Nemusíme mestá zbúrať a vystavať nové, ale premodelovať to, ako fungujú

Luke Pearson a Tom Lloyd už 25 rokov spoločne navrhujú produkty, nábytok a interiéry s hlavným krédom – zmeniť pozitívnym spôsobom životy ich používateľov. Na stretnutí pri príležitosti pražskej Kronodesign RoadShow sme sa rozprávali s renomovanými dizajnérmi o princípoch udržateľnosti v dizajne a architektúre.

Akú úlohu môže podľa vás zohrať dizajn v súčasnom zložitom svete, kde riešime klimatickú zmenu a problematickú geopolitickú situáciu?

Tom Lloyd: Odpoveď je mnohovrstvová. V prvom rade môžem povedať, že 80 % uhlíkovej stopy výrobku vlastne definuje dizajnér. A preto je dôležité, aby ovplyvnil množstvo energie už pri tvorbe konceptu a navrhol, koľko energie sa použije.

Priemerný dizajnér v Spojenom kráľovstve ovplyvní nejakých 5-tisíc ton oxidu uhličitého ročne. Takže keď sa už bavíme o zmenách v percentách alebo aj keby to boli len jednotky percent, je to obrovský rozdiel. Za nás dizajnérov by som mohol povedať, že je to vlastne naše rozhodnutie. My sami si môžeme vybrať robiť veci inak. A to bude mať následne dosah na samotný produkt. Sú to zmeny, s ktorými prídeme my.

Napríklad sme si zvykli, že máme obrovské pohovky. Vyzerajú esteticky pekne, ale v reáli potom sedíme len na nejakej časti tej veľkej pohovky. My ako dizajnéri v podstate ani nemusíme ľuďom hovoriť, že sme sa rozhodli urobiť nejakú zmenu, a oni si to ani nemusia všimnúť. Zmenou prístupu, ako o danom produkte premýšľame a ako ho navrhneme, sme však schopní ušetriť napríklad 30 % materiálu.

Jedným z dôležitých faktorov, ktorý môže mať vplyv na životné prostredie, je aj to, ako sa ako ľudia správame. Dnes môžeme napríklad fungovať pomerne flexibilne. Nedávno sme navrhli budovu, kde bude pracovať 200 ľudí, ale je tam len 100 stolov. Skutočne môžeme zmeniť to, ako sa správame, ako premýšľame a vo výsledku to bude prínosné nielen pre používateľov, ale aj pre životné prostredie.

Nepodnecuje však často dizajn k spotrebe, ku konzumu? Nestimuluje túžbu po niečom novom?

Luke Pearson: Záleží na tom, na akú oblasť dizajnu sa pozeráme. Ak hovoríme o rýchloobrátkovom spotrebnom tovare, tak, samozrejme, áno. V tom prípade dizajn vyzýva k väčšej spotrebe, pretože logicky vytvárate nové veci, ktoré si ľudia kupujú.

Ale s nábytkom je to trošku iné. Odpoveď na otázku môže byť buď krátka, alebo dlhá. Krátka by bola áno, aj v prípade nábytku dizajn vyzýva k väčšej spotrebe, pretože vo finále sme platení za to, aby sa viac predával nový tovar.

My sa však snažíme o iný prístup, aby sme sa len nutne neriadili novými trendmi a módou, hoci sme tým ovplyvnení všetci. Navrhujeme predovšetkým tak, aby boli výrobky nadčasové, aby dlho vydržali, aby boli v dizajne neutrálnejšie. Aby práve toľko nevzbudzovali potrebu nahradiť ich niečím novým.

A na našu obranu si myslím, že pokiaľ sme schopní predať nejaký výrobok, ktorý napríklad o 20 % menej škodí životnému prostredí než konkurenčný produkt, tak robíme dobrú prácu. Stále žijeme v kapitalistickom modeli, takže ak nepredáme stoličku my, niekto si ju kúpi od inej značky. A kým nebudeme schopní prísť s iným než aktuálnym kapitalistickým systémom, tak to tak fungovať bude.

A dokážeme a chceme ako spoločnosť vôbec ešte vyrábať nábytok či výrobky, ktoré skutočne dlho vydržia, ako vydržali našim predkom celý život?

TL: Myslím, že je to dané kultúrne. Všetci sme vyrástli na myšlienke z Ikey, že si za pár korún dokážeme kúpiť skriňu a že môžeme mať takmer zadarmo kopu vecí. A to potom, samozrejme, vedie ku konzumnému spôsobu života a súvisí to s globalizáciou celého systému. Každopádne treba toto kultúrne vnímanie a naše správanie zmeniť.

A ja si myslím, že nám vo finále práve pre klimatické zmeny vlastne nič iné nezostane, pretože už nebude možné konzumovať tým spôsobom ako dnes. A tak ako počas druhej svetovej vojny museli ľudia šetriť každý materiál či oblečenie, pretože nebolo nové, môže niečo také nastať aj v čase klimatickej krízy. V najhoršom prípade vzniknú podobné konflikty a potom tá zmena skrátka nastane.

Kapitalizmus vytvoril po druhej svetovej vojne ideológiu konzumerizmu a my s tým skrátka musíme kultúrne začať niečo robiť. My si myslíme, že by sme sa mali presunúť z modelu individuálneho vlastníctva k zdieľanej ekonomike, zdieľanému vlastníctvu, keď aj v tomto modeli sa dajú zarábať peniaze.

Keďže výrobky aj tak musí niekto vyrobiť, potom ich musí niekto obsluhovať a opravovať, tak sú ľudia motivovaní aj finančne, aby produkty vydržali dlhší čas. V Londýne už také iniciatívy sú, ide o knižnice vecí, kde si môžete požičať napríklad vŕtačku, ktorú nemá zmysel vlastniť, keď ju použijete raz ročne. Takže podľa mňa to možné je.

My sme si, žiaľ, ako spoločnosť začali myslieť, že môžeme vyrobiť čokoľvek, že všetko je možné. Prestali sme si uvedomovať, že výroba čohokoľvek má vždycky svoj dosah. A všimol som si to aj v architektúre. Napríklad na juhu Francúzska som pozoroval staré domčeky v miestnych dedinkách, kde bolo očividné, že ich niekoľkokrát opravovali, posunuli dvere alebo stenu, alebo použili kamene z inej budovy či inej dediny a starostlivo ich preukladali, aby všetok materiál využili na maximum.

Keď sa nám dnes nejaká budova prestane páčiť, jednoducho ju zdemolujeme a potom ani ten materiál nevyužívame, pretože si ho neceníme. Za posledných 200 rokov priemyselná revolúcia skrátka viedla k tejto novej kultúre a treba s ňou urýchlene prestať, pretože zdroje sú vyčerpateľné. Musíme starostlivo premýšľať nad tím, ako používať každý produkt, ktorý je len na jedno použitie, ale aj materiály, ktoré sú recyklovateľné, pretože i recyklácia spotrebuje energiu.

Prostredie, v ktorom pracujeme a bývame, sa za posledné roky dosť zmenilo. Ako budú podľa vás vyzerať mestá budúcnosti?

TL: Existujúce mestá boli postavené na myšlienke z 19. storočia, keď bolo cieľom nahromadiť čo najviac ľudí na jedno miesto, aby boli všetci pospolu. To vytvorilo celý rad problémov, zvýšilo dramaticky ceny nehnuteľností a vytvorilo pomerne komplikované dopravné siete. Londýn s dvoma miliónmi obyvateľov je toho krásnym príkladom.

Dnešné technológie, najmä demokratizácia práce na diaľku, by však mohla byť skvelou príležitosťou, ako mestské systémy redistribuovať. Musíme sa na to pozerať makro pohľadom – práve teraz je skvelá príležitosť zmeniť spôsob, ako sa ľudia pohybujú v priestore, kde žijú. Nie že by sme mali mestá zbúrať a vystavať nové, ale premodelovať to, ako mestá fungujú, čo by mohlo prospieť aj ľuďom na dedinách.

Aj v tých najzapadnutejších britských dedinách, pokiaľ je tam dobré internetové pripojenie, môžu vzniknúť pracovné huby. Ide o príležitosť na veľkú zmenu, keď mestá prestávajú byť tými hrdinami, ku ktorým všetci smerujeme. A pomôcť by to mohlo práve vidieckym oblastiam.

LP: Ja si myslím, že mestá, ak sú navrhnuté dobre, môžu vyriešiť kopec problémov. Mesto je vlastne jedno centrálne miesto, kam môžeme sústrediť zdroje, materiály, energiu, čo je výhodné. Zároveň je človek spoločenská bytosť a mestá práve ten spoločenský aspekt dodávajú.

Keby som vyrástol uprostred lesov, tak skôr či neskôr prídem do mesta, aby som si tam našiel priateľku svojho srdca. A to platí aj pre mnoho ďalších ľudí. Mestá sú podľa mňa takou esenciou alebo definíciou ľudskosti. Na druhej strane, ak sú zle navrhnuté, je to katastrofa. Pretože my potrebujeme mestá, ktoré budú ľudsky prívetivé, otvorené, kde bude priestor si oddýchnuť a budú prepojené s prírodou.

Mestá budúcnosti by podľa mňa mali byť priestory, kde sa môžeme voľne prechádzať a využívať lokálne zdroje, nemusíme všetko individuálne vlastniť, ale môžeme sa o to vzájomne deliť. A doprava by toho mala byť aj príkladom.

Nie všetci musia nutne vlastniť autá, ale môžeme využívať skvelé zdieľané systémy, ako je zdieľaný taxík a pod. Takže mestá môžu vo finále zachrániť ľudstvo a našu planétu, pretože vo svojej podstate odrážajú ľudskosť ako takú. Žiaľ, myslím si, že sme mestá nevystavali úplne inteligentným spôsobom a treba zmeniť ich fungovanie.

Článok sme uverejnili v časopise ASB 11-12/2022