O opodstatnenosti architektonického experimentu
Galéria(5)

O opodstatnenosti architektonického experimentu

„O švédském spisovateli Augustu Strindbergovi se dočteme, že byl přistižen, jak vyfukuje kouř z dýmky do umyvadla s vodou zkoušeje, zda touto cestou nevznikne zlato. A my si říkáme – hle jak podivínský nápad se zrodil v geniálním mozku. Ale nebylo by správnější říci: nebyl to Strindberg, kdo experimentálně zjistil, že vypouštěním tabákového dýmu do vody zlato nevznikne?“ (Cimrman – Smoljak – Svěrák: Vražda v salonním coupé.)


Zdanlivý experiment

Architektúra, žiaľ, stráca zmysel pre humor, preto začať úvahu o architektúre citáciou pracovnej metódy z úst najväčšieho českého/európskeho/svetového/vesmírneho mysliteľa a vynálezcu môže pôsobiť trúfalo. Ide však o zámernú a programovú trúfalosť v texte postihujúcom úlohu experimentu v súčasnej (slovenskej) architektúre. Akýsi myšlienkový experiment s otvoreným koncom.

David Chipperfield v stati s názvom Tradícia a invencia tvrdí: „Budúcnosť, ktorá nemá obrysy, musíme lúštiť pomocou významov a zmyslu zavedených foriem a skúseností. Spojiť to, čo bolo, s tým, čo by mohlo byť, spomienku s predstavivosťou. Architektúra nadväzuje na výsledky celkového technického pokroku, ktoré sú niekedy inšpiratívne, ale zriedkakedy predurčujúce. Napriek rétorike stavebné materiály a metódy v porovnaní s inými technológiami v skutočnosti zaznamenali relatívne pomalý vývoj.“ (Cit. podľa Frampton K., O kritickej situácii architektúry na prelome storočí. In: O smyslu a interpretaci architektury, ed. Kratochvíl Petr, Praha: VŠUP, 2005.)

Ak prijmeme ortodoxný výklad Chipperfieldovho tvrdenia, potom experiment v architektúre zostáva vždy marginálnou, avantgardnou tendenciou, a to napriek značnému sebavedomiu jeho pôvodcov. Úloha architektonického experimentu a tobôž experimentálnej architektúry sa tak čoraz väčšmi obmedzuje na získavanie mediálnej pozornosti architektonickým myšlienkam a počinom. Prínos odboru je podľa tohto vnímania diskutabilný, okrajový. Svoj význam redukuje na úlohu architektonického transparentu.

Experiment tohto typu neposúva architektúru vpred tak, ako by sa mohlo javiť. Dokonca sa zdá, že architektúra skôr preberá a interpretuje (pozitívne) výsledky experimentov ostatných odvetví, akoby ona sama prinášala ostatným odborom niečo podstatné. Technologický architektonický experiment je často výsledkom eklektického prístupu, či dokonca určitého parazitného správania k výsledkom vývoja ostatných odborov.

Experiment via technicae – architektúra experimentom

Experimentálna architektúra vychádza z dvoch diametrálne odlišných prístupov. Prvým je teda experiment technologický, založený na neočakávanom riešení v konštrukcii, forme či štruktúre. Keď český teoretik prof. Dalibor Veselý (toho času univerzita v Cambridge) hovorí: „Predstava, že sa architektúra vyvíja sama od seba, že na ňu môžeme aplikovať rovnaké kritériá ako na iné špecializované odbory a že tvorba (prax) sa dá chápať ako aplikácia teórie, je dogmatickým tieňom osvietenského utopického optimizmu, ktorý bol a je v modernom kritickom myslení odsunutý do pozadia,“ dalo by sa usudzovať, že architektonický experiment pro forma stráca opodstatnenie.

„Experimentujúci architekt“ sa stáva postavou z Vernovho Oceľového mesta či Barsacovej výpravy, zvyčajne v pôsobivom „zemanovskom“ poňatí. Bez dostatočného filozofického zázemia mu chýba naliehavosť, oprávnenosť zaviesť experiment do „každodennej“ praxe. Alebo ironicky slovami Alvara Sizu: „Architekti nič nevynaliezajú, architekti pretvárajú skutočnosť.“ (Cit. podľa Kratochvíl, P.)

Dejiny architektúry však pamätajú na množstvo experimentálnych domov prakticky každého z významných architektov od priam esenciálneho experimentátora Le Corbusiera cez Miesa van der Rohe (experimentálny dom v Berlíne), Aalvara Alta (experimentálny dom v Muuratsalo, 1952 – 1954) až po súčasnú technologickú avantgardu. 

Je príznačné, že zatiaľ čo minulé storočie experimentovalo pod vplyvom technologického pozitivizmu smerom k futuristickým konceptom a high-tech, súčasné experimenty sa obracajú do minulosti, hlásajú návrat k zabudnutým technológiám. To, čo pre tvorcov konca milénia predstavovalo budúcnosť podopretú prudkým technologickým rozvojom, predstavuje dnes – najmä v našich pomeroch – experimentovanie s minulosťou. Ako experimentálne označujeme „na kolene splácané“ výtvory ateliéru SEA (Hlinená „bašta“ v Prahe-Průhoniciach) alebo v celosvetovom meradle projekty odkazujúce na filozofiu trvale udržateľného rozvoja.

Na nebezpečenstvo tohto technicistického chápania experimentálnej architektúry pritom poukazujú autori so silným myšlienkovým zázemím, napr. Kenneth Frampton, Daniel Libeskind a celá cambridgeská teoretická škola Dalibora Veselého. Táto myšlienková platforma svojimi príspevkami nevedomky posväcuje legitimitu úsilia experimentátorov v malom (a my si môžeme odvážne vztiahnuť ich východiská i na produkciu typu Suske, ksa. a spol.), kým práce hviezd svetovej architektonickej scény podliehajúcich digitálnemu očareniu zostávajú v ich očiach v nemilosti. Jasne formulovanou antitézou dominantného technologického architektonického experimentu sú slová prof. Veselého: „Dôsledkom homogenizácie moderného života je to, že je omnoho jednoduchšie pristúpiť na iluzórnu vieru, že najabstraktnejšie architektonické riešenia sa zdajú vhodné a primerané, ak vyhovujú úzkym technologickým kritériám.“

Je teda experimentátorkou v tomto zmysle dekonštruktivistická Zaha Hadid? A čo Peter Eisenman, Bernard Tschumi, spomínaný Daniel Libeskind alebo Frank Gehry? Sú inovácie, ktoré priniesli architektonickému mysleniu, ba čo viac – skutočnej praxi vnímanej z hľadiska „užívateľa architektúry“, výsledkami „oprávnených experimentov“ zodpovedajúcich náročným (etickým?, filozofickým?, sociálnym?) kritériám? Alebo má pravdu prof. Veselý, formovaný fenomenologickým odkazom, ktorý tvrdí, že „historický vývoj, počas ktorého sa architektúra stala zvláštnou disciplínou, relatívne izolovanou od konkrétnych situácií každodenného života, stále viac sťažuje komunikáciu a zároveň ju nahrádza monológom experimentálneho myslenia“?

Experiment via sociae – experiment architektúrou

Tam, kde architektonický experiment prekračuje hranice odboru a prináša myšlienky akceptovateľné v širšom kontexte, sa začína jeho sociálny protipól. Sociálny experiment využíva architektúru ako prostriedok na dosiahnutie často utopických cieľov smerujúcich k novým hodnotám a kvalite ľudského života. Trvá v čase, jeho výsledkom nie je prostá inovácia, ale spoločenská zmena, a to aj v rovine individuálnej architektúry. Je príznačné, že iniciátormi podobných prístupov boli len zriedka výlučne architekti, za vznikom podobných projektov stálo prijatie tvorcovej zodpovednosti z podielu na živote človeka, akceptované širším intelektuálnym hnutím (nie nevyhnutne v Heideggerovskom zmysle slova).

Naše dejiny hovoria o výsledkoch úsilia ľavicovo orientovanej intelektuálnej avantgardy prvej polovice 20. storočia, prezentovanej konceptmi kolektívneho bývania, redukcie súkromného vlastníctva a oprostenia sa od hmotnej podstaty bývania a „nepravdivého“ izolacionizmu. Okrem spomínaného Le Corbusiera, ktorého zdegenerované dedičstvo druhej polovice minulého storočia sa stalo takmer univerzálnou nočnou morou slovenských miest, netreba ďaleko chodiť po príklady dôkladnejšej realizácie architektonických experimentov v službách proklamovaného humanizmu (Kolektivní dům v Zlíne, Jiří Voženílek, 1951, alebo známejší Koldům v Litvínove od E. Linharta a V. Hilského, 1947 – 1958).

Svetové architektonické dedičstvo, našťastie, obsahuje aj dostatok pozitívnych príkladov konceptu architektonického experimentu zodpovednosti (Peter Cook a Archigram, japonskí metabolisti, neskôr Toyo Ito a japonský a čiastočne aj holandský experiment všeobecne). Je však pochopiteľné, že naše dejiny druhej polovice minulého storočia sa podpísali na značnej neochote architektov čo i len na chvíľu sa pozastaviť nad touto formou architektonického experimentu. Súčasná tvorba sa individualizovala (bez ohľadu na mierku), často nehľadí ani „von z okna“ či pred prah, výlučne investične definovanými kritériami oprávňujúcimi jej existenciu. Experiment tak zostáva doménou študentov architektúry, ktorí však často pod laboratórnym plášťom ukrývajú iba nedostatok vedomostí.

Odvážnych môžeme spočítať na prstoch jednej ruky. Konceptuálne experimentálny prístup je vlastný Imrovi Vaškovi a jeho Laboratóriu architektúry. Odvahu vydať sa smerom sociálneho experimentu, kde je architektúra zámerným nástrojom determinujúcim správanie užívateľa, ukázali v súčasnej domácej tvorbe azda len Dávid Kopecký a Ján Studený prostredníctvom experimentu prekvapivo krátkeho trvania – rodinného domu v Stupave (2001). Apropo, práve ksa. vykazuje prekvapujúcu mieru experimentátorského odhodlania, keď už prvým významnejším počinom štúdia bol (anti)technologický experiment, a to víkendová chata v Senci (1997). Žiaľ, nenachádzajú nasledovníkov. Hoci v situácii, keď sa v očiach investora akýkoľvek pokus o neštandardizované zhmotnenie zhodnotenia pripravenej investície javí ako skutočný architektonický hazard, sa niet veľmi čomu diviť.

Digitálny experiment

Architektonický experiment sa teda čoraz častejšie vydáva do bezpečia virtuálnej reality. Jedine tam nemusí prekonávať prekážky v podobe nenávratných investícií do technologických, konštrukčných a materiálových noviniek ani obavy z nálepky sociálneho inžinierstva. Navyše, toto prostredie vyhovuje mentalite avantgardného tvorcu, ktorý „prirodzene nazerá sám na seba ako na sebestačného tvorcu, plne zodpovedného za všetko, čo sa vzťahuje k jeho tvorbe. Táto ilúzia kulminuje v hlbokom presvedčení, že svet je v podstate jeho svetom“. (D. Veselý, Architektúra v šedej zóne modernity, Architekt 02/2002.) Virtuálny priestor takúto interpretáciu podporuje. Pri sledovaní súčasnej architektonickej scény vykazujúcej experimentálne rysy sa nemôžeme ubrániť dojmu, že povedané slovami Pavla Halíka: „… tieto ateliéry si vytvárajú vlastnú interpretáciu prostredia, vzorcov ľudského správania a konečne aj svoj vlastný výklad ľudských potrieb. Vyjadrujú radikálny odklon od architektúry, umenia a od jej sociálnej a kultúrnej role v tej forme, akú sme boli zvyknutí vnímať.

Digitálny priestor sa približuje ku konceptuálnym prístupom, a ak vytvárajú objekty, majú omnoho bližšie k dizajnu než k architektúre. Dizajn si totiž nečiní nároky na trvalosť.“ V takom priestore sa dobre cítia Asymptote, Diller + Scofidio, Shigeru Ban či NOX. Otázkou však je, čo sa so samotnou architektúrou a experimentmi v jej rámci stalo – odsťahovali sa do virtuality? Je virtuálna architektúra novou architektúrou? Alebo je to len efekt vianočného stromčeka, kde architektúra sama seba ovešia elektronickými médiami? Alebo, slovami Jeana Baudrillarda, nenastúpilo na miesto architektúry už niečo iné, čo zaujalo svoje miesto na základe zmiznutia architektúry ako takej – v historickom zmysle či v zmysle symbolickej konfigurácie spoločnosti?

Pokúsme sa predsa len skončiť optimisticky. Aj keď nie smerom k obhajobe experimentov, ale azda k proklamovanému vývoju architektonických inovácií. Citovaný Kenneth Frampton v eseji O kritickej situácii architektúry na prelome storočia naznačuje východisko z „absencie architektúry“. Zároveň však tento experiment odmieta a odboru prisudzuje návrat k historicky overenému opodstatneniu: „V hlbšom zmysle je architektúra už svojou podstatou anachronická, resp. vzťahuje sa k vlastnej dobe a k času, ktorý ju obklopuje smerom vpred i vzad.

Táto dichotómna situácia je základom slabosti aj sily architektúry, slabosti čiastočne preto, že v porovnaní s nadvládou rozpínajúcej sa techniky je iba čímsi okrajovým, a sily, lebo vo svojej najlepšej podobe vydáva svedectvo o vlastnej dobe v kontraste k neustále sa meniacim módam a zároveň je stavebnou zárukou verejnej sféry ako jej symbolická a politická scéna. To aj nepochybne zostane výsadou architektúry – ak sa nedá zviesť populizmom gýča alebo experimentátorstvom prázdnej avantgardnosti.“

Matej Šišolák

Autor je šéfredaktor časopisu Home, teoretik a kritik súčasnej architektúry.

Foto: Gössel, P. – Leuthäuserová: Architektura 20. století. Praha: Slovart, 2003; Dulla, M. – Moravčíková, H.: Architektúra Slovenska. Bratislava: Slovart, 2002.

Použitá literatúra a pramene
Heidegger, M.: Básnicky bydlí člověk.
Kratochvíl, P. (ed): O smyslu a interpretaci architektury. Praha: VŠUP, 2005.
Ševčík, O. – Beneš, O.: O významu „nepříruční teorie“ pro architekty. e-architekt, 2007.
Tichá, J. (ed): Architektura na prahu informačního věku. Praha: Zlatý řez, 2001.
Tichá, J. (ed): Architektura v informačním věku. Praha: Zlatý řez, 2006.
Veselý, D.: Architektura v šedé zóně modernity, In: Architekt 2, J. H. & Archys, Praha, 2002.