Na projekty kladieme väčší dôraz (profil spoločnosti Inžinierske stavby, a. s.)
Spoločnosť Inžinierske stavby je na slovenskom trhu už 58 rokov a počas tohto obdobia naberá na sile, intenzite aj svojom vplyve. Od roku 2004 je členom medzinárodnej stavebnej skupiny COLAS a zároveň jej reprezentantom na Slovensku. Realizuje komplexné dodávky stavebných objektov a prác v odboroch inžinierskeho, pozemného a priemyselného staviteľstva, ako aj vodohospodárskych stavieb. O vzniku a súčasnej činnosti spoločnosti sme sa porozprávali s jej generálnym riaditeľom Ing. Jaroslavom Jarábekom, MBA.
Firma vznikla v roku 1951 v období, keď v bývalom Československu začala veľká výstavba inžinierskej infraštruktúry. Koncom 40. rokov 20. storočia tu existovalo združenie súkromných firiem, ktoré sa v procese zoštátňovania spojili a v roku 1951 vytvorili národný podnik Trať družby. To bol základ neskorších Inžinierskych stavieb.
Ešte ako Trať družby sme v povojnovej republike položili prvé základy železníc. Išlo o niektoré úseky na východnom Slovensku a niekoľko železničných tunelov. Začiatkom 60. rokov sme sa podieľali na výstavbe hutníckeho kombinátu HUKO, ktorý bol predchodcom Východoslovenských železiarní. V tom čase prebiehala výstavba tzv. rýchlodráhy, no v podstate išlo o električkovú trať mesta spájajúcu Košice s hutníckym kombinátom. Vtedy mala veľký význam pre dopravnú infraštruktúru a dodnes je funkčná.
Ktoré ďalšie činnosti ste vykonávali?
Štart spoločnosti potreboval aj iné sféry zamerania a začali sme realizovať vodohospodársku výstavbu. Na jednej strane išlo o rozličné úpravy vodných tokov na východnom Slovensku, ale aj o úpravy východoslovenskej nížiny, kde sa, naopak, budovali odvodňovacie systémy pre lepšie využitie poľnohospodárskej pôdy. Na rieke Váh sme stavali elektrárne a hrádze, čo dospelo až do štádia, keď vtedajší minister rozhodol, že sme na túto realizáciu príliš veľkí. Preto bol v roku 1958 jeden celý závod spoločnosti Inžinierske stavby odňatý. Vytvorila sa z neho nová firma so sídlom v Žiline – Váhostav.
Postupne sme prešli na výstavbu ciest a mostných konštrukcií. Realizovali sme napríklad diaľničné úseky od Liptovského Mikuláša smerom na Poprad a diaľničný úsek medzi Prešovom a Košicami. Keď prebiehala veľká výstavba potrubných systémov, dostali sme sa aj do sféry rozvodu tepla a oceľových potrubí. Tieto skúsenosti nám koncom 70. rokov poslúžili ako základ k výstavbe tranzitných plynovodov a ropovodu Družba. S výstavbou potrubí a kompresorových staníc sme sa zúčastnili aj na Ukrajine.
Na doplnenie uvediem výstavbu kanalizácií a prešovskej a košickej čistiarne odpadových vôd. Špeciálnou realizáciou bola úpravňa priemyselných a odpadových vôd, ktoré prichádzajú z Východoslovenských železiarní. Ide o agresívne vody, ktoré si vyžadujú iné technológie a spôsob čistenia. V porovnaní s klasickou čistiarňou tu bolo potrebné použiť iné prvky a materiály, ktoré sú proti tejto vode odolné.
V minulosti sa jednotlivé zákazky formovali podľa potrieb štátu. Venujete sa týmto činnostiam aj dnes?
Všetky spomínané zamerania vrátane priemyselnej výstavby nám v podstate zostali až do súčasnosti. Dnes nám v portfóliu chýbajú železnice, avšak ostatné činnosti máme ustálené.
Nepokúšali ste sa dostať do oblasti developmentu?
Developmentu sa nevenujeme, pretože to pokladáme za miešanie záujmov. Som toho názoru, že dobrý developer nemôže byť zároveň sám sebe dodávateľom. Okrem toho dnešná situácia nie je pre developerov najpriaznivejšia a myslím si, že prežijú len tí najlepší. Do oblasti developmentu však do istej miery zaraďujem PPP projekty, a to v tom zmysle, že zákazníkom poskytujeme služby podľa ich potreby. Projekt postavíme, odovzdáme a nasledujúce roky sa oň staráme.
Ako vnímate vývoj PPP projektov na Slovensku?
Ak sa PPP projekty budú realizovať, bude to významná vec pre spoločnosť, štát aj pre veľké stavebníctvo. V opačnom prípade by to bol závažný problém s veľkým dosahom. Pre spoločnosť by to znamenalo, že nebude existovať dobré spojenie medzi východom a západom krajiny, a štát ani veľké stavebné firmy by tento objem nevedeli nahradiť niečím iným. Takéto projekty potrebujeme, aby sme dobehli čísla, na ktoré sú firmy nastavené a ktoré sú schopné robiť s potenciálom ľudí a strojovým vybavením.
Priblížte nám akcionársku štruktúru Inžinierskych stavieb?
Väčšinovým – takmer 100-percentným vlastníkom akcií spoločnosti je francúzska spoločnosť COLAS S.A.
Súčasťou tejto medzinárodnej skupiny ste sa stali v roku 2004. Ako je táto spoločnosť vnímaná z európskeho hľadiska?
V rámci výstavby ciest je COLAS vnímaný ako jednotka na trhu, v rámci celosvetového je spoločnosť v skupine Bouygues na druhom mieste.
Na stavebnom trhu pôsobí spoločnosť Inžinierske stavby dlhé roky. V čom vidíte rezervy a problémy slovenského stavebníctva?
Myslím, že jedným z problémov na Slovensku je naše nesprávne vnímanie podnikania, ktoré začalo po nežnej revolúcii. Spoločnosti, ktoré majú základné imanie 6 700 eur realizujú stavby za 16,6 mil. eur. Na riešenie takejto situácie by postačoval zákon, ktorý umožní firmám uchádzať sa len o zákazku, ktorá bude základné imanie prevyšovať napríklad päťkrát, desaťkrát a podobne. Potom by sa financie investovali do firmy. A zvýšila by sa zodpovednosť majiteľov, akcionárov firiem pri príprave a realizácii stavieb, ako aj v procese ručenia voči klientovi.
Druhý problém nastal vtedy, keď odborná stavebná verejnosť podcenila otvorenie stavebného trhu. V súčasnosti môže byť stavbárom ktokoľvek, a to spôsobuje vysokú nekvalitu a neodbornosť. Nepoznám iné krajiny, ktoré by mali takto otvorené trhy, práve naopak – robia rozličné opatrenia, aby si udržali vysokú odbornosť a kredit stavbárskeho fachu.
Ako hodnotíte uplynulé roky spoločnosti Inžinierske stavby?
V spoločnosti pracujem od roku 1986 a od roku 1999 som jej generálnym riaditeľom. V tom čase sme boli firma na regionálnej úrovni. Pracovali sme na východnom Slovensku, občas sme mali zákazky na Ukrajine a v Iraku. Postupne sme začali realizovať aj stavby na strednom Slovensku a našim trhom sa stala celá krajina. V súčasnosti sa podieľame na výstavbe v Maďarsku a vďaka skupine COLAS sme sa posunuli aj do Českej republiky.
Čo sa týka objemu prác, pred desiatimi rokmi sme dosahovali okolo jednej miliardy, za minulý rok to bolo sedem- až osemnásobne viac. Zároveň dosahujeme vyššiu efektívnosť: oproti roku 1989, keď sme mali 7,5 tisíc zamestnancov je nás dnes asi 1 400. Napriek tomu sme znásobili výrobu betónov, asfaltových zmesí a kameniva. Samozrejme, vývoj prinášal nielen pozitíva, ale aj negatíva. Pracovali sme aj na projektoch, ktoré neboli veľmi výnosné, firma však napreduje, a to je zásluha všetkých ľudí, ktorí u nás pracujú.
Čo očakávate od najbližších mesiacov?
Kľúčovým bodom sú PPP projekty a ich vývoj. Určite nebudeme sedieť so založenými rukami, no teraz je čas, keď treba čakať. Nemôžeme prepúšťať zamestnancov, keď ich potom budeme potrebovať. Nie sme v situácii, že by sme nemali dostatok projektov, na ktorých pracujeme, ale sme opatrnejší ako v minulosti. Kladieme väčší dôraz na technické, projektové a právne analýzy.
Zostal vám v pamäti projekt, ktorý bol pre vás niečím výnimočný?
Bol to Most Márie Valérie v Štúrove. Nešlo o projekt významný svojim objemom, ale bol pre nás veľkou výzvou. Most, ktorý zničili Nemci počas druhej svetovej vojny, sa stal symbolom tohto regiónu a stavu, ktorý tam bol. Počas jeho výstavby v roku 2001 sme ešte neboli súčasťou Európskej únie a na jeho realizáciu bol vytvorený „triumvirát“ slovenských a maďarských odborníkov, ako aj zástupcov Európskej únie. Na financovaní, stavebnom dozore, projekčnej činnosti i dodávateľsky sa podieľali zástupcovia všetkých troch národov.
Dokumentáciu sme mali v troch jazykoch a ak urobili zmenu napríklad na maďarskej strane, musela sa preložiť a zahrnúť do slovenských i anglických projektov a postupov. Podobne sa robila analýza technických noriem – prijaté boli tie, ktoré boli najprísnejšie, a dlho sme nevedeli, ktorá norma bude platiť pre danú činnosť. Proces bol zložitý aj v tom, že do polovice mosta sme robili domácu prácu a od polovice sa viedol export. Museli sme mať colný sklad a colné dokumenty.
Je to most, ktorý spojil ľudské osudy a do regiónu priniesol život, ktorý tam dodnes pulzuje. Nám priniesol okrem cenných skúseností obrovský zážitok a radosť z práce.
Rozhovor pripravila Magdaléna Lukáčová
Foto: Inžinierske stavby, a. s.
Článok bol uverejnený v časopise Inžinierske stavby/Inženýrské stavby.
