Partneri sekcie:

Solárna energia v praxi

Solárna energia v praxi

Výroba solárnej energie sa už poriadne rozbehla v susednom Česku a podmienky na túto ekologickú a zároveň ekonomickú aktivitu začínajú byť vhodné už aj u nás. Snažili sme sa nájsť na Slovensku niekoho, kto už malú fotovoltickú elektráreň (FVE) pri rodinnom dome vybudoval, a mohol by sa podeliť o svoje skúsenosti. Nakoniec sme jednu takú pomerne čerstvo postavenú elektráreň našli – nie je síce na rodinnom dome, ale na fare, no z pohľadu výroby elektriny v tom veľký rozdiel nie je.

Okrem výroby elektrickej energie sa totiž na fare pod Tatrami stará slnko aj o ohrev vody a za kamennými múrmi starého kostola udržiava príjemnú teplotu tepelné čerpadlo. Vo farskej záhrade sme na streche garáže našli zariadenie, ktoré u nás naozaj nie je bežné – solárne panely malej fotovoltickej elektrárne; tunajší pán farár sa s nami rád podelil o svoje skúsenosti priekopníka v tejto oblasti. Začnime však teóriou.

Ako sa stavia elektráreň (teoreticky)
„V prvom rade je potrebná takzvaná tieniaca analýza,“ hovorí Ing. Karol Galek zo spoločnosti Generm. „Je potrebné zistiť, koľko slnečného žiarenia skutočne dopadne na plochu vyhradenú kolektorom, ako je tienená napríklad okolitými domami a podobne, do úvahy treba brať tiež sklon a natočenie solárnych panelov. Z toho vieme zistiť, aký je v daných podmienkach možný percentuálny energetický zisk z tejto plochy v pomere k technicky možnému maximálnemu výkonu. Hneď po prvom kroku je tak jasné, či sa FVE oplatí, či sa investícia vráti v rozumnom čase. Ďalším krokom je výber technológie – treba zvážiť typ fotovoltických článkov (napríklad monokryštalické a polykryštalické sú citlivé na tienenie blízkymi prvkami a vysoké vonkajšie teploty, tenkovrstvové majú zase nižšiu účinnosť, a teda je potrebná väčšia plocha na požadovaný inštalovaný výkon), treba vybrať aj konkrétne zariadenie a nadimenzovať potrebnú plochu a počet panelov podľa požadovaného výkonu FVE. Na základe toho sa dá urobiť finančný rozpočet na celú inštaláciu aj presne spočítať návratnosť tejto investície. Nasleduje žiadosť o pripojenie do distribučnej siete, ktorú je potrebné odovzdať distribučnej spoločnosti spolu s predbežným návrhom systému.

Teoretická časť potom pokračuje vyhotovením projektu a vybavením stavebného povolenia, často však postačí iba ohlásenie stavebnému úradu, investora pravdepodobne v tomto čase čaká vybavovanie úveru. Po kladnom vyjadrení distribučnej spoločnosti, ktoré by sa malo vystaviť do jedného mesiaca od doručenia žiadosti, a po určení podmienok na pripojenie sa môžete pustiť do realizácie. Táto časť je asi najkratšia a najpríjemnejšia – elektráreň sa dá postaviť za pár dní a človek konečne vidí hmatateľný výsledok svojho snaženia. Poslednou fázou je podpísanie zmlúv o pripojení a dodávaní elektrickej energie a spustenie elektrárne do prevádzky – to je úlohou distribučnej spoločnosti.“

Čo je to FVE
FVE, teda fotovoltická elektráreň, je zariadenie, ktoré dokáže premeniť slnečné žiarenie na elektrickú energiu. Základom sú solárne panely (na báze kremíka alebo v kombinácii s kovmi), ktoré pri pôsobení slnečnej energie vyrábajú jednosmerný prúd. Ten sa privádza do meniča, kde sa mení na striedavý, a potom ďalej – podľa zapojenia elektrárne, napríklad do rozvodnej siete. Súčasťou FVE sú aj ďalšie pomocné a istiace prvky.

 Ako vyzerala prax
„Myšlienkou fotovoltickej elektrárne som sa zaoberal už dávno, a keď som sa v roku 2008 na seminári o využívaní solárnej energie náhodou stretol s Ing. Milanom Láncošom, vzišla z toho reálna spolupráca,“ spomína pán farár Pavol Zaťko. „Pán Láncoš je veľmi zapálený za fotovoltiku a mal aj skúsenosti s realizáciou – na svojom dome neďaleko Košíc má FVE s výkonom 8 kW. Moja elektráreň je presne polovica z jeho zariadenia – on má 48 panelov, tu je ich 24, on má dva meniče, tu je jeden, on napája dve fázy, ja napájam jednu… Bolo to niečo ako typový projekt, takže všetky výkresy a prepočty boli hotové veľmi rýchlo.“ Až potom, čo pán Zaťko kúpil celé zariadenie, si dal, trochu mimo poradia, urobiť tieniacu analýzu a prepočet návratnosti svojej investície v spoločnosti Generm. Podľa presného prepočtu, do ktorého sa započítali napríklad aj bankové úroky, vychádzala návratnosť asi dvanásť rokov, čo vyzeralo ešte stále výhodne. „V tom čase vychádzala celá investícia asi na pol milióna korún. Za tie peniaze by som mohol mať trebárs nové auto, ale to by každým dňom strácalo na hodnote. Keď investujem tú istú sumu do energetiky, bude sa mi každým dňom vracať,“ hovorí pán Zaťko. „Mal som projekt od pána Láncoša a potom sa začalo vybavovanie papierov,“ pokračuje. „To som bol ešte stále na začiatku. Našiel som si na internete žiadosť o pripojenie do distribučnej siete, odovzdal som ju spolu s projektovou dokumentáciou a čakal som. Prišlo mi vyjadrenie, že áno, dá sa pripojiť do siete – za presne stanovených podmienok. Tie podmienky, samozrejme, zvýšili náklady – napríklad bolo potrebné kúpiť a nainštalovať poistný prvok za vtedajších 15 000 korún, absolvovať skúšky…

Potom nasledovalo stavebné povolenie a čakanie, kým sa ukončí stavebné konanie. Vybavovanie papierov trvalo spolu asi pol roka. Pod stromček som si dal fotovoltické panely a začiatkom júna už bolo všetko pripravené na spustenie, panely osadené na podporných konštrukciách, skrinka merania nachystaná a predpokladal som, že o týždeň budem dodávať elektrickú energiu do siete. Ale ešte takmer mesiac trvalo dovybavovanie papierov – miestny prevádzkový predpis bol v poriadku až pri deviatej verzii. Kolotoč vypracovania, pripomienkovania a dopracovania bol takmer nekonečný! Ale nebolo to tým, že by elektrárne robili nejaké problémy. Ospravedlnili sa mi, že to trvalo tak dlho, ale keďže som bol medzi prvými, bol som ten, pri kom sa na miestnom prevádzkovom predpise museli vychytať všetky muchy. Keď bol konečne miestny prevádzkový predpis schválený, bolo potrebné urobiť funkčné skúšky. Simulovali sa napríklad poruchy na sieti a testovali sa reakcie zariadenia. Všetko sa skončilo dvoma zmluvami: zmluvou o pripojení, ktorou som sa stal oficiálnym dodávateľom elektriny do siete, a kúpno-predajnou zmluvou, ktorú so mnou po splnení všetkých technických podmienok uzavreli elektrárne. Na základe nej som oprávnený fakturovať dohodnuté čiastky za dodanú energiu.“

Skryté úskalia
„Na čo by som chcel upozorniť, to sú nepredpokladané výdavky,“ hovorí investor. „Keď idete vybudovať elektráreň, poviete si: panely toľko, menič toľko, treba nejaké káble od meniča do siete, poistnú skrinku… a máte istý rozpočet. Viete, že vás elektráreň bude stáť pol milióna korún – niečo máte, niečo si musíte požičať, treba zvážiť úroky, koľko môžete platiť mesačne, zohnať ručiteľa… A keď už konečne máte peniaze, ktoré vám len tak-tak vyjdú na realizáciu, začnú prichádzať veci, s ktorými ste nepočítali – napríklad náklady na projekty. Počítal som síce s cenou technológie, ale nerátal som s podpornou konštrukciou, ktorú bolo treba nakoniec vybudovať. Dal som si požiadavku na pripojenie a z elektrární som dostal odpoveď: áno, ale chceme to a to a to. A prišla mi skrinka, za ktorú bolo treba zaplatiť, potreboval som aj hromozvod… A náklady rástli a rástli a ja som sa ich snažil kryť od výplaty k výplate… Určite by som každému radil, aby počítal s rezervou asi 20 percent,“ uzatvára pán farár.

Slnečný obchod s teplou vodou

Fotovoltickou elektrárňou sa na fare v Novej Lesnej využívanie solárnej energie nezačalo. „Keď som začal stavať faru, už sa veľa hovorilo o zatepľovaní, o úsporách energií a znižovaní nákladov na prevádzku,“ spomína pán Zaťko. „Povedal som si, že ak sa vynaloží o pol milióna (korún) viac pri stavbe, nebude to také citeľné, ako keby sa musel prestavať hotový dom. A do budúcna sa to vráti vďaka nízkym nákladom na prevádzku.“

Faru, ktorú začali stavať v roku 2003, teda dostatočne zateplili. Vykurovanie bolo najskôr plynové, s kondenzačným kotlom, až neskôr sa doplnili solárne kolektory, ktoré slúžia primárne na prípravu ohriatej pitnej vody. Kúri sa nízkoteplotnými radiátormi – pretože sa od začiatku rátalo s kondenzačným kotlom, počítalo sa aj s radiátormi, ktoré sú určené na nižší teplotný spád. V takýchto podmienkach totiž dokáže kondenzačný kotol pracovať s najvyššou účinnosťou a nízkoteplotný systém vyhovuje aj kombinácii so solárnymi kolektormi.

Prioritou solárneho zariadenia je ohrev teplej vody, podpora kúrenia je až druhoradá – najskôr sa ohrieva voda v zásobníku pitnej vody, až keď je v ňom požadované množstvo s požadovanou teplotou, nasleduje podpora kúrenia – predhrev vykurovacej vody. „Najlepšie funguje tento systém v prechodnom období – na jar a na jeseň,“ delí sa pán Zaťko o skúsenosti. „V najchladnejších mesiacoch nie sú solárne zisky dostatočné ani pre teplú vodu, ktorú treba dohrievať plynom. Asi najproblematickejšie je leto; keďže je odber teplej vody v dome pomerne malý, treba umelo odpúšťať vodu, aby sa znížila teplota v zásobníku, alebo musí splniť svoju úlohu poistný ventil, ktorý zabraňuje prehriatiu. Cezeň sa vypustí para a následne treba do zásobníka doplniť vodu.“

„Kolektory na ohrev vody sú výborná vec a určite by som ich každému odporúčal,“ hovorí pán farár Zaťko. „Nakoľko pomáhajú aj kúreniu, to neviem posúdiť. Nemám totiž s čím porovnávať. Viem však povedať, že platby za plyn ostali na jednej úrovni – keď sme v roku 2005 spustili plynové kúrenie, platili sme ešte vtedy 2 500 korún mesačne – a to sa tu nebývalo. Asi päť mesiacov sa len temperovalo kvôli dokončovacím prácam v interiéri. Bývam tu až od októbra roku 2006, to už boli zapojené aj solárne kolektory, a platby za plyn sa nezvýšili (dom má asi 150 m2 a kúri sa vo všetkých miestnostiach). Takže minimálne príprava teplej vody je vlastne zadarmo.“

Stará stavba a moderná technika
V roku 2005 sme rekonštruovali kostol a prišla na rad aj otázka jeho vykurovania. Rozhodli sme sa pre tepelné čerpadlo zem – voda a podlahové vykurovanie. „Predtým tu boli elektrické pece a v kostole bývala taká zima, že mi v sakristii zamrzla voda. Keď som rozprával, išla mi para od úst,“ spomína si pán farár. „Ľudia museli chodiť naobliekaní, ale aj tak tu mrzli… Odkedy je naplno v prevádzke tepelné čerpadlo, platíme síce rovnako, rozdiel je však v tom, že už tu nie je zima. V kostole je po celý rok stabilná teplota 15 °C, čo vyhovuje ľuďom aj stavbe.“ Tepelné čerpadlo nepotrebuje žiadnu údržbu ani palivo: „Žije si svojím životom, má svoj program a ja sa doňho veľmi nestarám,“ pochvaľuje si. „Bolo by schopné vykúriť to tu aj na vyššiu teplotu, ale snažím sa udržať tu 15 °C, pretože je to starý kamenný objekt. Bojím sa napríklad zrážania vody v stropoch, kde sú drevené trámy. Zatiaľ sa to ukazuje ako optimálna teplota – aj ľudia sa cítia príjemne, aj objekt sa správa tak, že táto teplota mu neškodí. Asi treba dlhší čas na to, aby som mohol robiť presné závery, ale už teraz viem, že to bola dobrá investícia, pretože tu máme konečne, na rozdiel od minulosti, teplo.“

TEXT: Erika Kuhnová v odbornej spolupráci s RNDr. Karolom Galekom, www. generm.sk
FOTO: Dano Veselský

KategórieFotovoltaika