Ján M. Bahna spomína: Aká je a aká bola slovenská architektúra?

Pamätník SNP, Banská Bystrica. Autor: Dušan Kuzma.
Zdroj: Miro Pochyba

Sú to socialistické monumenty, Slovenský rozhlas v Bratislave, Múzeum SNP v Banskej Bystrici, Poľnohospodárska univerzita v Nitre či Slovenská národná galéria, ale aj excelentné stavby ako Krematórium v Bratislave, Dom umenia v Piešťanoch či obchodné domy, ktoré patria medzi ikony slovenskej architektúry druhej polovice 20. storočia.

V druhej polovici 20. storočia sme museli riešiť bývanie na sídliskách a práve na nich nie sú žiadne špičkové stavby. Tým sa dojem z architektúry tej doby potlačil.

Ikony na RTVS

Práve autorom/autorkám a kontextu dobových udalostí v spoločnosti sa venoval nový dokumentárny seriál IKONY. Predstavil generáciu architektov a architektiek, ktorá stojí za najpozoruhodnejšími stavbami tohto obdobia. Jedným z cieľov bolo zachytiť pre históriu už mŕtve, ale aj ešte žijúce legendy slovenskej architektúry.

Dokumenty boli venované štrnástim osobnostiam (v poradí vysielania na RTVS): Dušan Kuzma, Iľja Skoček, Ferdinand Milučký, Viera Mecková, Štefan Svetko, Oľga Ondreičková, Ivan Matušík, Vladimír Dedeček, Pavol Merjavý, Marián Marcinka & Milica Marcinková, Ján Miloslav Bahna, Martin Kusý & Pavol Paňák. Keďže štyria z nich pracovali/pracujú v tvorivých dvojiciach, dielov bolo dvanásť.

Prvý – o Dušanovi Kuzmovi – odvysielala Dvojka RTVS v pondelok 7. septembra 2020, posledný – o dvojici Martin Kusý & Pavol Paňák – v pondelok 15. 2. 2021. Architektov vybrali a komentovali prof. Matúš Dulla a Dr. Henrieta Moravčíková.

Pod námet dokumentárneho seriálu sa podpísalo združenie Archtung, tím mladých architektov a študentov/architektiek a študentiek, ktorých v roku 2013 spojil na Fakulte architektúry v Bratislave spoločný cieľ − zvýšiť povedomie a úroveň vnímania architektúry v spoločnosti.

Archtung je zároveň aj koproducentom. Producentom je spoločnosť Artichoke, koproducentom RTVS a realizáciu seriálu finančne podporil Audiovizuálny fond. O zhodnotenie relácie sme požiadali architekta prof. Jána M. Bahnu, ktorý študoval od roku 1961 na architektúre SVŠT a od roku 1967 do 1970 na VŠVU.

Potom pracoval v ŠPÚO i súkromne a po roku 1990 vo vlastnom AA ateliéri. Popri tom bol profesorom na Vysokej škole výtvarných umení a prezidentom Spolku architektov. Jeho dielo je prezentované v druhej časti.

Bez histórie, ale s mimoriadnymi príbehmi

„Bolo to krásne a poučné obdobie, bez histórie, ale s mimoriadnymi príbehmi,“ začína svoje rozprávanie prof. Ján Bahna. „Veľa panelákov bez architektúry a pre nás, vtedy mladých, postupné otváranie sa svetu. Neskôr cesty za architektúrou. Tak som to zažíval.“

„Hneď na začiatku by som poznamenal, že naša súčasná a najmä minulá socialistická architektúra je dosť nevýrazná a poškodená aj zlou politikou, nemá vzácnu históriu a má len niekoľko mimoriadnych stavieb a príbehov. Špičkoví socialistickí teoretici opakujú a propagujú v televízii niekoľko veľkých domov, ktoré mali navonok reprezentovať niečo mimoriadne už v čase ich vzniku, ale ani vtedy a určite ani dnes už nie sú zaujímavé, keďže svetová architektúra je už úplne inde a rieši iné problémy,“ vysvetľuje.

„Mnohí z prezentovaných tvorcov sú však už po smrti, ďalšia skupina deväťdesiatnikov a osemdesiatnikov už nie je schopná ani komunikovať, tak sme nakoniec vo výbere zostali iba dva ešte tvoriace tímy, sedemdesiatnici, Kusý – Paňák a ja,“ hovorí.

„Kvitujem však, že po kvízoch, Chart Show, východniarskych pop hviezdach či treťotriednych futbalistoch a hokejistoch ponúkla RTVS 2 v hlavnom vysielacom čase aj výber z architektúry. Mladé tímy vytvorili scenáre, v ktorých prezentujú naše hviezdy, ale aj zabudnuté práce menej známych, a pritom uznávaných tvorcov. Je to tak trochu generačný pohľad,“ dodáva Bahna.

Aká je a aká bola slovenská architektúra?

Túto otázku si kladiem spolu s divákmi po odvysielaní série šiestich + šiestich polhodinových filmov o slovenskej architektúre z obdobia od roku 1960 až do súčasnosti. Filmami o osobnostiach, rozhovormi i komentármi žijúcich i zosnulých vybraných špičkových slovenských architektov chcela RTVS poukázať na dianie i úspechy našej architektúry.

Autori, teoretici architektúry, ktorí sa podpísali pod výber architektov, sa snažili o pohľad na architektúru predovšetkým socialistického obdobia a prvých rokov nezávislého Slovenska. Pri spracovaní scenára a výbere autorov nemala televízia veľa možností. Zvolila si osobnosti, ktoré vytvorili osvedčené a publikované diela. Podobne vybrali teoretici Matúš Dulla a Henrieta Moravčíková zostavu najvýznamnejších architektov.

Krátka história

Dodnes je slabinou slovenskej architektúry jej minulosť a krátka história. Architektúra je disciplína, ktorá vzniká a rastie. Na romantické historizmy z gotiky, renesancie i baroka sa nabaľuje 19. storočie a secesia. Toto nabaľovanie sa na Slovensku nekonalo. O slovenskej architektúre sa dá hovoriť až po vzniku Československa, to znamená sto rokov, odkedy liberálnejší Česi v novom štáte rozbehli výstavbu správnych i školských budov na Slovensku.

Česká vláda si uvedomovala zaostalosť Slovenska, ale videli v ňom perspektívu rozvoja nového štátu. Len pre orientáciu o našej histórii architektúry – v roku 1910 nebol na Slovensku nijaký slovenský architekt, ktorý by vyštudoval vysokú technickú školu v Budapešti či v Prahe. Aj Dušan Jurkovič mal iba strednú umeleckú školu vo Viedni, „Kunstgewerbe Schule“.

Závislosť od politickej situácie i nedostatok odborníkov

Po uhorskej romantickej histórii prišla koncom dvadsiatych rokov 20. storočia kvalitnejšia moderná architektúra učená českými profesormi. Na modernú československú architektúru zaútočili koncom tridsiatych rokov skôr konzervatívni katolícki ľudáci Slovenského štátu.

Iným smerom posunuli našu architektúru „stalinisti“ po druhej svetovej vojne a po prevrate so socialistickými revolučnými premenami. Vývoj našej architektúry bol závislý hlavne od antagonistických politických situácií. Ďalším dôležitým faktom bol nedostatok odborníkov, inžinierov, profesorov a predovšetkým potrebné investície.

Kedysi slúžila ideológiám, dnes je jej idolom biznis a developerstvo

Slovensko je mladá krajina uprostred Európy, ktorá vznikla po rôznych pokusoch dosť nepripravene, polorevolučne v roku 1992. Nemá more a ani výnimočné energetické zdroje. Európa je už 100 rokov štátnicky stabilizovaná, takže vznik nového štátu bol slušnou výnimkou. Naše vzťahy s Čechmi sa zmenili, ale úplne nezanikli. Máme spoločný kus histórie a kultúry.

Architektonický vývoj mal u nás popri politickom aj búrlivý kultúrny vývoj. V slovenských mestách ešte trčí gotika pri dreveniciach a barokové kaštiele i zvyšky historických stavieb po dedinách sú často ruinami. Máme relatívne málo zachovanej historickej architektúry, na ktorú mala nadväzovať súčasnosť vznikajúcich miest.

Výsledkom terajšieho urbanizmu sú sporné architektonické fragmenty rôznej kvality. Séria IKONY dokumentuje, čo sme boli schopní vyprodukovať v časoch socializmu a ako sme sa odpichli do dnešného developerského obdobia.

Prvá séria sa začínala klasikmi. Tu boli prezentované začiatky i vrcholy slovenskej povojnovej architektúry. Posledné dva príspevky sú možno menej známe, ale zaujímavé a sériu dopĺňajú.

Dušan Kuzma (1927 – 2008)

Vďaka kontaktom s vtedajším predsedom vlády Petrom Colotkom, poľovníkmi a komunistami sa mu podarilo v roku 1963 založiť druhú školu architektúry na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. To je jeho historicky najväčšia zásluha. Na VŠVU som študoval aj ja a v roku 1991 som sa stal profesorom. Potom a najmä po zmene zriadenia po roku 1990 urobil Kuzma viaceré prešľapy, z ktorých ho zachránil vtedajší rektor VŠVU Ján Kulich.

Po roku 1990 sedával v prvej lavici v evanjelickom kostole na Panenskej ako bývalý prominentný straník. Odišiel s fiaskom zo scény spoločenskej i evanjelickej. Jeho druhá veľká stavba Matica slovenská v Martine je zaujímavá skôr vďaka interiérovým prvkom Vojtecha Vilhana.

Pamätník SNP, Banská Bystrica. Autor: Dušan Kuzma.
Pamätník SNP, Banská Bystrica. Autor: Dušan Kuzma. | Zdroj: Miro Pochyba

Ferdinand Milučký (1929 – 2019)

Vytvoril Krematórium v Bratislave, ktoré je asi najlepšou stavbou na Slovensku z tohto obdobia. Aj jeho druhá stavba – Dom umenia v Piešťanoch či jeho boje za dostavbu hradu a aj návrh parlamentu na hradnom kopci sú svedkom jasného architektonického názoru. Pochopil, že hradu nemá nič konkurovať a hradnému kopcu svedčí zelená podnož.

To nechápu ani dnešní mladí tvorcovia, ktorí tam teraz realizujú developerské stavby. Citu pre zeleň sa Milučký naučil ešte dávno v Škandinávii asi od Svere Fehna, keď od päťdesiatych rokov s Vilhanom projektovali československé expozície v zahraničí a mali možnosť cestovať. Jeho dedičstvo stráži kvalita diela, ktoré sa dá zaradiť do európskeho kontextu.

Krematórium, Bratislava. Autor: Ferdinand Milučký.
Krematórium, Bratislava. Autor: Ferdinand Milučký. | Zdroj: Petra Bošanská

Iľja Skoček (1930)

„Skočkovci“ boli od šesťdesiatych rokov po skončení školy naozaj „lordi“. Veľa toho vyhrali v architektonických súťažiach, robili mnoho štúdií a niečo aj postavili. Boli to chlapci z dobrých bratislavských rodín. Ferko Konček ich dostal k architektovi Jaroslavovi Fragnerovi na Akadémiu do Prahy. Tým sa etablovali aj v československom povedomí. Každý z nich bol iný, takže sa dopĺňali.

Ich zjazdový palác – Dom ROH, súčasný Istropolis v Bratislave – bol kvalitný a dôstojný. Má dobré detaily i výberové umenie, bol však, bohužiaľ, deformovaný straníckym zjazdom. Momentálne už investor uvažuje o prestavbe tejto vzácnej lokality.

Štefan Svetko (1926 – 2009)

Ťažko sa píše príbeh Štefana Svetka. V každom prípade bol významnou a vodcovskou osobnosťou, ale určití architekti vo Zväze architektov sa obávali jeho razantnosti. Projektoval úspešnú „Februárku“. Po roku 1968 bol architektom, ktorý mal a dokázal by byť na čele inovovaného Zväzu architektov. Jeho nepriatelia normalizátori sa však spojili a odpísali ho z vedúcich funkcií.

Maliarovi Gandlovi postavil krásnu vilu, ktorá patrí do európskeho kontextu. Neviem, čo bude ďalej s takou veľkou budovou rozhlasu. Mohlo by to byť centrum kultúry, kde by sa zmestila aj galéria a centrálne kultúrne inštitúcie. Po prevrate v roku 1989 sa Svetko angažoval s nami mladšími pri založení nového Spolku architektov Slovenska.

Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave. Autori: Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling.
Budova Slovenského rozhlasu v Bratislave. Autori: Štefan Svetko, Štefan Ďurkovič, Barnabáš Kissling. | Zdroj: Miro Pochyba

Viera Mecková (1933)

Vierka Mecková generačne patrí do tohto výberu. Postavila toho dosť, ale väčšina sa už prestavala v období šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Posledná monumentálna budova strany či štátnej správy v Žiline ju zamestnala v posledných rokoch jej života.

Pri vizuálnych projektoch miest spolupracovala s umelcom A. Mlynárčikom a architektom Ľ. Kupkovičom. Škoda, že v televíznom portréte neboli predstavené jej jemné šperky a grafika z výstavy k životnému jubileu v Žiline.

Oľga (1935) a Pavol (1935) Ondreičkovci

V poslednom príbehu boli Oľga a Pavol Ondreičkovci. Paľo robil veľa interiérov. Z exteriérov predstavil Dom potravín v Leviciach. Jeho krikľavá žltá kompozícia bola trochu provokatívna a exhibičná, teraz je diskrétnejšia.

Poctivými realizáciami poštových budov v Tatrách a v Prahe príjemne prekvapila jeho menej známa, distingvovaná manželka Oľga. Počas majstrovstiev sveta 1970 vo Vysokých Tatrách a aj po rokoch si jej stavby zachovávajú architektonickú kultúru.

Druhá séria prezentácie pokračovala od 11. 1. do 15. 2. 2021 najstaršími osobnosťami a končila sa trochu uvoľnenejšími prezentáciami mladších, ešte tvorivých architektov – J. M. Bahnu a Kusého s Paňákom.

Ivan Matušík (1930)

Dlhé roky som s ním spolupracoval, bol to môj riaditeľ. Bol som aj jeho grafikom a Ivanovu tvorbu dôverne poznám. Jeho portrét ma asi najviac sklamal. Ivan na mňa pôsobil smutne. Nafilmovali ho pred šiestimi rokmi, keď mal ešte možnosť fyzicky chodiť po stavbách a obhajovať svoju tvorbu.

Sústredil sa však na boj s novými užívateľmi v Obchodnom dome Slimák. Vysvetľoval boj s vtedajšou mafiou. Neuvedomil si, že bojuje s novými pánmi. Nespomenul Prior a Kamenné námestie. Súčasní developeri sa nebabrú s významným architektom, majú menšiu inteligenciu ako vtedajší ministerskí úradníci. Žiaľ, profil neukázal ani jeho posledné dobré nové stavby.

Vladimír Dedeček (1929 – 2020)

V jeho ateliéri sa spracovalo množstvo projektov pre mesto Bratislava. Realizoval kvantum veľkých projektov, ale bez verejnej diskusie či konfrontácie, takže Dedečkove veľké stavby sú výstrelkom socializmu. Alexandra Kusá umelo chváli Slovenskú národnú galériu, ktorá mala pri odovzdávaní 1 276 stavebných chýb a otvorili ju len s povolením strany.

Slovenský národný archív je disproporčný a provokačný, priestory Prírodovedeckej fakulty UK na Kútikoch sú nekvalitné a neprehľadné, Incheba zablokovala rozvoj Petržalky, stranícka škola v Modre produkovala nové kádre, a tak by sme mohli ďalej menovať jeho tromfy.

Pri Vysokej škole poľnohospodárskej v Nitre ani nespomenul svojho šéfa, spoluautora Miňovského. Dedeček bol stroj Stavoprojektu, ktorý produkoval Fašangovi i Baranovičovi mesačne čísla potrebné do plánu.

Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra. Autor: Vladimír Dedeček.
Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra. Autor: Vladimír Dedeček. | Zdroj: Miro Pochyba

Pavol Merjavý (1935)

Zo zdravotných dôvodov jeho architektúru prezentoval kolega Alexander Bel. Za svoj dlhý tvorivý život nechal, často aj v tíme s Belom, za sebou množstvo občianskych a kultúrnych stavieb. Profil v televízii prišiel v jeho osobe trochu neskoro.

Prekvapil ma množstvom pamätníkov, monumentálnych diel a kultúrnych stavieb. Niektoré už stihli aj zostarnúť. Napriek týmto výhradám bol pre nás na západe krajiny príjemným prekvapením. My, západniari, vlastne nepoznáme dostatočne našu „východnú guberniu“.

Múzeum TANAPU-u, Tatranská Lomnica. Autor: Pavol Merjavý.
Múzeum TANAPU-u, Tatranská Lomnica. Autor: Pavol Merjavý. | Zdroj: Jozef Kotulič

Marián (1932) a Milica (1934) Marcinkovci

Sú manželská dvojica, ktorá prežila tvorivé obdobia v minulom režime. Marián sa zviditeľnil už v mladosti novou školou v Prievoze. Táto jednoduchá čistá budova dokázala byť príkladom pre školstvo na celom Slovensku. Potom sa stal riaditeľom projektovej organizácie kultúrnych stavieb.

Jeho veľkou zásluhou je aj zbierka fotografií portrétov slovenských architektov. Manželka Milica realizovala viaceré kultúrne stavby. Najznámejší je stále živý Kultúrny dom v Bojniciach. Jeho priestory sa využívajú pravidelne na architektonické výstavy, ktoré organizuje aj Spolok architektov Slovenska.

Základná škola na Mierovej ul. Bratislava-Prievoz. Autor: Marián Marcinko.
Základná škola na Mierovej ul. Bratislava-Prievoz. Autor: Marián Marcinko. | Zdroj: archív M. Marcinka

Ján Bahna (1944)

Architekt Bahna je všestranná architektonická osobnosť, vyštudoval v obrodených šesťdesiatych rokoch na bratislavskej SVŠT a VŠVU. Rok strávil na vojenčine v Prahe v Armádnom výtvarnom štúdiu. Precestoval všetky kontinenty sveta, dôverne pozná Taliansko. Spolupracoval s prof. V. Vilhanom i architektom I. Matušíkom.

Ako sám architekt Bahna tvrdí, od týchto architektov mal výborný základ pre projektovanie v novom režime po privatizácii v roku 1990, keď si založil vlastný AA ateliér. Za socializmu staval hlavne obchodné stavby. Obchodný dom Ružinov s novými formami predaja a portálmi Richarda Langera bol našou prvou lastovičkou postmoderny. Na Námestí SNP realizoval Dom odievania, rekonštrukciu OD Dunaj i stavbu ČSOB.

V spolupráci s V. Vilhanom sa preslávil interiérmi letiska i interiérom bánk. V Londýne a Moskve bol publikovaný ich Vládny salónik na letisku v Bratislave. Ďalej je dôležité spomenúť Bahnove banky v Čadci a v Žiline, Univerzitnú knižnicu v Bratislave, synagógu v Leviciach, Vilu Linea, ako aj jeho približne 60 stavieb a najmä výškovú Všeobecnú úverovú banku, v ktorej spieva autor v televíznom profile Sinatrovu My Way, čo bola jeho cesta za architektúrou od roku 1967 až dodnes.

K Bahnovi patria už aj bedekre Vily nad Bratislavou, spracované v štyroch dieloch, posledný diel sprievodcu Vily v Horskom parku vyjde asi v máji tohto roku. K jeho „srdcovkám“ patria knihy o jeho rodisku – Pukanci. (Text s profilom J. M. Bahnu pripravil: Ľudovít Petránsky.)

OD Ružinov – interiér, Bratislava (objekt už neexistuje). Autor: Ján M. Bahna, spoluautori: Ľubomír Mihálik, František Kalesný, Pavol Čížek, Peter Minarovič.
OD Ružinov – interiér, Bratislava (objekt už neexistuje). Autor: Ján M. Bahna, spoluautori: Ľubomír Mihálik, František Kalesný, Pavol Čížek, Peter Minarovič. | Zdroj: archív J. M. Bahnu

Martin Kusý (1948) – Pavol Paňák (1948)

Ateliér Kusý a Paňák sídli v prerobenej vodárenskej veži, kde sa permanentne riešia aj problémy Slovenskej národnej galérie. Ich príspevok bol charakteristický tromi národnými stavbami. Najprv to bolo Slovenské národné divadlo, potom Slovenská národná banka a v rekonštrukcii je Slovenská národná galéria, kde je stále riaditeľka dcéra architekta M. Kusého.

Galéria bude hotová možno o pár rokov. O jej náplni sa ešte nehovorí, ale bude sa musieť rozmýšľať, čo tam vystavovať. Lebo Földváriho knižnica to nezachráni. Náš Bernini je v Gettyho múzeu v Los Angeles hviezdou. Ich prezentácia bola zaplnená uvedením troch veľkých stavieb. M. Kusý ponúkol popri dcére aj prednášku svojho otca prof. M. Kusého.

Moderovanie bolo skôr klasické, plné ich rozhovorov. Národné domy, banku, divadlo a aj galériu bolo možné aj efektnejšie a vhodnejšie prezentovať ako priestorové šperky. V týchto objektoch je množstvo architektonických šperkov. Režisér už pravdepodobne nemal priestor na ich prezentáciu. Ale to je už otázka pre tvorcov dokumentu.

Budova Národnej banky Slovenska, Bratislava. Autori: Martin Kusý, Pavol Paňák.
Budova Národnej banky Slovenska, Bratislava. Autori: Martin Kusý, Pavol Paňák. | Zdroj: Miro Pochyba

Súčasnosť a budúcnosť slovenskej architektúry

Bolo to tvorivé a ťažké povojnové obdobie, kedy sa striedali antagonistické politické systémy a aj stavebné technológie či architektonické názory. Päťdesiat rokov sme sa učili projektovať, stavať a budovať socialistický urbanizmus. Zo školy vyšla v rokoch 1952 – 53 prvá mladá generácia architektov. Dostali veľké úlohy, ale nemali učiteľov a generáciu vodcov.

Architektonického a kultúrneho diela tu po nás za 40 rokov socializmu veľa nezostalo. V deväťdesiatych rokoch sme po revolúcii založili nový Spolok architektov Slovenska (1990). Spoznali sme svet, rekonštruovali architektonický život a spoznali dianie v Európe aj osobne. Netvrdím, že sme zachránili našu architektúru, ale je to možno o niečo lepšie ako za čias socializmu. Dnes sme zasa upadli do schematickej investorskej architektúry.

Popri „mečiarovských“ a „čarnogurských“ úskokoch sa pri zakladaní nového štátu nikdy nemyslelo na prostredie, v ktorom žije tento národ, aká je jeho skladba, história a perspektíva. Hlavne, že je náš veriaci. Nemusel byť vzdelaný a ani pracovitý. Náš štát má problémy s ľuďmi.

Nemáme špičkových úradníkov a ani zahraničných profesorov na školách. Nie sme schopní vychovať potrebné kádre. Veľa ľudí emigruje a nevracia sa. Stávame sa servisným a montážnym štátom rozvinutých krajín.

prof. akad. arch. Ing. arch. Ján M. Bahna
Ľudovít Petránsky (redakčná príprava)

Článok bol publikovaný v časopise ASB 03/2021.