Múzeum Voorlinden: v hlavnej úlohe zbierky moderného umenia a svetlo

Holandská maľba je plná svetla. Zvláštneho, strieborného, neuchopiteľného svetla. Odráža sa v perlovej náušnici, v milostnom liste či v nalievanom mlieku od Vermeera van Delfta. Prediera sa cez hmlu a láme sa na vlnách Severného mora. A najmä osvetľuje najväčšiu zbierku moderného umenia v krajine v holandskom meste Wassenaar neďaleko Haagu.

Svetlo je dominantou múzea Voorlinden (Museum Voorlinden), otvoreného pre verejnosť v septembri 2016. Vzniklo špeciálne pre potreby zberateľa Joopa van Caldenborgha. Jeho zbierka súčasného umenia je najväčšia v Holandsku. Podnikateľ v chemickom priemysle si na dôchodku splnil sen a postavil priestor, kde môže aj verejnosť vidieť časť z jeho celoživotnej zbierky.

Vybral mu krásne miesto, na pozemku sa nachádza udržiavaný park, lúky, les, dokonca aj duny, aj pôvodná neogotická vila z 19. storočia. Za návrhom novej galérie stojí renomované rotterdamské štúdio Kraaijvanger Architects. „Nechceli sme vytvoriť múzeum ako ikonu, ale ako miesto, ktoré slúži výlučne výtvarnému umeniu,“ vysvetľuje architekt Dirk Jan Postel, dlhoročný partner štúdia.

„Budova musela slúžiť zbierke a vstúpiť do vzťahu s okolitou prírodou. Klient chcel budovu, ktorá bude slúžiť umeniu, nie ostentatívne gesto.“ Výsledkom je minimalistická stavba, nemilosrdne precízna vo vyhotovení detailov a jedinečná v práci so svetlom.

Krajina na pozemku má naozaj rozmanitý charakter
Krajina na pozemku má naozaj rozmanitý charakter |

Podriadené výhľadom

Koncept budovy je fascinujúci vo svojej jednoduchosti. Namiesto obligátneho hromadenia „bielych kociek“ sa štruktúra skladá z paralelných stien. Rozmery sú veľkorysé. Steny sú od seba vzdialené 8 m, strop má výšku 5,26 m. Jeden z dôvodov, pre ktorý zvolili takéto riešenie, je nádherná okolitá krajina. Zasklenia otvárajú panoramatické priehľady do rozmanitých krajinných prostredí. Aj interiér múzea je komponovaný ako séria vedút, už od vstupu si návštevník môže prehliadnuť celý 25 m dlhý priestor.

Celková dispozícia sa skladá z 20 galerijných priestorov, fungujúcich ako triptych. Prvá časť je určená vystaveniu Caldenborghových zbierok, druhá aktuálnym výstavám organizovaným múzeom. Tretia časť je venovaná špecifickým stálym projektom. Jeden priestor je určený len soche Richarda Serru s názvom Open Ended, pri jej návrhu s ním architekti priamo spolupracovali.

Vlastnú miestnosť majú aj maľby Jamesa Turrella či interaktívna socha Bazén argentínskeho umelca Leandra Erlicha. Výstavné priestory dopĺňa zázemie pre návštevníkov aj personál, darčekový obchod, kaviareň a reštaurátorské dielne, ktoré sú v súlade s celkovým konceptom tiež otvorené pohľadu návštevníkov.

Servisné steny sú obložené kameňom rovnakej farby akú majú duny na pozemku
Servisné steny sú obložené kameňom rovnakej farby akú majú duny na pozemku |

Neviditeľné

Napriek tomu, že je nové múzeum značne väčšie ako jeho starší partner, čitateľnou horizontálnou kompozíciou pôsobí, paradoxne, menšie. Prispieva k tomu aj jednoduché materiálové riešenie. Nosné steny sú v exteriéri obložené prírodným kameňom rovnakej farby, ako majú okolité duny. V interiéri sú zas čistobiele, aby nerušili expozície.

Celý interiér sa podriadil tomu, aby zbierky vynikli: „Vždy sme začali s rovnakou otázkou: je tá tabuľka alebo kamera skutočne nevyhnutná?“ hovorí architekt Dirk Jan Postel. „Ak áno, potom sme sa snažili dostať ich z dohľadu. Napríklad sme použili aspiračné detektory dymu. Tie nasávajú vzduch, ale detekcia dymu prebieha inde. V strope vidíte iba malú dierku.“

Všetky potrebné inštalácie sú skryté v nosných servisných stenách. V celom priestore sa riadili podľa päťstupňovej stratégie: vyhnúť sa, skrývať, znižovať, integrovať a organizovať. Architekti dokonca na mieru vyvinuli osobitný systém núdzového osvetlenia – zelené tabuľky EXIT by pôsobili rušivo, a tak ich skryli pod omietku. Rozsvietia sa, len keď budú naozaj potrebné.

Núdzové orientačné svetlá však nie sú najväčšou inováciou, ktorú Kraaijvanger Architects pre múzeum vyvinuli. V spolupráci s projektovou firmou ARUP navrhli a zrealizovali inovatívne osvetlenie samotného umenia. Dobré umenie v tme je nanič, ale správne svetlo mu vie pridať o dimenziu navyše. Najlepšie svetlo je prirodzené, no nesmie byť priame, aby maľby neničilo. Osvetľovacím telesom v múzeu Voorlinden je celá strecha.

Interiér je komponovaný ako séria pohľadov do krajiny
Interiér je komponovaný ako séria pohľadov do krajiny |

Živé svetlo

Dirk Jan Postel sa netají svojou inšpiráciou. V roku 1987 navštívil vtedy nedávno dokončenú galériu The Menil v Houstone a odvtedy bol fascinovaný špeciálnou strechou, ktorá „chytá“ južné svetlo. „Je tam žijúce svetlo, ktoré zodpovedá charakteru zbierky,“ hovorí architekt. „Poznáte pavilón postavený umelcom Erwinom Heerichom pre múzeum Insel Hombroich? Necháva v ňom striedať severné a južné svetlo a vidíte rozdiel. Maľoval s počasím. Keď sa slnko skrylo za mraky, svetlo sa zmenilo. Začal som rozmýšľať, ako by sme mohli využiť tento princíp.“

Výsledkom je strecha, zložená z niekoľkých vrstiev. Celú galériu prekrýva horizontálna konštrukcia z bielych hliníkových panelov. V každom z nich je 45 hliníkových rúrok zrezaných pod uhlom, ktoré fungujú ako svetlíky. Privádzajú do expozícií živé južné svetlo, sú schopné zachytiť asi 20 % denného žiarenia. Celkovo sa v streche nachádza až 115 000 takýchto svetlíkov.

S náročnou úlohou architektovi pomohol Andrew Sedgwick z projektovej firmy Arup: „Najstrmší uhol, v ktorom svieti slnko v Holandsku, je 62 stupňov. Ak by ste zrezali svetlovod pod takým uhlom, slnko nikdy nepríde. Potom prídete na otázky ako napríklad: aký veľký by svetlovod mal byť? Napríklad zistíte, že pri rúrke s priemerom menším ako 12 cm hliník už nie je možné upraviť práškovou farbou.“

Hliníkové panely so svetlíkmi
Hliníkové panely so svetlíkmi |

Celý proces prechádzal niekoľkonásobným testovaním. „Ukázalo sa tiež, že aj keď sa nám podarí získať 500 až 700 luxov, niektoré výstavy si budú vyžadovať maximálne 200,“ vraví Andrew Sedwick. „Potrebovali sme niečo flexibilné.“ Spoločne s firmou VDL prišli na riešenie. Je ním krycia doska, ktorá sa môže elektricky posúvať cez strechu danej miestnosti a tým temperovať svetlo.

Strecha, ktorá je sama osebe umeleckým dielom, je „len“ filter slnečného svetla. Skutočná sklenená strecha je pod ním. Pod sklenenými tabuľami osadenými v oceľovej konštrukcii sa nachádza posledná vrstva. Biela textilná membrána funguje ako difúzor. „Ak dostatočne nerozdelíte svetlo, bude drsné. Ak ho rozložíte príliš rovnomerne, máte pocit, že je umelé,“ vysvetľuje Dirk Jan Postel tretiu vrstvu. „To je dôvod, prečo sme membránu navrhli. Ak sa zameriate na umenie, nevnímate svetlo, všimnete si ho len v druhom pláne. Ale vnímate, že je to denné svetlo.“

Membrána slúži ako difúzor
Membrána slúži ako difúzor |

V oceľových nosníkoch sklenenej strechy sa nachádzajú LED lampy. Ako sa stmieva, postupne sa rozsvecujú a nahrádzajú denné svetlo. Svietidlá sú otočené navrch, aby do výstavných priestorov dopadal len nepriamy odraz svetla. Membrána aj svietidlá prechádzali rovnakým testovaním ako svetlíky. Celá strecha musela fungovať ako dokonalý stroj, ale zároveň mala byť nenápadná a skrytá z dohľadu. Investor Van Caldenborgh si dal záležať na tom, aby bol prítomný pri každom kroku návrhu.

Celý koncept múzea Voorlinden je postavený na plnohodnotnej práci s prírodným zdrojom. Architekti však nepodriadili všetko len svetlu či výhľadom, celá stavba rešpektuje miesto, kde sa nachádza. Oblasť okolo mesta Wassenaar slúži ako zdroj pitnej vody pre metropolitné územie Haagu, a tak museli pri stavbe dbať na jej ekologickú stopu. Nepoužili žiadny materiál, ktorý by mohol potenciálne znečistiť vodné zdroje.

Okrem betónovej pivnice je možné celú budovu rozobrať a materiály znovu použiť alebo zrecyklovať. Kraaijvanger Architects sa zaujímajú o efektívne využívanie zdrojov. Čím viac ľudí začína žiť v mestách, tým sa táto téma stáva naliehavejšou. Múzeum Voorlinden je príkladom, ako sa dá so zdrojmi nakladať efektívne a inteligentne.

Na dosvietenie slúžia LED lampy orientované dohora
Na dosvietenie slúžia LED lampy orientované dohora |
VOORLINDEN MUSEUM
Miesto: Wassenaar, Holandsko
Architekt: Kraaijvanger Architects
Spolupráca: Dirk Jan Postel, Annemiek Bleumink, Hashmat Fagirzada, Rinske Wikkerink, Bart van der Werf, Laurence Meulman
Krajinná architektúra: Niek Roozen, Piet Oudolf
Investor: Museum Voorlinden
Úžitková plocha: 6 700 m2
Realizácia: 2016
Text: Karolína Barényi
Foto: Kraaijvanger Architects

Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2018.

Komentáre