií.

Či si dokážem predstaviť žiť takto neosobne? Viem, ale nechcem sa toho dožiť.

Kríza kreativity

Mám dojem, že za ostatné mesiace ako keby sme sa priblížili k niektorým scifi filmom – pri práci sa už ani nepotrebujeme stretávať. Viete si predstaviť žiť takto neosobne?

Viem si to predstaviť, ale nechcem sa toho dožiť. Mám dcéru a zaťa, ktorí sa profesionálne venujú virtuálnym technológiám, a rozhovory s nimi o blízkej budúcnosti sú vzrušujúce, ale nie povzbudivé. Stále častejšie sa dobrovoľne vzdávame poznávania súvislostí a jedinečných emočných zážitkov výmenou za príjem elektronických informácií a pripravených personalizovaných dát.

Budovanie vlastnej identity sme ochotní možno z pohodlnosti vymeniť za vplyv „influencerov“ a vzájomné rozhovory nahradiť plochými textovými správami. Táto doba našu závislosť prehlbuje.

Je to asi neodvratný vývoj –  technologický vývoj uháňa a dominancia umelej inteligencie je vraj už blízko.

Je zrejmé, že svet k tomu smeruje a nikto to neovplyvní. Zrejme sme príliš slabí na to, aby sme to zvrátili. Snažme sa byť aspoň vyrovnanými partnermi umelej inteligencii.

Už ste spomínali, čo vám počas pandémie chýba. Neznížilo to aj mieru kreativity v ateliéri?

Každá tvorivá činnosť, a teda aj architektúra, je mixom načerpaného poznania a cítenia tvorcu. Ak budeme obmedzovať zdroje vnemov – zážitky, či už z kultúrnych podujatí, cestovania, alebo osobných stretnutí, tak sa to skôr či neskôr prejaví krízou kreativity.

Niektoré vnemy a poznanie sa dá čiastočne suplovať prostredníctvom internetu, ale ON nie je schopný plnohodnotne nahradiť osobný kontakt, cestovanie, poznávanie či nahradiť dialóg medzi ľuďmi, alebo človeka s prostredím. Myslím si, že inšpirácie sú teraz limitované, a pokiaľ s tým nebudeme vedome pracovať, určite sa to prejaví.

Kdesi na internete som s ironickým zveličením čítal, že je to horšie ako za komunistov, lebo vtedy sa dalo aspoň trochu cestovať po socialistických krajinách…

To je možné, ale zase máme Google Maps, kde si môžeš nastaviť panáčika a takto precestovať niektoré mestá aj v 3D… Pravda, to je slabá útecha.

Architekt Dušan Fischer.
Architekt Dušan Fischer. | Zdroj: Miro Pochyba, archív, Dušan Fischer

Zmena chodu ateliéru

Vráťme sa ešte do vášho ateliéru. Museli ste prenastaviť jeho chod? Máte dosť práce alebo musíte brať všetko, čo prichádza na stôl?

Áno, chod ateliéru sa zmenil a, žiaľ, musel som aj zredukovať jeho stav. Veľa projektov sa totiž spomalilo, pozastavilo, niektoré sa odložili, iné definitívne zrušili. Čo sme mali plánované, sme nerobili, a nevieme, kedy sa k tomu, vzhľadom na súčasnú situáciu, vôbec dostaneme. Investori prirodzene prehodnocujú stratégie.

Chod ateliéru sa zmenil a, žiaľ, musel som aj zredukovať jeho stav.

V ktorom segmente?

Najmä tí, ktorí plánovali stavať administratívne a obchodné nájomné priestory. Dnes nemajú istotu, či a v akom rozsahu budú ich nové stavby prenajateľné. Kamenné obchody nahrádzajú internetové, korporácie si zvykli na home office a nepotrebujú také veľké plochy.

Z open spaceov sa stávajú opäť oddelené kancelárie, reštaurácie robia rozvoz jedál. Nový je aj vplyv riešení „Covid Free“ na hodnotu objektu. Developeri jednoducho oveľa viac zvažujú každý detail.

Určite sa spomalil aj schvaľovací proces.

Áno, a to ešte viac, ako by som predpokladal. Niekedy však mám pocit, že niektorí úradníci svoju pohodlnosť skrývajú za pandémiu a lehoty na vydávanie rozhodnutí, ktoré aj v minulosti boli nedodržiavané, sú dnes zdôvodniteľné.

Kontakt s úradom je veľmi komplikovaný, otváracie hodiny a dni si každý upravuje svojvoľne, osobné kontakty sú úplne eliminované alebo sprostredkované, resp. výhradne písomné elektronické, a preto všetko dlho trvá… je to zložité.

Twin Cityliner – Schiffstation Wien, medzinárodná súťaž (2008). Vypisovateľ: Mesto Viedeň.
Twin Cityliner – Schiffstation Wien, medzinárodná súťaž (2008). Vypisovateľ: Mesto Viedeň. | Zdroj: Miro Pochyba, archív, Dušan Fischer

Projekt nemocnice je náročný

Raz ste mi povedali, že bolo pre vás zaujímavé zistenie, že po veľkých projekciách sa k vám nehrnulo až toľko objednávok, ako by ste predpokladali. Ako si to vysvetľujete?

Neviem presne, aký je dôvod. Je to naša skúsenosť pri všetkom, čo sme robili ako prvé – či už to bol Polus, chod ateliéru sa zmenil a, žiaľ, musel som aj zredukovať jeho stav. Prvé obchodné centrum svojho druhu na Slovensku, prvá ambasáda SR vo Washingtone (spolupráca s Bogar Králik Urban Lizoň), kino IMAX alebo zimný štadión Ondreja Nepelu.

Po každej väčšej stavbe sme mali celkový útlm a obvykle sme podobné zadania už nemali. Možno to bolo spôsobené koncentráciou na dokončenie a zanedbaním budovania PR.

Inými slovami, prvolezci nemajú na ružiach ustlané – ani keď lezú, ani keď prelezú.

Prvolezec počas cesty narazí na mnoho úskalí – niekedy sa treba kus vrátiť, čo berie čas aj energiu. Keď však túto cestu prejdeš a máš v rukách istý kapitál skúseností, s ktorým by si sa rád s niekým podelil, zväčša o to nemá nikto záujem.

Ďalší kolegovia na svojej ceste opäť zatĺkajú nové skoby vedľa tvojich overených a robia rovnaké chyby, zbytočné pohyby miesto toho, aby ušetrenú energiu a čas využili dostať sa vyššie ako ty.

Týka sa to najmä špecifických stavieb?

Áno, najmä. Napríklad nikdy som neriešil projekt nemocnice. Naštudovať si zodpovedne prevádzku, technické a technologické požiadavky na takto špecifickú náročnú stavbu v reálnom čase je veľmi ťažké.

Bolo by potrebné stráviť more času s lekármi, sestričkami, laborantmi, personálom, vidieť a zažiť viacero dobrých nemocníc u nás aj v zahraničí a konzultovať s architektom, ktorý navrhol úspešnú nemocnicu. Na takúto prípravu v rámci procesu návrhu nemá architekt v našich podmienkach ani čas, ani peniaze.

Chýba vám to teda v praxi?

Iste. V minulosti tieto skúsenosti boli zhromažďované v rezortných projektových ústavoch a organizáciách – športové, zdravotnícke, kultúrne, školské a tak ďalej, ktoré mali spracovanú ich typológiu a technologické vybavenie. Ja som pracoval v Projektovom ústave kultúry, kde sme mali zmapované kultúrne stavby.

Keď som dostal zadanie kino, tak som siahol do knižnice za typologickou štúdiou, kde som mal spracované všetky dôležité zásady pre kino, ako sú dispozičné väzby, priestorové nároky, dimenzovanie priestorov, všetky dôležité technológie, technické vybavenie až po ekonomickú náročnosť.

S takýmto základom som sa mohol venovať osadeniu do priestoru, hmote a architektonickému riešeniu. Je škoda, že tieto typologické štúdie sme dnes prestali rozvíjať a všetci robíme všetko ako v prvý deň stvorenia. Pri špecifických stavbách si ale príprava vyžaduje obrovské úsilie.

Neprojektujeme domy, ale tvoríme spôsob života v meste so všetkým, čo k tomu patrí.

Rekonštrukcia zimného štadióna

Ako vyzerala napríklad pri zimnom štadióne?

Môj syn hrával hokej za Slovan od ôsmich rokov a celkom prirodzene som sponzorsky pomáhal klubu riešiť drobné zadania v rámci svojej profesie. Postupne spolupráca prerástla do riešenia administratívnych priestorov klubu HC Slovan, VIP-ky, skyboxov na starom zimnom štadióne.

Generálny manager HC Slovan Maroš Krajči ma často brával na zápasy a turnaje doma aj v zahraničí, kde mi vysvetľoval prevádzku a nároky profesionálnych klubov.

To ste sa už pripravovali na výstavbu nového „zimáku“?

Bolo to ešte čase, keď nikto netušil, že raz sa bude zimný štadión rekonštruovať. Boli to stovky hodín strávené v rozhovoroch o modernom štadióne a živote profesionálneho hokejistu. Pochodili sme spolu nové arény v Nemecku, Švajčiarsku, Rusku.

Pochopil som, že hokejista príde ráno do kabíny do práce, ako my do ateliéru, kde si nechá civilné oblečenie, kde má hokejky a výstroj, že v kabíne ich je 25 a šírka lavičky je minimálne 70 cm, pre brankárov 90 cm.

Dozvedel som sa, že po prehratom zápase hráči niekedy uvoľňujú emócie, že vo výstroji sú vyšší a širší ako bežní ľudia a dvere nemusia stačiť, že aj na toalety chodia v korčuliach a teda podlaha musí byť taká, aby si neotupili korčule, že treba výstroj sušiť a prať, prečo sú v kabíne televízory a stacionárne bicykle atď. atď. A to je len časť štadióna – kabína klubu.

Aj toto poznanie vám pomohlo získať objednávku nového Zimného štadióna Ondreja Nepelu?

Áno, keď nás vtedajší primátor Bratislavy pán Andrej Ďurkovský v júli 2008 oslovil, či by sme boli v krátkom čase schopní navrhnúť rekonštrukciu zimného štadióna pre MS 2011, mali sme digitálne spracovaný celý zimný štadión z predchádzajúcej spolupráce a vedeli sme to sľúbiť v extrémne krátkom čase. A to je ten vedomostný kapitál, o ktorom som hovoril.

Neviem si predstaviť, že by niekto bol schopný bez takejto prípravy za štyri mesiace urobiť dobrý návrh rekonštrukcie, schváliť ho v zastupiteľstve a vypracovať projekt pre stavebné povolenie v takomto rozsahu. Termín majstrovstiev sveta 2011 sa musel stihnúť. Zrejme aj to bol aj dôvod, prečo na štadión nebola súťaž.

Rekonštrukcia Zimného štadióna Ondreja Nepelu, Bratislava, (2011). Investor, Bratislava, hlavné mesto SR.
Rekonštrukcia Zimného štadióna Ondreja Nepelu, Bratislava, (2011). Investor, Bratislava, hlavné mesto SR. | Zdroj: Pavel Meluš

Zimný štadión má za sebou desať rokov prevádzky. Obhájil svoj architektonický koncept?

To je skôr otázka na užívateľov a návštevníkov, či stavba plní očakávania. Mňa teší, že sme sa pokúsili do stavby zakódovať jej vývojaschopnosť a adaptabilitu aj do budúcnosti. Uvedomovali sme si, že nároky sa budú permanentne vyvíjať a rôznorodosť podujatí to aj potvrdila. Štadión sa stále dobudováva.

Sme radi, že prevádzkovateľ sa obracia s novými požiadavkami na nás ako autorov stavby. Je to živá stavba, ktorú už navštívilo viac ako 5 mil. návštevníkov – len škoda, že architekti nemajú tantiémy. Hoci štadión má neustály vývoj, myslím si, že potenciál budovy je väčší ako je jej momentálne využitie.

V čom napríklad?

Na čelnej fasáde máme štyri dvojice 8 m dlhých a 2,5 m širokých podsvietených zdvíhacích schodísk, ktoré sa, chvála bohu, používajú, no nie ako súčasť scenára, a osvetlenie sa nepoužíva vôbec, hoci by to mohlo byť umocnením zámeru, že šou sa začína už na námestí.

Ďalej máme vyprojektovanú veľkú digitálnu obrazovku z celej čelnej fasády. Už sme ju síce mali aj pred desiatimi rokmi, ale doteraz sa na ňu nenašli peniaze. V halách sa môžu organizovať aj iné športy – napríklad tenis, všetky halové športy – popri hudobných koncertoch a spoločenských podujatiach sa tam môžu pripravovať aj rôzne výstavy a konferencie.

Koncepčne máme premyslené aj prepojenie s kúpaliskom Tehelné pole, kombinácia troch plôch vytvára areál s vysokou úžitkovou hodnotou. Je dobré, že nový riaditeľ prevádzkovateľa STARZ pán Ladislav Križan má ambíciu areál naplno využívať a posúvať latku vyššie.

Mesto by malo mať víziu

Veľa projektujete v Bratislave, ktorej tvár sa za uplynulé obdobie prudko zmenila. Aké sú najväčšie limity zdravého rozvoja Bratislavy – faktická neexistencia územného plánu, zastaralý stavebný zákon, zlá komunikácia – developeri – samospráva – občania, prílišná honba za podnikateľským ziskom alebo niečo iné? Prečo sa tak nezdôrazňuje urbanistická kvalita architektonického diela?

Zrejme je to kombinácia viacerých faktorov. Nejasné zásady územného plánu v kombinácii s prirodzenou dravosťou developerov dávajú veľký priestor rôznym pseudoaktivistom priživovať sa, traumatizovať verejnosť komplikovaním procesov bez akejkoľvek zodpovednosti.

Predovšetkým mesto by malo mať sformulovanú víziu a tú treba vyjadriť v zásadách územného plánu, ktorý v dôležitých územiach bude spodrobnený územnými plánmi zón. Diskutovať môžeme, je to však úloha aj zodpovednosť profesionálov platených z verejných zdrojov, aby navrhli, presadili a udržiavali tento proces funkčný.

Kde táto diskusia najviac viazne?

Často sa až príliš zaoberáme jednotlivými „domami“ v meste – či sú hranaté, farebné, alebo kamenné, ale domy sú len kulisy deja a ten sa odohráva medzi domami, tam je život mesta – to je javisko, ktorému treba venovať pozornosť.

Ja som optimista – vznik Metropolitného inštitútu Bratislavy je krokom správnym smerom, vypisuje sa viacero súťaží, snahy o zahusťovanie mesta, ktoré má malú koncentráciu, kvalitné stavby zapĺňajú prieluky, rekonštruujú sa nefunkčné objekty, obnovujú historické stavby. Možno sa dožijeme aj toho, že mesto vykúpi od súkromných investorov nevhodné stavby, zbúra ich a zriadi park.

A čo doprava ako dlhodobý neuralgický problém?

Nesporne treba sa jej venovať, ale preceňujeme ju a stala sa mantrou. Doprava je ako voda. Vždy si cestu nájde, a keď sa jej niečo postaví do cesty, prekážku obtečie. Máme na to veľa príkladov nielen z väčších miest, ale aj z Bratislavy.

Každé mesto musí mať najmä dobrú MHD a tá môže byť efektívna len pri väčšej koncentrácii funkcií a obyvateľov, potom nebude potrebné chodiť všade autami; a pritom existujú aj ďalšie alternatívy mobility. Možno by sme sa mali viac starať o to, aby sme mali dôvod ísť do mesta a nie, ako tam zaparkujem.

Niekedy sa však zdá, že developeri používajú kvalitných zahraničných architektov ako baranidlo.

Mňa teší, že v Bratislave sú stavby svetových architektov. Tie kvalitné nastavujú určitú hladinu kvality nielen pre nás architektov, ale aj obyvateľov mesta, schvaľujúce inštitúcie, robia mesto zaujímavejším atď. Nebojím sa, že to bude masový trend. Ich honoráre sú zárukou výnimočných developerských počinov.

Ambasáda SR vo Washingtone D.C., (2001) – víťaz súťaže; spoluautori: M. Bogár, Ľ. Králik, Ľ. Urban, P. Lizoň. Investor: MZV SR.
Ambasáda SR vo Washingtone D.C., (2001) – víťaz súťaže; spoluautori: M. Bogár, Ľ. Králik, Ľ. Urban, P. Lizoň. Investor: MZV SR. | Zdroj: Miro Pochyba, archív, Dušan Fischer

Skúsenosť vždy neznamená múdrosť

Koncom minulého roka ste mali na ASB.Sk webinár s mladými architektmi. Aký si mal dojem z tejto skúsenosti? Sú ochotní „mladí“ načúvať skúsenejším, majú kontext kontinuity?

Pre mladosť je charakteristická určitá revolta, vzbura voči kánonom a konvenciám, a tak to má byť. Časom sa konvergencia s overenými riešeniami začne prejavovať, ale vždy niečo zostane z toho rebelského. To je ten pokrok a kontinuita súčasne. Nemyslím si však, že skúsenosť vždy znamená múdrosť.

„Architektúra je profesia, v ktorej talent dozrieva pomaly. Je to disciplína, ktorá potrebuje veľa rokov zmysluplného pozorovania, testovania princípov a cítenia priestoru. Zázračné dieťa v architektúre je výnimočne nezvyčajné…“ toľko z vyhlásenia poroty k laureátovi Aldo Rossimu na Pritzkerovu cenu z roku 1990. Platí podobenstvo o dozrievaní architekta aj pre vás?

Môžeme rozdávať vo svojej profesijnej tvorbe len z toho, čo máme alebo dostaneme. Bohatstvo poznania a cítenia architekta s katalyzátorom talentu môže byť zdrojom architektonickej tvorby. V tomto kontexte je čas potrebný na získavanie vnemov, zážitkov a poznania ako zdroja pre inšpiráciu.

Je jednou z mála príležitostí, ako sa dá toto bohatstvo získať. Čas je príležitosť a vek môže byť predpoklad. Nie je to však záruka, pravidlo a ani jediný spôsob získania inšpirácie.

Oceňuje zaujímavé detaily

Máte obľúbené stavby od iných autorov, ktoré sú pre vás inšpiratívne aj po rokoch?

Zo svetových architektov boli a sú pre mňa vždy veľkou inšpiráciou práce Petra Zumthora, švajčiarskeho architekta žijúceho v Nemecku, alebo Portugalca Alvara Sizu, ktorý mimo iné navrhol neopakovateľný pavilón Portugalska na Expe 98. Je to úžasná stavba, absolútne nadčasová.

Samozrejme, obľúbencov je viac, ale čoraz viac dokážem oceniť aj zaujímavý detail riešenia okna, vstupu, štruktúru plochy či schodisko. Takýchto vecí je dosť aj u nás. Dobrým príkladom je primerane sebavedomá rekonštrukcia a dostavba historických domov v Trnave na Trojičnom námestí s rešpektom a citom voči prostrediu od kancelárie Vallo – Sadovský.

Človeka poteší, že sa niekto zaoberal aj drobnosťami, ktoré mnoho ľudí ani nevidí. A to platí rovnako v historickom dome, rekonštrukcii alebo dostavbe.

A ktorý je ten váš projekt, ktorý vám vyšiel po všetkých stránkach?

Vlastné stavby sú ako deti, voči ktorým cítime vysokú mieru zodpovednosti za chyby vo výchove, ale aj nenaplnené vlastné ambície. Chceme im dať do vienka samostatnosť a pripraviť ich na vlastný život, ale prekvapí nás, keď sa to udeje. Projekty, ktoré neboli znehodnotené investorom alebo dodávateľom vynútenými kompromismi, sú len tie nerealizované.

Ich výhodou je, na rozdiel od realizovaných, priestor na trvalé domýšľanie. Takýto je pre mňa súťažný návrh ateliéru vo vyzvanej medzinárodnej súťaži na Twin City Liner vo Viedni na Schwedenplatzi. Vo veľmi silnej konkurencii špičkových rakúskych, nemeckých, švajčiarskych a talianskych ateliérov, medzi ktorými nechýbali Massimiliano Fuksas či Querkraft Architects, sme skončili druhí.

Príjemné bolo počúvať vysoké hodnotenie poroty na výstave projektov v Museum quartier vo Viedni, ako aj záujem zástupcov magistrátu a víťazov súťaže. Ale toto je len pridaná hodnota projektu, dôležité pre mňa je to, že vyjadruje, ako cítim architektúru.

A čo máte v súčasnosti na stole?

Už viac ako dva roky veľmi vzrušujúci projekt riešenia výsostne mestského bloku Elektráreň Žilina v centre mesta. Ide o vrstevnatý blok s tromi národnými kultúrnymi pamiatkami, z ktorých jednu ikonickú funkcionalistickú stavbu architektov Ferdinanda Čapku a Františka Bednárika rekonštruujeme pre administratívu.

V prielukách budujeme dva bytové domy so 65 bytmi v parteri s vybavenosťou, vo vnútrobloku trojpodlažné podzemné garáže, nadstavby pre dva bytové objekty, vnútroblokový a verejný priestor – jednoducho, „všetko, čo mám rád“. Významne sa na projekte podiela aj spolupráca s Jurajom Závodným a „spoločný letový koridor“ s developerom.

Elektráreň Žilina (model, spoluautori Juraj Závodný a Miro Beňadik), revitalizácia a dostavba mestského bloku (návrh 2020). Investor: Istrofinal.
Elektráreň Žilina (model, spoluautori Juraj Závodný a Miro Beňadik), revitalizácia a dostavba mestského bloku (návrh 2020). Investor: Istrofinal. | Zdroj: Miro Pochyba, archív, Dušan Fischer

Čo to znamená?

Máme spoločný záujem vrátiť mestu jeho úspešných obyvateľov, ktorí sa vysťahovali do dobrovoľného exilu rezidenčných periférií mesta v mene vyššieho štandardu bývania. Neprojektujeme teda domy, ale tvoríme spôsob života v meste so všetkým, čo k tomu patrí. Verím, že sa to podarí.

O architektovi

DUŠAN FISCHER (*1956)

Narodil sa v Bratislave a je absolventom FA SVŠT (Fakulta architektúry STU). V roku 1991 založil ateliér Fischers. Charakteristickým znakom ateliéru je cieľavedomá snaha nešpecializovať sa, čo sa prejavuje v rozmanitosti realizovaných prác. Od urbanizmu cez architektúru, rekonštrukcie, interiér, výstavníctvo až po grafiku a dekorácie pre film.Ateliér často autorsky spolupracuje s kolegami s podobným architektonickým cítením, či už ide o významných architektov, alebo mladých študentov. V našich podmienkach navrhovali typologicky nové stavby ako prví v SR a niektoré boli aj ocenené rôznymi architektonickými cenami ako napr.:

2000 – City Center Polus a Millenium Tower v Bratislave
2001 – Ambasáda SR vo Washington D. C. (2001 – realizovaná na základe víťazného návrhu v súťaži)
2002 – IMAX Bratislava
2005 – Skyboxy pre HC Slovan, Bratislava
2011 – Zimný štadión Ondreja Nepelu Bratislava

Projekty:
– River Park Bratislava
– City Park Nitra
– Rodinné domy Marianka a Devín
– Elektráreň Žilina

Interiéry:
– Interiéry Zimného štadiónu Ondreja Nepelu v Bratislave
– Interiéry spoločnosti Slovak Telecom Bratislava
– Grafický dizajn pre Bibianu, – realizovaný na základe víťazného návrhu v súťaži
– Prezentácia SR na kongrese IIHF v Rige – PR projekt, na základe ktorého Slovensko po prvýkrát v histórii získalo MS v ľadovom hokeji v r. 2011
– Prezentácia spol. BSP na INVEX Brno – stánok ocenený cenou za riešenie
– Pamätníky Ľudovíta Štúra v Modre – spolupráca
– Filmové dekorácie pre film Anjel milosrdenstva, ktorý reprezentoval SR v Kanade (nominácia na cenu Českého leva)
– 2. miesto v silne obsadenej medzinárodnej vyzvanej súťaži: TWIN CITY LINER – prístav Wien – Schweden Platz

Ľudovít Petránsky