Likvidácia priemyselnej histórie Slovenska
Všetci sme plakali nad komunistickými barbarskými činmi, ktoré nás pripravili o desiatky stavebných pamiatok a skvostov slovenskej architektúry. Dnes sa nič nezmenilo. Niektoré developerské spoločnosti v súčasnosti likvidujú to, čo tu ešte ostalo. Zdá sa, že neexistujú žiadne možnosti, ako tomuto likvidovaniu našich miest zabrániť. Nemám nič proti skleneným výškovým budovám, niektoré sú dokonca aj pekné, ale nemajú pre mňa nijakú hodnotu v porovnaní s tým, čo im padá za obeť. A popravde je mi to ľúto, najmä keď sa prechádzam po uliciach štvrti Soho či Docklands v Londýne, kde vidím úctu k priemyselnej histórii.
 |
 |
| Ešte vždy sa máme čo učiť a nie je to výzva len pre stavebné firmy, skôr pre legislatívu a investorov. Asi by aj pre investora tejto stavby v centre Londýna bolo jednoduchšie a lacnejšie všetko zrovnať so zemou a vytiahnuť tu železobetónový skelet, ktorý sa obalí sklenenou obvodovou konštrukciou. Neurobil to. Pravdepodobne zásluhou účinnej pamiatkovej ochrany či fungujúceho územnoregulačného nástroja sa radšej pustil zložitejšou cestou, ktorá prinesie novú modernú budovu s úctou k pôvodnej fasáde, podčiarkujúcej charakter ulice. |
|
 |
Verím, že aj naše stavebné spoločnosti vedia zachovať pôvodnú fasádu a „prilepiť“ ju na novostavbu, len na to nemajú príležitosť. Skutočne odrezaná fasáda, ktorú drží vo vzduchu oceľová konštrukcia |
 |
 |
| Asi ostáva len snívať, že by takáto fantázia prešla na Slovensku. Známa galéria Tate Modern v Londýne by u nás asi nikdy nevznikla – turbínovú halu by pravdepodobne zbúrali a na jej mieste by sídlila nejaká „dôležitá“ spoločnosť. V Londýne sa môžeme kochať krásou priestoru, ktorý sa dá porovnávať s atmosférou gotických chrámov. My sme predsa „ďalej“, my máme nové administratívne budovy. Predstava, že by u nás niekto chcel nechať a zakonzervovať pôvodnú trhlinu v základoch a v podlahe ako atrakciu priestoru a iný by to povolil, sa mi javí ako sci-fi.
|
|
 |
|
| Aj táto stavba ešte prednedávnom čakala na investora so srdcom, no nedočkala sa. Už nie je medzi nami. Rekonštruovať nie je čo. | |
 |
 |
| Načo by nám boli atraktívne voľnomyšlienkarské ateliérové lofty, aké sú napríklad v Londýne? Veď nám predsa stačia byty v „pastelkových“ panelákoch.
|
|
 |
Pri troche dobrej vôle by sa aj stará a krásna priemyselná architektúra dala zakomponovať napríklad do nového skleneného mrakodrapu. Len by sa muselo chcieť. Toto je jeden z posledných chrámov priemyselnej architektúry v Bratislave; budem sa zaň intenzívne modliť, možno to pomôže viac ako naše často nefunkčné procesy územného plánovania a stavebného konania, ktoré sa dajú ľahko obísť. Hádam bude moja modlitba vypočutá skôr, než investor označí budovu dnes veľmi populárnou vetou „staticky nevyhovujúca a chodcov ohrozujúca“ po tom, ako ju rýchlo zbúral, aby to nemohol nikto dokázať. |
Na Slovensku sú prostriedky na to, aby sa zabránilo plieneniu našej architektúry, naozaj smiešne. Ak by sa nejaká developerská spoločnosť rozhodla zbúrať bez povolenia napríklad Bratislavský hrad, dostala by zrejme len smiešnu pokutu, ktorú si vo svojom rozpočte ani nevšimne – a to je všetko. V tejto oblasti je u nás veľmi nízka vymožiteľnosť práva, legislatíva je nedostatočná a veľkosť postihu nezodpovedá vzniknutým škodám. Bežná prax je, že sa najprv búra a potom rozmýšľa, ako to zlegalizovať. Legalizácia prostredníctvom korupcie a dier v legislatíve totiž nie je veľký problém, tak prečo by sa niekto zamýšľal nad historickými hodnotami? Celkom by ma zaujímalo, ktorá firma na Slovensku dostala pokutu vo výške zodpovedajúcej spôsobeným škodám.
Kamila Ďuríková
Foto: Kamila Ďuríková, Martin Ďurík, Marína Ungerová
