Ryby Martina Rajniša

V 15 rokoch som sa začal dosť hádať so svojím otcom, ale v niektorých veciach som ho predsa len počúvol. Keď som mal 18 rokov a rozhodoval som sa, čo ďalej, poradil mi, aby som išiel na architektúru, keď viem maľovať a ide mi matematika. Myslel si, že architektúra je spojenie kresby a matematiky, čo – ako dobre vieme – nie je. Poradil mi však dobre, baví ma to. Bavili by ma však aj iné veci.

Škola bola dosť hrozná. Učili tam boľševické kreatúry typu Staška, Zahálka a pod. Boli tam však aj ľudia slušní a chytrí, od ktorých sa človek niečo naučil, ako napr. Cubr. Po technike som ešte postgraduálne chodil na AVU, kde som sa stretol s docentom Žákom. Veľa dobrých ľudí, ale samotná škola bola nanič, ako väčšina škôl doteraz. Boli tam však skvelí spolužiaci – Emil Přikryl, Dalibor Vokáč, John Eisler, Vašek Králíček, Jirka Suchomel. Po škole sme sa skoro všetci zišli v SIAL-e, až tam som sa začal architektúru trochu učiť.

Teraz je to neporovnateľne lepšie v mnohých smeroch. Nedokážem povedať, čo bolo za komunistov dobré, nepamätám si na nič, čo by v tomto odbore bolo porovnateľné, alebo dokonca lepšie. Ja som mal to šťastie, že som bol v SIAL-e za éry Karla Hubáčka a Mirka Masáka, ktorí boli bojovníci proti systému, boľševizmu a vôbec proti hlúposti, a na rozdiel od iných tvorcov tej doby, ktorí čistili kľučky sekretariátu, ako bol Prager a iní, Karel Hubáček išiel svojou vlastnou, tvrdou cestou. Vravieval, že boľševizmus je ako smradľavý syr: môžeš si v ňom vyhlodať cestičky a diery, a keď ich prepojíš, dá sa v nich žiť relatívne slobodne. S Karlom Hubáčkom, s Veľkým Myšiakom, ako som mu kedysi vravieval, vzniklo priam bludisko dier, ktoré sme potom obývali.

Tam som sa stretol so vznikajúcou elitou novej generácie architektov. Tí ma veľa naučili, odkukal som od nich, ako sa to robí. Od takého Emila Přikryla, Mirka Bauma, Václava Králíčka je naozaj čo odkukávať. V Škôlke sa robilo od rána do tretej v noci, samá práca. A keď sa práve nepracovalo, tak sme sa o architektúre rozprávali. Nič iného sa tam robiť nedalo. Bývali sme v takých tenkostenových kójach, ženy museli byť teda veľmi odolné, pretože tam bolo všetko počuť po celej Jedlovej.

V Škôlke som sa učil od chlapcov architektov a od Karla umenie žiť v ťažkých pomeroch a nezľaknúť sa toho. Som márnomyseľný a nafúkaný človek, ktorému nie je vlastné mať učiteľa a pred niekým zohýnať hlavu, ale ak mám nejakého guru, tak je to Karel Hubáček. On bol skôr prírodno-spoločenský úkaz než človek a veľmi ma ovplyvnil. Od neho a potom od mojej druhej manželky som sa pozvoľna učil odvahe. Neviem, či sa odvaha dá naučiť, ale aspoň trochu sa v nej človek musí trénovať.

Pochádzal som z rodiny, ktorej hodnotami boli buržoázny poriadok, úcta k zákonom, jednoducho odvaha sa u nás rozhodne necvičila. Otec mi robil jedine polárny výcvik. Zobral mi deku, vypol kúrenie a otvoril okno a takto som päť rokov spal. Netušil som, že ostatným deťom nie je ráno taká strašná zima ako mne. Odvtedy však nemám nádchu a som úplne zdravý.

Elektroinžinier, ale za prvej republiky sa venoval rôznym, veľmi výnosným činnostiam. Mal spoločnosť na uvádzanie vynálezov do praxe, so svojím spoločníkom robil veľké medzinárodné obchody. Otec bol nesmierne pracovitý, robil 12-14 hodín denne, sedem dní v týždni. Keď som v roku 1950 nastúpil do prvej triedy, prišiel som mu po niekoľkých mesiacoch oznámiť, že budem iskrička. Otec sčervenel, ozelenel, na čele sa mu objavili kropaje potu, posadil si ma na kolená a v šiestich rokoch mi vysvetlil, kto sú to boľševici, kto bol Stalin, koľko ľudí zabil, čo sú to koncentráky, kto je Gottwald, čo s nami urobia boľševici, keď čokoľvek, čo mi teraz hovorí, budem rozprávať v škole, že mi učitelia budú klamať, že sú platení za klamanie a že im ani mrknutím oka nesmiem dať najavo, že im neverím, ale že si vždy musím myslieť svoje. Pripravil ma tak na to, čo ma v nasledujúcich 38 rokoch čakalo.

Už nie. Žijem veľa životov. Život s učením som už opustil a stal som sa svetobežníkom. Učil som však s chuťou a teraz je radosť pozorovať, ako tie zasiate semienka kvitnú do pestro kvitnúcich rastlín. Viem, že môj podiel na tom je celkom zanedbateľný, ale dokázal som si aspoň vybrať úžasných ľudí a kráčať v šľapajach svojho otca – robiť im mierne peklo na zemi. To ich však posilnilo. Architektúra nie je odbor, ktorý sa dá naučiť. Tie najdôležitejšie veci v živote musí človek od niekoho odpozorovať a pozvoľna ich prevziať a na to sme skvelo vybavení, najmä v mladosti. Sme priam vysávače podnetov.

Znášajú to výborne. Sú, ako je známe, vyspelejšie a silnejšie ako chlapci. Život architektiek je však po skončení školy plný útrap. Vstupujú do rýdzo pánskeho sveta a len máloktorá ten odbor miluje tak veľmi, že všetky prekážky, ktoré sú pre dievčatá oveľa horšie ako pre chlapcov, zvládne. Ja ich veľmi podporujem, a keď to nejaká dokáže, má môj najhlbší obdiv. Je omyl myslieť si, že ženy na tento abstraktno-priestorový odbor nemajú. Ony ho vnímajú trochu inak a o to je to zaujímavejšie. Mrzí ma, keď tento odbor, ktorý potrebuje každú chytrú hlavu, trpí tým, že je taký čisto mužský. Muži sú vo vedení stavby, muži sú investori, kľúčoví úradníci. Pretože ide o dosť zložité vzťahy a veľké peniaze, ženy do toho podvedome neradi púšťajú.

Určite. Robil som mnoho drobných projektov, nad ktorými by sa veľa ľudí ošívalo. Stodolu, kozu na rezanie dreva a ďalšie veci. Keď sa na to ide zaujímavým spôsobom, je to krásna práca. Aj malým domom, malou vecou sa dá do sveta poslať zaujímavá myšlienka, posolstvo. Posolstvo, to je určitý druh nevtieravých otázok, hľadanie iných ciest. Vo vrecku nosím také kamene (vytiahne zvetrané, zaoblené kamene). Keby som dokázal urobiť takú peknú budovu ako toto, bol by som rád. To je zároveň hádanka – prečo je tam toľko dier, prečo tam vznikliω

To ide samo. Žijem so stovkami rôznych predstáv. Keď napr. šoférujem, začínam si v hlave konštruovať bez toho, že by som musel alebo že by som mal konkrétny projekt. A keď niečo konkrétne prijde, tak si iba vyberiem. Je úžasné, keď nie ste pod tlakom veľkého byra, keď nemusíte počúvať arogantných developerov, keď si môžete robiť konštrukcie podľa seba, keď staviate načierno a nemusíte diskutovať so skupinou úradníkov. Zrazu robíte ten odbor v čistej podobe. A keď ho zároveň robíte s ľuďmi, ktorí tomu rozumejú a ktorým napadne to, čo nenapadne vám, keď týchto ľudí môžete mať rád, obdivovať ich a vážiť si ich a keď sú to navyše o dve generácie mladší ľudia a ešte k tomu krásne dievčatá, potom to nemá chybu!

Traja-štyria. Ja nechcem väčšie byro. Veľké byro znamená viac peňazí a manažmentu a vecí s tým spojených. Niežeby som tomu nerozumel, ale nie je to dvakrát príjemné.

Robil som chyby a každý deň robím nové. Rovnako ako Karel Hubáček hovorím – len čo vezmem ceruzku do ruky, je zle.

Nepatrím k tým, ktorí niečo veľmi ľutujú. Boli problémy, ale pri budovách… Nikdy som nenakreslil panelák, nikdy som nerobil veci len pre peniaze, nikdy som nerobil dom, o ktorom by som vedel, že je zlý. Napriek tomu sa to často z rôznych príčin zvrtlo. Keď človek nemá šťastie, môže prísť niekto, kto projekt prevezme a začne voľne improvizovať. To sa stalo napr. pri interiéri Centra Nový Smíchov. To, ako vyzerá vnútri, nemá so mnou ani s chlapcami z D3A, Járom Zímom, Standom Fialom a Tomom Prouzom, nič spoločné. To robili Francúzi, zatiaľ čo celkový koncept a jeho vonkajšia architektúra sú z našej dielne. Keď robíte veľké veci, ako Nový Smíchov, musíte sa zmieriť s tým, že ak nie ste Rothschild, nikdy nebudete mať toľko silných argumentov. Tie argumenty sa totiž vyjadrujú mnohými nulami na konte. Ľutujem niektoré veci – že sa zbúrali staré haly, že sa nezachovali komíny, že interiér je taký vtieravo slimáčikovský. Ale zároveň poučenie, ktoré som si s Johnom Eislerom vzali z Mája – že obchodný dom by mal v meste existovať za clonou menších domčekov, ktoré dokážu udržať ducha a mierku miesta lepšie než nejaký gigant. Carrefour a Nový Smíchov sú o dosť väčšie ako Máj, a pritom z nijakej strany, aspoň podľa môjho názoru, nepôsobia nadmerne, nevybočujú z mierky mesta.

Ľutujem zmarené projekty. Viac než polovica času, ktorý som strávil prácou v boľševizme, vyšla navnivoč, pretože boľševik nechcel stavať, nevedel stavať a robil veci len tak. A zároveň to, čo sme robili my, z duše neznášal. Takže zo stoviek projektov, ktoré vznikli v SIAL-e na Jedlovej, stojí len niekoľko.

To nie je o kontrole. Motívy sú jednak náhodné, jednak vedomé. Tým hlavným vedomým motívom je to, že sa snažím spolu s množstvom ľudí – a myslím, že ich pribúda – prekročiť priepasť, ktorá zíva medzi modernou architektúrou podporovanou veľmi malým percentom ľudí plus kritikmi a medzi normálnymi ľuďmi. Keď sme robili výstavný pavilón na Expo ’86 vo Vancouveri, stál pred ním niekoľkohodinový rad. Potom s rovnakou vášňou, s rovnakým nasadením urobíte dom a 90 % ľudí si odpľuje – je to len ďalšia krabica. A kritici hovoria – oni si zvyknú. Vadí mi to. Rozhodne viem, ako urobiť dom, ktorý by sa páčil väčšine.

Až v zrelom veku som spoznal tretí svet. Začalo mi vŕtať hlavou, ako je možné, že ľudia, ktorí neprešli nijakými školami architektúry, nemajú o tom teoreticky ani poňatia, často nevedia čítať ani písať, nemajú peniaze a peniaze ani v živote nevideli, rovnako ako kus železa, a napriek tomu vedia zhotoviť stavby, nad ktorými žasneme aj po technologickej stránke. Pre mňa sú tieto stavby ako ľudové piesne. Poznáte Largo z Novosvetskej od Dvořákaω Je to spirituál odpočúvaný z krčmy od černochov. Ak architektúra nebude mať podobné zdroje, nebude sa obnovovať. Architektúra je spôsob existencie. Architektúra je naše vnímanie bezpečia, priestoru, naša chuť meniť svet. Nie je pravda, že tomu rozumie niekoľko ľudí. Naopak, väčšina vyštudovaných architektov sú skôr škodcovia ako tvorcovia. Rozhodne sa nezriekam moderných domov. Som taká veľká tlstá lenivá tropická ryba, ktorá sa nechá unášať prúdom, občas zapádluje, aby ju prúd nehodil o skaliská. Podvoľujem sa vnútorným impulzom.

Nie, ja si nie som istý, či ho mám ja. Myslím, že väčšina ľudí v súčasnosti vkus nemá alebo ho má rôzne narušený. S vkusom je to ťažké, je to vec, ktorá sa vyvíja. V súčasnosti je vkus veľmi vzácny tovar, najmä u nás, a na východe je to ešte horšie. Sú však krajiny, kde vkus majú, napr. Škandinávia, časti Anglicka. Skúste sa prejsť po Dánsku a potom po Čechách. Človek vidí tie veľké rozdiely. Ako sa robí plot, ako sa robí priecestie, aká farba sa zvolí na okná a dvere.

Ako kedy, vždy je to otázka diskusie. Robiť s niekým projekt je, ako keď dva vlaky idú vedľa seba. Mali by ísť rovnakou rýchlosťou a koľaje by nemali odskočiť príliš ďaleko od seba. Najmä rodinné domy sú takým rýchlokurzom architektúry. Myslím si, že u mnohých ľudí prebiehajú úspešne, napr. Kamila Amblerová navrhla skvelý dom pre klientov, ktorí pôvodne začínali stavať „šmolkovský“ domček. Keď mali vykopané základy, zistili, že sa im to vôbec nepáči, že tam nechcú žiť. Postupne ich presvedčila, že moderný drevený dom ich môže uspokojiť. Neskôr mi povedala, že jej niekoľkokrát volali, ako sa im ten dom páči a že jediné, čo im vadí, sú okolité stavby na ostatných parcelách. To je nádherný príklad toho, ako ľudia s architektom dokážu prekonať sami seba. Na druhej strane je to napr. dom Pavla Štechu. Oni so základným konceptom – kde to bude, aké to bude veľké, koľko tam bude miestností – prišli sami. Ja som k tomu nemal čo dodať. Len som to zobral, načrtol a potom im to predložil – takto ste si to predstavovaliω Oni povedali, že áno.

Nie, to nie. Vychovávajú sa sami. Neprepadám panike. Trvá to dlho, ale vyvíja sa to. Urobiť z rybičiek polievku sa dá rýchlo. Rekonštruovať z rybacej polievky rybičky, to je už veľmi ťažké.