Štefan Polakovič: Bratislave by pomohlo zlepšenie nálady

Štefan Polakovič 3

Bratislavský ateliér GutGut spoznáte aj tak, že je pred ním pri zábradlí opretých plno bicyklov, a keď je pohodové počasie, aké bolo aj v prvej polovici októbra, tak aj ľudí postávajúcich, debatujúcich či pofajčievajúcich pred vstupom do ateliéru. Je to komunita ľudí, ktorí sú naladení na jednu vlnovú dĺžku, a ako v rozhovore hovorí jeden z majiteľov ateliéru Štefan Polakovič, spája ich spoločný pohľad na život aj architektúru. Je to o experimente, zodpovednosti, zábave, mladosti, skúsenosti, ale aj o vytrvalej komunikácii s klientmi. Jednoducho tak, aby to bolo dobre – vlastne, dvakrát dobre.

Prečo GutGut – dvakrát dobre?
V názve sme si to dupľovali, aby sme to dobré potvrdili. Najprv sme síce uvažovali o tom, že sme len Gut, ale potom sa ujalo GutGut. Predtým sme mali s Marošom Fečíkom a Romanom Halmim rôzne nemecké názvy firiem, a keď sme sa oddelili, chceli sme v tom pokračovať. Keď prišiel so slovom GutGut Daniel, brat Lukáša Kordíka, bolo nám jasné, že to je ono. Je mi to blízke, veď som pôvodom zo zmiešanej nemecko-maďarskej rodiny, navyše poskladanej z celého Slovenska.

Koľko máte v ateliéri ľudí?
Momentálne sme jedenásti vrátane mňa a Lukáša Kordíka ako majiteľov ateliéru. V spoločnom priestore sedíme aj s bývalými partnermi Petrom Jurkovičom a Romanom Halmim. Až na mňa s Lukášom v ňom nikto nemá viac ako 30 rokov. Je to veľmi mladá krv, väčšina z nich je asi 2-3 roky po škole. Dokonca k nám prichádzajú aj študenti na dlhšie spolupráce.

Ako u vás vzniká architektúra? Vy dvaja s Lukášom máte hlavné slovo alebo do diskusie prizývate celý ateliér?
Nedá sa presne pomenovať, ako vzniká konkrétny koncept. Zadanie často rozdávame novicom, ale aj tým, ktorí sú u nás už dlhšie. Na úvod im dáme stručný „brief“ investora a možno náš prvý pohľad na vec. Potom prichádzajú s impulzmi, veľa sa o nich rozprávame, ale často sa stáva, že riešenia necháme chvíľu postáť. Veľakrát nás práve mladí kolegovia presvedčia o správnosti svojho pohľadu na vec.

Necháte sa presvedčiť?
Určite, to je úplne v pohode. Inak by človek vyčerpal sám seba a začal by sa vykrádať. Nikto nie je bezodná studňa najlepších riešení, takže v tom sme absolútne otvorení. Aj preto sme radi s mladými ľuďmi a o návrhoch sa s nimi veľa rozprávame.

Dá sa hovoriť o štýlovosti GutGut?
Naša práca nie je primárne o štýle, ale asi sa dá vysledovať jej spoločný menovateľ. Pre nás je dôležité, aby nás práca bavila a aby sme si našli v zadaniach, ktoré sú už x-krát rovnaké, vždy niečo nové. Aby sme si odpovedali na otázky, ktoré nám z toho vychádzajú. Aby bol výsledok materiálovo pravdivý a na nič sa nepretvaroval.

Mlynica, Turbínova ulica, Bratislava, 2017 (CE·ZA·AR 2018) Konverzia opusteného industriálneho objektu zo 60. rokov na živý energický priestor.
Mlynica, Turbínova ulica, Bratislava, 2017 (CE·ZA·AR 2018)
Konverzia opusteného industriálneho objektu zo 60. rokov na živý energický priestor. |

Ponúkate aj alternatívu k bežným riešeniam?
Dá sa tak povedať, sami ju v tvorbe hľadáme a nachádzame, a iným spôsobom aj prezentujeme. Sme radi, keď bežnú zákazku, akou je napríklad rodinný dom, dokážeme urobiť vždy inak. Samozrejme, na to už nestačia len naše kapacity, preto debatujeme a čistíme si veci. Sledujeme impulzy okolo seba (časopisy, internet a pod.), ukotvujeme sa v istom prostredí, pričom sme limitovaní finančnými a materiálovými možnosťami. Ale s podobnými podmienkami sa boria aj iné mladé ateliéry v západnej Európe – Belgicku, Španielsku či v Rakúsku. Vždy sa snažíme o adekvátny návrh niečoho, čo nebude kričať a iba bezdôvodne na seba upozorňovať.

V ostatnom čase najviac z vášho ateliéru vyčnieva bratislavská Mlynica, ktorá dostala aj cenu CE·ZA·AR v kategórii občianske a priemyselné budovy. Mlynica má však veľký ohlas aj u laickej verejnosti. Ako vyjde taká architektúra, v ktorej sa skĺbia pozitívne reakcie z obidvoch strán?
Je to veľmi krehké a nikdy sa to nedá vopred vykalkulovať. Dôležité bolo, že ide o pilotný projekt tejto typologickej náplne rekonštrukcie objektu pochádzajúceho z prelomu 60. a 70. rokov, situovaného v „no name“ polohe kdesi v zabudnutom brownfielde. Drvivá väčšina z týchto objektov je odsúdená na zánik, a aj preto to mnohí vnímajú ako signál toho, že nie všetko treba búrať. Môže to byť príklad, že sa s objektmi dá narábať aj tak, aby sa pre ne našli nové využitia a postupy, ktoré doteraz neboli používané. Nemusí byť všetko „krásne“, draho zrealizované a extrémne vydetailované, ale pokojne aj mierne improvizované.

Dostali ste od investora voľnú ruku?
Investor považoval vzduch za najvzácnejší benefit objektu a bál sa, aby príliš razantný vstup dovnútra nezničil jeho charakter. Oto Bortlík absolvoval niekoľko ciest do zahraničia a na záver bol aj v New Yorku, kde prešiel množstvo loftových projektov a do rekonštrukcie sa veľmi vložil. Pri hľadaní zhody v našom prístupe sme dokonca vyrábali modelové makety v mierke 1 : 1 –  pripájali sme ich a odnímali, aby sme zistili, či veci, ktoré sme chceli vložiť do priestoru, budú fungovať.

Vyrábali ste makety vo fyzickom slova zmysle?
Áno, robili sme ich dokonca aj tesársky. Modely sme zakrývali plachtami, aby sme vedeli, aké budú úbytky vzduchu vo voľnom priestore.

Máte radi projektovanie, pri ktorom si dokážete výsledok názorne predstaviť?
Od začiatku projektovania narábame s architektonickým jazykom tak, aby sme do záveru dokázali jednotlivé časti (pod vyšším konceptom) udržať pokope a zabránili ich rozpadu na fragmenty. Snažili sme sa o silný leitmotív, ktorý by potiahol celý projekt. Dom je dosť veľký a náš výrazový arzenál sme okresali tak, aby sme nechali zaznieť pôvodnú hmotu. Hoci to nie je historicky cenný dom, cítiť tam stopu času. Počas používania postupne devalvoval, zamurovali sa všetky okná a svietilo sa tam iba umelým svetlom. My sme pôvodné okná obnovili a nové popridávali zo všetkých svetových strán.

Držala vám statika objektu?
Do rekonštrukcie sme vstúpili s takou razanciou, ako nám to statické možnosti umožnili. Veľa vecí sa dialo iba na mieste – najprv sme si museli nakresliť zamerania k existujúcemu domu. Po sondách do statiky sme museli betónom spevňovať spodné polia a posilňovať ich oceľovými prievlakmi. Aj s okennými otvormi sme museli narábať iba podľa toho, ako nás pustila statika. Je to trochu zvláštne – výsledný objekt nie je len pohľadom architekta, ale aj statika.

Zdá sa však, že objekt začína žiť…
Postupne sa plní, niektoré časti sú naplnené administratívou, iné loftmi či coworkingom a eventovými priestormi. Nejaký čas to ešte asi potrvá, ale dúfame, že sa naplní životom.

Kedy nastáva pre architekta zadosťučinenie – keď sa naplní jeho stavba životom, keď dostane za ňu ocenenia…?
Pre nás je najpodstatnejšie, aby si ľudia dom našli a aby ho obsadili. A ak sa z nášho vizuálu trochu uberie – považujem to za menšie zlo, ako keby sa ľudia nenaučili dom používať a necítili by sa v ňom príjemne.

Vediete úspešný ateliér, naďalej spoluorganizujete Dni architektúry, prednášate na FA STU, za svoju tvorbu ste v tomto roku získali cenu CE·ZA·AR, boli ste medzi nominovanými na ASB Osobnosť stavebníctva a architektúry. Ako pri tomto vyťažení vnímate postavenie architekta v spoločnosti?
Kedysi v minulosti boli architekti (aj v našom teritóriu) uznávané morálne autority, ku ktorým sa vzhliadalo a ľudia od nich žiadali odpovede na niektoré spoločenské otázky. Myslím, že dnes to tak nie je. Niektoré nové a mladé ateliéry idú za nami, ale nemyslím, že by sme kreovali verejný pohľad. V takej pozícii nie sme a ani nebudeme. Kredit architekta v našej spoločnosti zďaleka nie je taký vysoký. Možno inde áno. Mám pocit, že architektúre sa málo verí a väčšina otázok na architektov má nádych výčitiek, hejtov. Architektúra je u nás miestom kritického vnímania a niekedy aj veľmi dobré projekty dokáže (až po patričnom vysvetlení) rešpektovať iba malá skupina ľudí.

Kdesi ste sa priznali, že radi odovzdávate svoje vedomosti a skúsenosti iným. Je to presné?
Roky spolu robíme tak, ako nás to baví, a teší nás, že máme na to správny „feedback“. Pomerne dosť mladých ľudí sa chce o architektúre rozprávať a chcú sa k nám pridať. Za tým však nie je žiadne vizionárstvo.

A čo škola?
To je veľmi prozaická vec, zavolali ma tam a ja som prikývol. S mladými ľuďmi je mi dobre. Myslím, že dokážem dostatočne vysvetliť, ako to robíme v našom ateliéri, a viem aj vysvetliť, prečo sú významné práce iných ateliérov. Dnes sú mladí vo veľmi silnom informačnom tlaku, ktorý prichádza s tvarovými, experimentálnymi, technologickými či dispozičnými riešeniami. Je veľmi ťažké sa v tom zorientovať a je veľmi podstatné ich navigovať – ukotvovať. Robíme to v škole aj u nás v ateliéri.

Súčasťou tohto čísla ASB je aj diskusia s kandidátmi na primátora Bratislavy, týkajúca sa najmä stavebného rozvoja. Aj vy svojimi projektmi ovplyvňujete tvár tohto mesta. Čo mu chýba?
Koncepčný pohľad vyššieho nadhľadu. Nechcem hovoriť o doprave a podobných traumách, ale tvár mesta určujú tí, ktorí ho stavajú. A to nie je koncept mesta, ale koncept privátnych firemných záujmov, ktorých výsledky sú raz vydarenejšie, inokedy menej. Mesto organizačne, finančne a politicky nevie nájsť polohu, v ktorej by malo vplyv na stavebný rozvoj, len sa naň prizerá. Nehovorím to však negatívne – sú krajiny, kde je to aj horšie, ale aj krajiny, kde je to omnoho lepšie.

Loft, Živnostenská ulica, Bratislava, 2014 (CE·ZA·AR 2014) Vzájomným prekrytím pôvodných a nových prvkov i materiálov vznikol priestorovo bohatý plán nového loftového interiéru.
Loft, Živnostenská ulica, Bratislava, 2014 (CE·ZA·AR 2014)
Vzájomným prekrytím pôvodných a nových prvkov i materiálov vznikol priestorovo bohatý plán nového loftového interiéru. |

V spomenutej diskusii sa hovorilo aj o výškových budovách či zahustenosti mesta. Aký je váš názor?
Mnohým sa zdá, že v Bratislave je vysoká hustota zastavanosti, ale v porovnaní s inými hlavnými mestami v zahraničí je zase veľmi riedka. Koeficienty určujúce hustotu sú prakticky veľmi nízke a aj sú nízko nastavené. Potom sa mesto rozťahuje do šírky, čo zase vyvoláva zvýšené nároky na dopravu. A potom vznikajú negatíva, ktoré nás všetkých znervózňujú. Podľa mňa mesto hustne vo veľmi normálnych intenciách. Iné, s Bratislavou veľkostne porovnateľné mestá bývajú hustejšie.

Aký máte vzťah k výškovým budovám?
Myslím, že normálne mesto musí mať výškové budovy. V patričných koncentráciách a zmysluplných polohách je dobrá výšková budova veľmi vhodná. Ušetrí pôdu, a ak je dobre nastavená, môže tvoriť správny „landmark“. Ak je šikovne vymyslená, môže byť ikonou danej mestskej časti.

Matúš Vallo odpovedal, že je dôležité najmä to, čo sa deje pod výškovými budovami…
Výšková budova je podstatou, aby sa vo verejnom priestore niečo mohlo diať. Ide o to, ako sa prostredie dookola využije a stvárni, aby tam ľudia chceli zostať. Nie je to ale problém iba výškových stavieb, ale problém všeobecne.

Spomenuli ste verejný priestor, o ktorom sa hovorí čoraz viac, a niektorí investori začínajú „na to“ aj počúvať. Je to z ich strany len vynútené alebo sa už o ňom začína aj koncepčne uvažovať?
Nie som si istý, či sa o verejnom priestore začína koncepčne uvažovať. Určite je to dobrý marketingový a zdá sa, že aj politický nástroj. Najlepšie verejné priestory v Bratislave sú však tie, ktoré nikto nerieši a ľudia si ich aj tak nájdu. Som rád, že sa objavilo Námestie slobody, ktoré sa revitalizuje podľa návrhu ateliéru 2021. Takéto príklady priťahujú k sebe nielen susedstvá.

Keby ste mali tú moc, čo by ste v Bratislave urobili?
O tom nerozmýšľam, zaujímam sa o svoju prácu a ľudí okolo seba. Nikdy som nemal extraveľký interes o politiku. Možno, že by Bratislave pomohlo zlepšenie nálady, celé je to tu veľmi negatívne naladené. Aj dobré počiny sú spochybňované, hejtované. Nech sa čokoľvek dobré udeje, ktokoľvek čosi fajn spraví, vždy sa na to pozerá s podozrením a hľadajú sa nepodstatné veci za tým. To nie je iba politikou, ale „blbou“ náladou medzi ľuďmi. Sme príliš ufrflaní, na všetko „pindáme“ a nič nevieme oceniť. Sú krajiny, kde sa žije zložitejšie. Aj u nás bola kedysi rozhodne horšia doba, ale dnes sa na to pozerá, ako keby to ani nebolo. Ľudia veľmi rýchlo zabúdajú.

Jurkovičova tepláreň, Mlynské nivy, Bratislava, architektonická súťaž – návrh, 2017 Návrh s razanciou vstupuje do existujúceho objektu a vytvára flexibilný, adaptabilný priestor, ponechávajúc si však svoju vnútornú priestorovú veľkorysosť.
Jurkovičova tepláreň, Mlynské nivy, Bratislava, architektonická súťaž – návrh, 2017
Návrh s razanciou vstupuje do existujúceho objektu a vytvára flexibilný, adaptabilný priestor, ponechávajúc si však svoju vnútornú priestorovú veľkorysosť. |

Skúsme túto náladu rozptýliť – vraj ste boli v minulosti športovcom?
Áno, kedysi som robil rýchlostnú kanoistiku, predtým gymnastiku a futbal. Brat dokonca dodnes jazdí na kajaku.

Jazdili ste aj súťažne?
Áno, pretekal som za Červenú hviezdu. Lodenicu sme mali pod Starým mostom a na slovenské pomery sme jazdili pomerne úspešne. Niekoľkonásobné zranenia krížov a rôzne vykĺbenia ma však v kanoistike pribrzdili, a tak som s ňou tesne pred vysokou školou skončil. Dodnes mám na ňu živé spomienky, tie kríže sa mi totiž cyklicky vracajú…

A dnes vám ešte zostal nejaký šport? Pred vstupom do ateliéru máte veľa bicyklov…
Denne jazdím do práce na bicykli, takže sa aspoň trochu hýbem. Chodím na ňom celý rok, a tak sa prirodzene stávam súčasťou počasia. Nejdem iba vtedy, keď je súvislá vrstva ľadu. Nemám na to bicykel ani odvahu. Navyše, jazda bicyklom je takmer zadarmo, šetrí sa prostredie, nie je problém s parkovaním a stále ma hreje pocit, že som vybabral s dopravou. Samozrejme, máme v rodine aj auto, ale na ňom chodí najmä moja žena, alebo keď ideme na chalupu na Liptov.

Uvažujú podobne aj vaši kolegovia?
Jasné, všetci sme na bicykloch. Chodíme spolu na bicykloch na obedy, na jednania, na stavby. Do práce príde autom iba ten, kto cez deň potrebuje ísť niekam ďalej alebo potrebuje niečo odviezť.

Vás si asi nemožno predstaviť bez okuliarov na hlave…
Priznám sa, že ani ja si to nedokážem predstaviť. Ráno sa oblečiem a hneď siahnem po okuliaroch. Už mám na hlave aj dve vytlačené diery. Aj moja žena sa na tom dosť baví. Okuliare musia byť. Je to zvyk. Navyše, sú funkčné aj počas bicyklovania.

Čo má ateliér GutGut na stole?
Máme na ňom rôzne projekty. Niektoré by sa dali nazvať ako komerčné či investične zaujímavé. Pri nich si skúšame, či náš prístup k tvorbe vie obstáť aj v oficiálnej, vážnej spolupráci. Máme veľa investorov, ktorí sú naši priatelia. Chodia za nami, lebo vedia, čo od nás môžu čakať. V poslednej dobe sa objavil pomerne veľký počet klientov z ulice, ktorým sa náš prístup páči a začínajú sa s nami rozprávať. S niektorými sa posunieme ďalej, s inými sa rozídeme. Svojím prístupom, jeho oponovaním a hľadaním sa snažíme hľadať niečo nové a budovať realitu okolo nás.

Stalo sa vám, že ste už museli klientov aj odmietnuť?
Stalo. Nerobíme to radi, ale niekedy to už od začiatku nejde dokopy. Niekedy sa rozídeme, inokedy sme zase opustení, lebo to nefunguje. Máme svoj systém komunikácie, ktorá sa nie každému musí páčiť. Niekedy sa ale aj akákoľvek snaha z našej strany môže minúť výsledkom. Úspešnosť je však celkom slušná – okolo 90 %.

Cvernovka, Bratislava, urbanisticko-architektonická súťaž (3. miesto), 2016 Navrhované riešenie organicky nadväzuje na urbanistické štruktúry susedných rezidenčných súborov, ktoré spája do jedného celku.
Cvernovka, Bratislava, urbanisticko-architektonická súťaž (3. miesto), 2016
Navrhované riešenie organicky nadväzuje na urbanistické štruktúry susedných rezidenčných súborov, ktoré spája do jedného celku. |

Má miesto vo vašej tvorbe aj úlet či experiment…?
Úlety nerobíme, tie nás nikdy nevzrušovali, ale experiment je iná vec. Ten môže byť typologický, dispozičný, objemový či akýkoľvek hustotový. Experiment je súčasťou našej každodennej práce, bez neho by to bolo stále to isté.

Uvedomujete si aj zodpovednosť?
Až tak vážne to neberieme, pokiaľ je to na papieri, stále sa môže návrh aj nepostaviť. Situácia sa mení, keď začíname stavať a do projektu začínajú natekať investorove peniaze.

Stále vás architektúra baví?
Bez toho by to nešlo. Veľa je o tom, že ňou robíme radosť iným. V pokrízovej dobe žijeme veľmi natenko a nie je na to veľké vyskakovanie. Nás však baví byť s ľuďmi – rozprávať sa s nimi, tvoriť, byť účastní výstavby, a keď to vyjde, potešiť sa spolu s nimi. Jednoducho, byť pritom, keď vznikne čosi, čo dobre funguje. Horšie je, keď neuspokojíme. Aj to sa stáva. Je to však nepríjemné zistenie.

Čakáte na nejakú veľkú výzvu, napríklad na výpravné múzeum pri Dunaji, ako je v Linzi?
To nie, nemáme také „pudenia“. Ostatne, múzeum nie je u nás spoločenskou objednávkou. Veľmi nás baví navrhovať stavby okolo bývania a komunikácie s ľuďmi, ktoré sú o ich oddychu a práci. Na verejné stavby nám „ani hlava nepríde“ a nemáme s nimi skúsenosti. Keby však bola výzva, tak by sme ju asi reflektovali, ale určite nemáme nesplnený sen. Sme s ľuďmi, ktorých máme radi, máme prácu, ktorá nás baví, a sme radi, že máme na ňu pozitívny „feedback“. Nie každý môže byť taký šťastný, aby sa mu to všetko dostalo.

 

Štefan Polakovič 2

Štefan Polakovič GutGut
Je inovatívny slovenský architektonický ateliér pod vedením architektov Štefana Polakoviča a Lukáša Kordíka, ktorý sa venuje tvorbe od malých intervencií cez navrhovanie budov až po urbánne plánovanie. Ich známe realizácie, ako rekonštrukcia industriálneho objektu Mlynica, bytový dom na Dunajskej ulici v Bratislave, rekonštrukcia panelového bytového domu v Rimavskej Sobote alebo 5xT Chata pri Seneckých jazerách, sa opierajú o medzinárodnú skúsenosť a zároveň reagujú na lokálny kontext a históriu. GutGut je aktívny aj vo verejnej sfére ako spoluorganizátor festivalu DAAD (Dni architektúry a dizajnu) v Bratislave, ktorý umožňuje kritické diskurzy o lokálnych problémoch na medzinárodnej platforme. GutGut je laureátom ceny ARCH a viacnasobným laureátom ocenenia CE·ZA·AR.

Text: Ľudovít Petránsky
Foto: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise ASB 10/2018.

Komentáre