Michel Rojkind: Na mieru

Začal som ako hudobník, hral som ako bubeník v skupine Aleks Syntek y la gente normal. Potom som začal študovať a neskôr aj pracovať ako architekt. Zo začiatku ma architektúra nemusela živiť, to bola výhoda, živil som sa hudbou. V tých časoch som spal štyri hodiny denne. Naraz som študoval, hral v kapele a pracoval ako architekt. Samozrejme som začínal s drobnosťami, ako napr. kúpeľňa pre kamaráta a podobne. A po pár rokoch zavolal klient – chcem, aby ste mi navrhol dom. Povedal som – ja? A on na to – áno, kde máte kanceláriu, stretneme sa. Lenže ja som nemal kanceláriu, mal som iba notebook a pracoval som všade. To bol ten moment, keď som zanechal hudbu, opustil som kapelu a začal sa naplno venovať architektúre. Výhodou toho bolo, že som mohol robiť takú architektúru, akú som chcel, nemusel som robiť kompromisy. Teraz pracujem ako architekt jedenásť rokov. V podstate začínam.

Ľutoval ste niekedy, že ste prestal s hudbou?

Nie, nikdy. Hudba a architektúra sa dobre dopĺňajú. A navyše v Mexiku sa nemôžete ako hudobník živiť celý život. To nie je ako v Európe alebo v Spojených štátoch, kde môžete koncertovať do šesťdesiatich – sedemdesiatich. Architektúra ale trvá naveky. A v prípade architektov platí, čím sú starší, tým sú lepší. Neľutujem, že som zanechal hudbu. Hrali sme desať rokov a nahrali štyri albumy. Na mexickú kapelu sme boli celkom úspešní.

Mal ste niekedy, alebo ešte stále máte, pochybnosti o svojej práci architekta?

Nie, nemám. Časom naberáte viac sebavedomia. Začal som s návrhmi a stavbou vlastných vecí. A keď staviate podľa vlastného návrhu, poznáte, aké sú možnosti a komplikácie, čo ste navrhol zle a čo dobre. Nikdy by som nechcel prestať experimentovať. Myslím, že žijeme v časoch, kedy si musíme znovu premyslieť náš spôsob života, musíme dnešku porozumieť. Ak mu neporozumieme, budeme stavať zlé domy. Je to rovnaké, ako keby ste vy prišla za mnou, že chcete postaviť dom. Nemohol by som siahnuť do šuplíka a vytiahnuť vám projekt A, B alebo C.

Nie, musel by som najskôr zistiť, kto ste, ako žijete, koľko chcete mať detí, ako vnímate život celkovo. Všetky tieto veci sa musia v návrhu odraziť. V našej kancelárii je každý projekt iný. Nemôže byť rovnaký, pretože rovnaké nie je východzie zadanie. V minulosti sme mohli rozoznať domy jednotlivých architektov podľa ich štýlu. Jednotlivé prvky fungovali ako podpis – toto okno navrhoval ten a ten, túto kľučku zas niekto iný. Ale ja robím projekty, ktoré sa jeden od druhého kompletne líšia. Nejde o inú architektúru, ide o iný prístup k architektúre. Časom sa samozrejme cítite istejší. Poznáte, čo bolo dobré a čo nie.

Myslíte si, že sa v architektúre môže odraziť vaše osobné založenie?

Samozrejme. Keď hovoríme o dobrej a zlej architektúre, hovoríme o architektúre, ktorá má dušu, a o architektúre, ktorá nič nehovorí, kam, keď vojdete, necítite nič, iba prázdnotu. To je rovnaké ako s ľuďmi. Dobrá architektúra musí mať dušu. A s tým ja vo svojich projektoch najviac pracujem. Nemôžem povedať, či moje veci majú dušu. Ale snažím sa, aby mali.

Jedným z najznámejších našich projektov, ktorý sa dosť publikoval, je Casa PR 34, červený dom pre baletku. Vedeli sme, že dom bude pre devätnásť ročné dievča. Snažil som sa dozvedieť čo najviac o jej živote. Všetko, o čom sme hovorili, sa točilo okolo pohybu, okolo tanca. Preto návrh vyšiel z kriviek, z meniacich sa uhlov, z oblých hrán.

Lenže baletka zostarne, možno prestane tancovať, ale architektúra pre baletku ostane.

Samozrejme, ale pozrime sa na čas, v ktorom žijeme. Moji prarodičia žili celý život v jednom dome, moji rodičia žili na troch – štyroch miestach. A ja som sa doteraz sťahoval sedemkrát. Dnes sa ľudia sťahujú často. Baletka vo svojom dome nemusí ostať celý život. Aj keby, môže si ho prispôsobiť. Ale návrh tohto domu vychádzal zo snahy vyjadriť podstatu jeho obyvateľky. Napokon, všade na prehliadkach historických miest nás najviac zaujíma to, čo bolo urobené špeciálne, na zvláštnu príležitosť. Tento koberec bol tkaný pre kráľa, tento pohárik používal pápež – to robí tie veci zaujímavé. V dome pre baletku nemusia žiť iba baletky. Ide o funkčný dom. Avšak navrhnutý špeciálne pre ňu. Je od architektov arogantné myslieť si, že ich dielo bude trvať tristo rokov. Veď sa môže stať, že niekto tento dom kúpi, nechá ho zbúrať a postaví tam iný. Nikdy neviete.

Nemáte chuť navrhovať univerzálnejšie stavby?

Od začiatkov som chcel navrhnúť dom, ktorý je určený pre niekoho konkrétneho. A klienti majú tento prístup radi. Chcú žiť v dome, ktorý architekt robil iba pre nich a im na mieru. Po Casa PR 34 ľudia prichádzali – môžete nám navrhnúť podobný dom? Odpovedal som – nie, sadneme si, porozprávame sa a uvidíme, čo z toho vznikne. Nemôžem vám teraz povedať, aký budete mať dom. S každým klientom sa musím najskôr stretnúť a podebatovať. Keď sa cítime dobre, môžeme začať pracovať. Môžu sa vám páčiť moje návrhy, ale keď si nepadneme do noty, nikdy to nebude fungovať. Je to ako manželstvo. Na projekte robíte najmenej rok, potom začne výstavba, tá trvá tiež najmenej rok, dva. Ak je to dobré manželstvo, je to skvelé, ale ak je zlé, začnete architekta aj celý svoj dom nenávidieť. Preto majú architekti na celom svete zlú povesť. Hádajú sa s investorom, prekračujú rozpočet, preťahujú termíny. Je to chúlostivá záležitosť. Ako architekt máte veľkú zodpovednosť.

V súčasnom umení je možno prísť s nápadom, s konceptom a nechať remeselníkov, aby ho zrealizovali. Dokážete si podobný prístup predstaviť aj v architektúre?

Architektúra sa od iných druhov umenia líši. Je to tímová práca. Súčasný umelec môže pracovať sám, v prípade architekta to nie je možné. Architekt potrebuje inžinierov, záhradných architektov, bytových architektov… Architekt nie je a nemôže byť autorom celého diela. V tomto odbore musíte s ľuďmi spolupracovať a pri tomto prístupe sa veľa naučíte. Niekto vám predstaví svoje nápady týkajúce sa dizajnu alebo napríklad záhrady a vás to ovplyvní, zmení váš postoj.
Najnáročnejšie je to na čas. Trvá to tak dlho, než sa niečo postaví. Básnik si sadne a napíše báseň. Hudobník skomponuje pesničku za krátku chvíľu. Navrhnúť stoličku tiež nie je tak zložité ako navrhnúť dom.

Ale moja otázka bola iná. U nás musia architekti poznať technické aspekty, ovládať základy statiky, vlastnosti materiálov apod. Nemohli by však iba dodávať nápady, ktoré by iní realizovali?

Nie, isto nie. Architekt musí poznať svoje remeslo. Keď niečo po niekom chcete, musíte vedieť, či je to možno zrealizovať. Najlepší architekti poznali perfektne všetky spolupracujúce profesie. Keby ste nepoznali základy, nikto by vás nepočúval. Máte skvelý nápad? O.k., ale povedzte, ako to funguje. Súvisí to tiež s tým, o čom sme hovorili predtým. S otázkou sebadôvery. Máte ju, ak viete, ako to vyriešiť. Keď viete, za akými ľuďmi ísť.

V Čechách sa traduje povesť o mladom staviteľovi, ktorý mal na starosti stavbu chrámu na Karlove. Mal taký strach, že ním navrhnutá klenba spadne, že pred odstránením lešenia skočil do rieky a utopil sa. Klenba však ostala stáť. A na druhej strane nedávna udalosť, keď sa zrútila časť letiska Charles de Gaulla v Paríži. Ako sa so zodpovednosťou vyrovnávate vy?

Na Charles de Gaulle sa prejavilo to, čo sa deje všade. Že stavebné firmy nedodržujú technologické postupy, snažia sa ušetriť a neriadia sa presne projektom. Preto som povedal, že architektúra je beh na dlhú trať. A s obrovskou zodpovednosťou. Môžete mať skvelý projekt, môžete spolupracovať s najlepšími inžiniermi, Charles de Gaulle určite malo tých najlepších inžinierov, ale keď sa stavebné firmy snažia ušetriť a nesledujú technologické postupy, máte problém. Preto je nevyhnutné držať nad výstavbou autorský dozor, aby ste si bol celkom istý, že je to postavené tak, ako ste navrhoval. Svojej zodpovednosti sa nikdy nestrasiete. Viaže sa ku všetkým stavbám, čo ste kedy navrhli. Môžete sa snažiť dodržať všetky predpisy a nariadenia, ale stať sa môže kedykoľvek čokoľvek.

V Mexiku sa stavali veľkorysé budovy s výborne prepočítanou statikou. Lenže potom prišlo zemetrasenie v roku 1985 a ľudia spanikárili. Spadlo veľa budov, veľa ľudí zomrelo. Takže sa nastolili tak prísne opatrenia, že každá nová budova postavená od tých čias je predimenzovaná. Teraz, keď sa pokúšame o odvážnejšie konštrukcie, nám veľa inžinierov hovorí – nie, to nepôjde, radšej nie. Ale my sa snažíme spolupracovať s takými, ktorí sa neboja nových a odvážnych riešení. Dúfam, že ja, predtým, ako otvoríme Hex Tower (Santa Fe, Mexico City, zahájenie výstavby začiatok roku 2007, pozn. redakcie), do rieky neskočím.

Líši sa nejako prístup k architektúre a dizajne vo vašej krajine a v Európe?

Možno že u nás a tu máme rovnaký spôsob práce, ale to, ako vnímame veci, ako ich interpretujeme, sa naopak líšia. V dnešných časoch sú technológie všade rovnaké, odlišujeme sa však v spôsobe, akým s nimi pracujeme. Môžeme mať rovnaké nápady. Ale ako budú realizované? Nevychádzam zo zaužívaných schém – že u nás v Mexiku má každý veľký klobúk a somára. Ide skôr o určitý spôsob humoru, vnímanie spoločnosti, druhého pohlavia, jednoducho to, akí sme. Moja práca vždy určitým spôsobom súvisí s tým, čo som. Ovplyvňuje nás všetko – klimatické podmienky, zemepisná poloha, všetko.

Vo filmovom priemysle je často komerčne úspešný film nie príliš kvalitný, alebo ho tak aspoň vníma kritika. Myslíte si, že to platí aj v architektúre a dizajne?

Isto, existuje veľa úspešných vecí, ktoré nie sú dobré. To platí aj v hudbe. Dobrá kapela môže byť úspešná, ale tiež môže byť úplne neznáma. Pre mňa je najsilnejšou kombináciou – byť dobrý a byť zároveň úspešný. Pretože úspešný ste, pretože ste dobrý, nie naopak. Niektorí ľudia sú najskôr úspešní a až potom sa snažia byť aj dobrí. A v architektúre nie je ľahké byť úspešný, bez toho aby ste bol dobrý. Architektúra je stále všetkým na očiach, je verejná. Ľudia vašu budovu používajú, pracujú v nej, žijú. Nemôžete byť úspešný, bez toho aby ste bol dobrý.

Do akej miery načúvate zákazníkom? Rešpektujete ich vkus a želania, alebo sa ich snažíte nejako formovať, presvedčiť ich o vlastnom nápade?

Nejde ani tak o to, či načúvate tomu, čo klienti vravia, ale o to, či ste schopní z týchto informácií niečo vytvoriť, abstrahovať ich, preniknúť do nich. V súčasnosti majú príprava, výskum oveľa väčšiu váhu než v minulosti. Vždy sa skúmali konštrukcie, čo môžeme robiť so sklom, kameňom, oceľou či betónom. Ale dnes nás zaujíma, či sa klient ráno prebúdza smutný alebo šťastný. Keď navrhujeme dom pre človeka, ktorý máva depresie a zlé nálady, musíme tomu návrh prispôsobiť. Nie je zlé mať depresie, zlé je tváriť sa, že nie sú. Navrhnete mu rozradostený dom, ktorý ho ešte viac skľúči, pretože ste nepochopil, pre koho by ten dom mal byť. Forma je odrazom toho, čo napĺňa. Nedá sa povedať – to nie je pekné, pretože je to oblé, to nie je pekné, pretože je to hranaté. Je to jednoducho takto, pretože to vychádza zo zadania.

Myslíte si, že slová sú pre modernú architektúru a dizajn nevyhnutné?

Skôr nie. Áno, je dobré, keď vám niekto projekt vysvetlí, ale hlavné je, aby na vás dobre pôsobil. Veci majú svoju mágiu, niektoré vás oslovujú, iné nie. Keď je za vecami skrytý aj koncept, príbeh, je to bonus. Sme spoločnosť, ktorá miluje príbehy. Už nám nestačí veci iba vnímať, musí nás pritiahnuť niečo navyše. Architektúra ale svoju schopnosť zvádzať a oslovovať nestratila. Samozrejme nás zaujíma aj príbeh okolo nej, ale najskôr vás musí zaujať. Koniec koncov, koľko vecí, ktoré sa zrodili z teórie, pretrvaloω Navyše, ak vychádzate z teórie, obmedzujete tým vnímanie stavby. Veď na dome si každý vyberie niečo iného. Niekto sa sústredí na fasády, niekto na materiály, iný na tvar. Bola by škoda obmedzovať chápanie priestoru na jeden výklad.

Vnímate všetky veci vo svojom živote prizmou vašej profesie?

Samozrejme, vlastne to je presne to, na čom je založené súčasné umenie. Keď umelec vezme obyčajný predmet a použije ho tak, ako by to nikoho iného nenapadlo. Umiestni to do kontextu. Je umelcom, pretože má schopnosť vidieť veci tak, ako to my ostatní nevieme. A my si potom hovoríme, ako som okolo mohol chodiť a nevidieť to? To, čo ma fascinuje na ľuďoch, ktorých obdivujeme, nie sú ich veci – dom, ktorý postavili, film, ktorý nakrútili, ale spôsob, akým sa pozerajú na život.

Prednášate v Mexiku aj všade po svete. Prečo? Čo vám to prináša?

Vybral som si určitú cestu, verím určitým veciam. Ale tým nekončím. Neznášam pohodlnosť. Som stále v pohybe, stále za niečím idem. Aj tak si nikdy neoddýchnete, odpočiniete si, až zomriete. Vybral som si inú cestu ako moji kamaráti, ktorí projektujú domy jeden za druhým a nepremýšľajú o nich toľko. Ja mám malú kanceláriu, malé úspory, napäté vzťahy so ženou, pretože mám nestabilný príjem a stále cestujem. Ale odmenou mi za to je, že ľudia vašu prácu a snahu ocenia, že vás pozývajú na prednášky, na ktorých čakajú účasť dvoch stoviek ľudí a kde sa nakoniec stretne päťsto poslucháčov. To poteší. Ľudia chcú poznať vašu prácu. Hovorím sám sebe – robím to asi dobre, pretože ináč by tu neboli. Tiež predstavujeme generáciu architektov, ktorá nie je smrteľne vážna. Áno, musíte byť zodpovedný, profesionálny, ale nemusíte byť vážny. Nastal koniec predstavy architekta, ktorý je prorokom, ktorý mení mestá. Sám nezmeníte nič. Musíte sa obklopiť mnohými ľuďmi.

Narodil sa v roku 1969 v Mexico City, kde tiež vyštudoval architektúru. Niekoľko rokov pracoval samostatne, potom založil spolu s Isaacom Broidom a Miquelom Adriom ateliér Adria+Broid+Rojkind (1998–2002). V roku 2002 založil štúdio rojkind arquitectos, ktoré prestížny časopis Architectural Rekord v roku 2005 zaradil medzi desať najlepších „Design Vanguard“ (avantgardisti). Ateliér si hľadá inšpiráciu predovšetkým v samotných užívateľoch budúcich stavieb. V súčasnosti pracuje na stavbe Hex Tower v Santa Fe či na urbanistickom riešení Masarykovej triedy a Lincolnovho parku v Mexico City.

Michel Rojkind je tiež spolu s Arturom Ortizom, Derekom Dellekampom a Tatianou Bilbao zakladateľom neziskovej spoločnosti MXDF, výskumného centra urbanistického priestoru. Spoločnosť sa sústredí na sociálne, politicky, ekologicky a kultúrne výskumné projekty a spolupracuje s miestnymi aj zahraničnými univerzitami.

Hana Roguljič
Foto: archív Michela Rojkinda