Miláno 2007: zánovné výstavisko a dizajnová zúrivosť

Miláno nepatrí ku konzervatívnym mestám, ktoré si zubami-nechtami strážia svoj historický štýl. Už v renesancii boli ochotní pristúpiť na experimenty Leonarda da Vinciho či v polovici 20. storočia, keď architekti Gio Ponti, Pier Luigi Nervi a Arturo Danusso navrhli vežu Pirelli. Po dokončení novej celkovej koncepcie rozvoja mesta prispôsobenej potrebám súčasného životného štýlu boli vyhlásené medzinárodné konkurzy na vybudovanie nových obytných a komerčných komplexov. Výstavisko na Pero – Rho je jednou z prvých lastovičiek, ktoré spustili výstavbu rozsiahlej zástavby, ktorá má vzniknúť za jeho chrbtom.

Aj keď by sa mal návštevník sústrediť viac na vystavované exponáty z oblasti nábytku, nedá sa prejsť po výstavisku bez vnímania veľkolepej krajiny v stavbe. To bol totiž motív Massimiliana Fuksasa – vytvoriť akúsi vesmírnu vulkanickú krajinu stavby, a nie stavbu v krajine.

Vracia sa ozdobovanie v dizajne a ornament sa objavuje v nečakaných až šokujúcich transpozíciách. Výstredné dekorácie s vulgárnym základom sa v mnohých expozíciách striedali s uleteným miešaním historického a súčasného tvaroslovia. Klasické komody a historizujúce lustre z polymérov a krištáľov Swarovského sa ukázali, že neboli len sezónnou záležitosťou spred dvoch-troch rokov. Rovnako sa ešte donedávna javilo priam rokokové vzorovanie a tvarovanie v súčasnom domove ako záskok za skutočný štýl.

Keď pred troma sezónami predstavila firma Misura Emme kolekciu s rastlinnými motívmi, mohlo sa zdať, že to bude samoúčelný úlet pre odvážnych. Odvážnych sa našlo prekvapujúco veľa. V tomto smere ani minimalistické expozície už neboli čisto minimalistické. Navyše, minimalizmus už pravdepodobne nie je taký ideovo a tvarovo dôsledný.

Pri niektorých značkách boli decentne zaoblené hrany, pri iných lomené korpusy, kombinácia doplnkov z iného súdka. Vkus-nevkus, gýč-negýč: niekedy je prekvapujúce, čo všetko môže spolu vytvoriť kompozíciu. Treba na to maličkosť: kolekcia musí mať myšlienku. Postmoderné hľadanie vlastnej identity aj v Miláne občas zašlo do extrémov. To, čo chvíľu vyzeralo ako irónia v tvorbe interiéru alebo cielené popieranie moderny, je novodobý eklektizmus – miešanie štýlov.

Text: Ing. arch. Kamila Ďuríková a Ing. Marína Ungerová
Foto: Ing. Marína Ungerová a Capod Opera