Partner sekcie:
  • Stavmat

Vlastnosti izolačných materiálov

image 74106 25 v1

Do odboru technických izolácií priniesol veľké zmeny v legislatíve rok 2012. Do platnosti vstúpil vtedy celý rad nových harmonizovaných noriem s označením STN EN 14303 až 14309, 14313 a 14314. Tieto výrobkové normy definujú izolácie z minerálnej vlny (MW), elastomérnej peny (FEF), penového skla (CG), kremičitanu vápenatého (CS), extrudovaného polystyrénu (XPS), polyuretánovej peny (PUR), penového polystyrénu (EPS), polyetylénovej peny (PEF) a fenolickej peny (PF).

Normy vstúpili do platnosti v novembri 2009 a po prechodnom období sú pre výrobcov technických izolácií záväzné od augusta 2012. Táto záväznosť priniesla výrobcom povinnosť nechať posúdiť svoje produkty notifikovanou osobou. Vyžaduje sa označovanie výrobkov značkou zhody CE a výrobca musí spolu s výrobkom predkladať informácie o produkte minimálne v takom rozsahu, aký je uvedený v príslušnej norme. Dosiaľ obvyklé stavebno-technické osvedčenia (STO) tak strácajú svoju platnosť.

Výrobkové normy

Detailnejšie sa zameriame na jednu z výrobkových noriem STN EN 14303, ktorá sa zaoberá výrobkami z minerálnej vlny, postup pri ostatných typoch izolačných materiálov uvedených vyššie bude obdobný. V norme sa taxatívne uvádza, ktoré vlastnosti musí výrobca povinne uvádzať, prípadne ktorou inou povolenou skúškou ich môže nahradiť. Rozmerová stabilita sa nahrádza stálosťou vlastností pri starnutí, pôsobenie vysokej teploty zase meraním najvyššej prevádzkovej teploty. Ďalej sa musí povinne uviesť tepelná vodivosť, tolerancia lineárnych rozmerov a reakcia na oheň.

Súčiniteľ tepelnej vodivosti

Súčiniteľ tepelnej vodivosti chápaný ako látková vlastnosť materiálov sa zabezpečuje meraním na vzorkách, ktoré prebieha pri presne definovaných podmienkach a ktoré sa líši pri rovinných vzorkách (podľa normy STN EN 12667) a pri izolačných puzdrách a segmentoch (podľa STN ISO 8497).

Výsledkom merania je súčiniteľ tepelnej vodivosti, ktorého platnosť možno vzťahovať len a jedine na vyšetrovanú vzorku a podmienky, ktoré existujú pri laboratórnom meraní. Výrobcovia izolácií obvykle uvádzali takto namerané hodnoty tepelnej vodivosti vo svojich technických listoch. Táto prax sa však najneskôr od augusta 2012 zmenila z dôvodu povinnej certifikácie podľa STN EN 14303. Je to preto, že oproti dosiaľ obvyklej praxi sa teraz rozlišujú tri rozličné poňatia súčiniteľa tepelnej vodivosti:

  • laboratórne (merané),
  • deklarované,
  • návrhové.

Deklarovaná tepelná vodivosť

Výrobcovia musia vo svojich technických listoch po novom uvádzať krivku deklarovanej tepelnej vodivosti podľa definície uvedenej v STN EN ISO 13787. Ide o štatistické vyhodnotenie viacerých nameraných kriviek a nájdenie hornej medze pre všetky aktuálne namerané hodnoty. Deklarovaná tepelná vodivosť je vo všeobecnosti horšia, než sú dosiaľ obvykle uvádzané hodnoty. Dáva však záruku, že skutočná kvalita výrobku sa môže odlišovať len a len v lepšom zmysle. Cieľom je zamedziť niektorým výrobcom uvádzať iba historicky najlepšie namerané výsledky.

Návrhová tepelná vodivosť

Projektantovi slúži návrhová tepelná vodivosť. Zahŕňa uváženie možných vplyvov, ktoré súvisia s prevádzkovými podmienkami technických zariadení budov a priemyslových inštalácií. Patria medzi ne:
a)    nelinearita závislosti súčiniteľa tepelnej vodivosti od teploty; jej vplyv sa vyjadruje súčiniteľom FΔθ,
b)    vlhkosť; vplyv priemerného predpokladaného obsahu vlhkosti materiálu v rovnovážnom stave sa vyjadruje prevodným súčiniteľom Fm,
c)    starnutie; vyjadruje sa prevodným súčiniteľom Fa,
d)    stlačenie použité v aplikácii; vyjadruje sa prevodným súčiniteľom FC,
e)    vplyv konvekcie; vyjadruje sa prevodným súčiniteľom Fc (v norme STN EN ISO 23993 je použitý nesprávny preklad – vplyv vedenia tepla v materiáli),
f)    prevodný súčiniteľ hrúbky Fd; používa sa v tých prípadoch, ak sa tepelná vodivosť izolácie zistila na vzorke s hrúbkou menšou, než s akou je navrhnutá,
g)    vplyv otvorených škár; vyjadruje sa prevodným súčiniteľom Fj,
h)    tepelné mosty; sú bežnou súčasťou izolačného systému (napr. dištančnej podložky), uvažuje sa o nich ako o hodnote Dl.

Veľkosť jednotlivých prevodných súčiniteľov je uvedená v norme STN EN ISO 23993 a jej prílohách. Tam, kde zatiaľ nie je dostatok skúseností, pripúšťa sa „kvalifikovaný odhad“ súčiniteľa tak, aby bol výsledok výpočtu na strane väčšej bezpečnosti.

Návrhová hodnota súčiniteľa tepelnej vodivosti sa získa buď:

  • z deklarovanej hodnoty súčiniteľa tepelnej vodivosti prevedenej na podmienky použitia podľa rovnice

    l = ld . F + Dl,
    kde sa hodnota Dl ako prídavná hodnota pre pravidelné tepelné mosty získa podľa 7.9 [5] a celkový prevodný súčiniteľ F = FΔθ . Fm . Fa . FC . Fc . Fd . Fj, a to v slede naznačenom v tab. 1

  • alebo z hodnôt zistených experimentálne pri podmienkach použitia.

Aj napriek zdanlivej zložitosti stanovenia hodnoty tepelnej vodivosti, ktorá sa má dosadzovať do jednoduchých vzorcov pre tepelnotechnické výpočty, sa odborník pomerne rýchlo zorientuje v hodnotení významu čiastkových úprav na riešenie konkrétnej tepelnej úlohy a naučí sa používať ich podľa charakteru a predpokladu vyskytujúcich sa vplyvov. V bežnej praxi jednoduchého izolovania vodovodných, kúrenárskych a vzduchotechnických inštalácií budú projektanti využívať zrejme zjednodušenie založené na odbornom odhade a návrhovú tepelnú vodivosť stanovia z deklarovanej, a to vynásobením jedným odhadnutým koeficientom, ktorý bude zahŕňať všetky vplyvy, a nebudú detailne rozoberať vplyv každej objímky atď.

Závislosť od objemovej hmotnosti

Tepelnoizolačné látky možno chápať vždy ako kompozity tuhej substancie a plynu. Každá z oboch zložiek ovplyvňuje výslednú charakteristiku izolácie, a to vlastnosťou, ktorá je pre ňu dominantná. Plynný podiel látky s pórovitou, vláknitou alebo zrnitou štruktúrou je teda rozhodujúcim faktorom, ktorý určuje jej nízku tepelnú vodivosť. Tuhá substancia dodáva látke pevnosť alebo pružnosť, ale zvyšuje nízku hodnotu tepelnej vodivosti. S určitým obmedzením platí, že čím je nižšia objemová hmotnosť, tým je menej tuhej, vodivejšej substancie, tým je nižšia tepelná vodivosť.

Pri tomto tvrdení však platia niektoré výnimky. Tvrdenie neplatí napríklad pri fóliových izoláciách. Rovnako pri vláknitých látkach je ich štruktúra pri nízkej objemovej hmotnosti (napríklad 15 kg/m3 – typická izolácia zo sklených vlákien do šikmých striech) už natoľko riedka, že sa jednak znižuje tieniaci účinok vlákien proti radiácii, jednak už nemožno považovať vzduch medzi vláknami za pokojný. Ak sledujeme závislosť tepelnej vodivosti od objemovej hmotnosti, ukazuje sa, že s jej klesajúcou hodnotou sa tepelná vodivosť do určitej miery znižuje. Ďalej však opäť narastá. Pri určitej objemovej hmotnosti látky tak má svoje minimum. To sa posúva pri vyšších teplotách smerom k vyšším objemovým hmotnostiam, ako je zrejmé z obr. 2 na červenej zvýraznenej krivke. Pri navrhovaní tepelnej izolácie by sa teda mal voliť výrobok s objemovou hmotnosťou, ktorá zaručuje minimálnu vodivosť podľa prevádzkovej teploty izolovaného zariadenia.

Závislosť od teploty

Údaj o tepelnej vodivosti izolačnej látky – či už zisťovaný meraním, alebo preberaný z literatúry alebo iných technických podkladov – treba teda vždy spájať nielen s objemovou hmotnosťou, ale aj s teplotou, ku ktorej sa vzťahuje. Tepelná vodivosť tuhých látok aj plynov vo všeobecnosti narastá s teplotou. Napríklad pri vzduchu je táto závislosť zrejmá z tab. 2. Narastá teda aj tepelná vodivosť izolácie.

Navyše sa však vďaka pórovitej štruktúre izolačnej látky uplatňuje aj vplyv radiácie. Steny pórov izolácie predstavujú v podstate vzájomne sálajúce plochy, pri ktorých množstvo „zdieľaného“ tepla závisí od štvrtej mocniny teploty (krivka 2 v grafe na obr. 3). Záleží na tom, aké veľké sú póry, resp. aký veľký počet medzistien sa stavia na odpor prechodu tepla. V súhrne je potom závislosť vodivosti od teploty, najmä pri vyšších teplotách, veľmi progresívna, a to tým viac, čím je látka ľahšia. Závislosť tepelnej vodivosti od teploty možno vo všeobecnosti vyjadriť krivkou 5, ktorá je súčtom jednotlivých tepelných dejov, ako to vyplýva z obr. 3.

Obr. 1 Vplyv jednotlivých zložiek tepelných dejov na závislosť tepelnej vodivosti od objemovej hmotnosti [6]

Obr. 1 Vplyv jednotlivých zložiek tepelných dejov na závislosť tepelnej vodivosti od objemovej hmotnosti [6]

Obr. 2 Tepelná vodivosti v závislosti od objemovej hmotnosti pri jednotlivých teplotách izolovaného povrchu [6]

Obr. 2 Tepelná vodivosti v závislosti od objemovej hmotnosti pri jednotlivých teplotách izolovaného povrchu [6]

Obr. 3 Závislosť tepelnej vodivosti od teploty a vyjadrenie vplyvu jednotlivých tepelno-prenosových dejov [6]

Obr. 3 Závislosť tepelnej vodivosti od teploty a vyjadrenie vplyvu jednotlivých tepelno-prenosových dejov [6]Najvyššia prevádzková teplota

Pri správnom výbere tepelnoizolačného materiálu je jedným z dôležitých kritérií maximálna teplota, pri ktorej ešte nedochádza k zmenám požadovaných vlastností izolačného materiálu (rozmerovej stálosti, tepelných a mechanických vlastností, vzhľadu, odolnosti proti samovoľnému vzostupu vnútornej teploty a i.). V minulosti sa materiál mohol používať až do teploty, ktorá sa nazývala klasifikačnou teplotou, maximálnou teplotou, teplotnou odolnosťou a pod.

Po novom zavádzajú normy STN EN 14706 a STN EN 14707 jednotné označenie najvyššia prevádzková teplota, často označovaná skratkou MST (Maximum Service Temperature).

Obr. 4 Pohľad na meracie zariadenie pri najvyššej prevádzkovej teplote. Na obrázku je zrejmé vypálenie spojiva pri izolácii z minerálnej vlny (sivá oblasť) po takmer celej výške vzorky pri pôsobení teploty 700 °C počas 3 dní

Obr. 4 Pohľad na meracie zariadenie pri najvyššej prevádzkovej teplote. Na obrázku je zrejmé vypálenie spojiva pri izolácii z minerálnej vlny (sivá oblasť) po takmer celej výške vzorky pri pôsobení teploty 700 °C počas 3 dní

Obr. 5 Rohože na pletive z minerálnej vlny sú vďaka nízkemu obsahu spojiva ideálne na tepelnú ochranu potrubí s vysokou teplotou

Obr. 5 Rohože na pletive z minerálnej vlny sú vďaka nízkemu obsahu spojiva ideálne na tepelnú ochranu potrubí s vysokou teplotou

Je to teplota, pri ktorej sa môže izolácia trvalo používať v prevádzkových podmienkach, kde sa predpokladá statické či dynamické zaťaženie (vibrácia) a podobné vplyvy. Určuje sa testovaním v laboratóriu na väčšom počte vzoriek podľa podmienok definovaných v STN EN 14706 (pre plošné výrobky) a STN EN 14707 (pre izolačné puzdrá a segmenty) (obr. 4). Hlavným kritériom na priebežné hodnotenie priebehu čiastkových skúšok je:

  • prekročenie deformácie 5 % pod zaťažením 500 Pa (tzn. pri vzorke s hrúbkou 100 mm je to 5 mm),
  • dosiahnutie viditeľného spekania vo vnútri vzorky,
  • narušenie štruktúry izolácie.

Ku konečnému výsledku sa dospeje opakovaným meraním pri rozličných teplotách.

V roku 2013 sa v norme STN EN 14706 uskutočnili výrazné zmeny, popri štandardnom testovacom zaťažení 500 Pa možno po novom deklarovať MST aj pri nižšom zaťažení 100 a 250 Pa. Projektantovi to prináša nutnosť venovať zvýšenú pozornosť štúdiu technických listov a navrhovaniu izolačných materiálov, pretože nižšie hodnoty zaťaženia umožňujú pri teste dosahovať vyššiu MST! Ak sa použilo zaťaženie nižšie ako 500 Pa, musí výrobca túto okolnosť uviesť v produktovej dokumentácii, a to napríklad takto:

  • označenie ST(+/250) 300 označuje výrobok, ktorý má nameranú MST = 300 °C pri zníženom prítlaku 250 Pa,
  • označenie ST(+)250 označuje výrobok, ktorý má nameranú MST = 250 °C pri štandardnom prítlaku 500 Pa.

Vplyv organických prímesí pri izoláciách z minerálnych vlákien

Súdržnosť jednotlivých vlákien pri izolačných doskách a puzdrách zabezpečuje prítomnosť malého množstva organických spojív. Pri minerálnej vlne môže v oblastiach, kde je teplota vyššia než 150 °C, dochádzať k čiastočnej degradácii spojiva. K významnejším zmenám štruktúry organických spojív potom dochádza pri teplotách okolo 220 °C. Ani tieto zmeny spojiva (ako pomocné zložky izolácie) však nemajú vplyv na tepelnoizolačné vlastnosti, iba sa zníži súdržnosť materiálu. Ak je správne vyhotovená podkonštrukcia a použije sa materiál s vysokou objemovou hmotnosťou, nemusí vzniknúť nebezpečenstvo zosunutia izolácie. Ak je však navrhnutá príliš malá hrúbka izolácie, prípadne sa použije typ výrobku nevhodný na danú aplikáciu (zväčša s príliš nízkou objemovou hmotnosťou pri príliš vysokých povrchových teplotách), môže sa odpariť spojivo v celej hrúbke izolácie a nastať riziko následného zosunutia. V časti izolácie, kde je teplota nižšia ako 150 °C, nedochádza k žiadnemu vyparovaniu spojiva.

Bod tavenia produktov z minerálnych vlákien

Bod tavenia sa nikdy nesmie zamieňať s najvyššou prevádzkovou teplotou. Možno ho určiť podľa normy DIN 4102, časť 17. Je parametrom trvanlivosti minerálnej vlny zabudovanej v konštrukcii v prípade požiaru. Pri výrobkoch z minerálnych vlákien je bod tavenia vyšší ako 1 000 °C, obvykle v rozpätí 1 200 až 1 600 °C. Nejde však o klasický bod tavenia, ako ho poznáme pri iných látkach. Pri postupnom zvyšovaní teploty sa najskôr vypáli živica, od 250 do 600 °C začnú vlákna meniť farbu, potom zošedivejú a skrehnú, pri dotyku sa rozpadajú, ale k samotnému taveniu nedôjde. Minerálna vlna sa ani po dosiahnutí takýchto vysokých teplôt nestane tekutou.  

V praxi to znamená, že pri pôsobení vysokých teplôt dochádza  k čiastočnému skrehnutiu vlákien a na ich povrchu sa vytvorí vrstva, ktorá nedovolí, aby došlo k taveniu a prechodu do tekutého stavu. Vzhľadom na to, že hlavný odpor prechodu tepla vrstvou minerálnej vlny kladie vzduch nehybne uzavretý v malých medzipriestoroch medzi vláknami, nedôjde k zhoršeniu nízkej tepelnej vodivosti, ak zostane štruktúra izolácie zachovaná. A to aj keď vlákna tvoriace túto štruktúru stratili svoju pružnosť, pevnosť či iné vlastnosti; hlavné totiž je, že si zachovali svoj tvar a svoju vzájomnú polohu. A pokiaľ nedôjde k mechanickej deštrukcii, prípadné vibrácie spôsobia pri izolovaných predmetoch len relatívne malé škody, ak je použitá izolácia s vysokou objemovou hmotnosťou a v dostatočnej hrúbke. V takej izolácii má totiž priebeh teploty v hrúbke veľký gradient, takže pod vplyvom nebezpečne vysokých teplôt sa obvykle nachádza len tenká vrstva pri teplom povrchu. Zvyšná časť izolácie je vystavená výrazne nižším teplotám, teda menej nebezpečným.

Reakcia na oheň

Pojem reakcia na oheň nie je nový. Norma STN EN 13501-1, ktorá nahradila predtým meraný stupeň horľavosti podľa STN 730862, sa zameriava na širšiu problematiku požiarnej bezpečnosti. Platí už niekoľko rokov a zaoberá sa stavebnými výrobkami a podlahovinami. Nová verzia tejto normy z roku 2007 sa dôkladne zaoberá aj stanovením reakcie na oheň pri izolačných puzdrách. Týmto doplnkom sa rozšírili pôvodné dve kategórie sledovaných výrobkov (stavebné výrobky a podlahové krytiny) na tri.

Rozšírená norma zavádza pri novosledovaných druhoch výrobkov – tepelnoizolačných puzdrách – úplne novú, veľmi prísnu skúšobnú metodiku, ktorej výsledky sa musia od výsledkov skúšok iných materiálov výrazne odlišovať.

Všetky uvedené normy radia sledované výrobky podľa výsledkov skúšok do kategórií označovaných veľkými písmenami. Kvalifikačné triedy však nie sú zameniteľné (tab. 3).

Označenie tried reakcie na oheň pri tepelnoizolačných puzdrách sa zvýrazňuje z už skôr uvedeného dôvodu pripojením spodného indexu L, vzniká teda A1L, A2L, BL, CL, DL, EL, FL. Toto označenie sa vzťahuje na potrubné puzdrá s maximálnym vonkajším priemerom do 300 mm. To sú priemery, ktoré sa v kúrenárskej praxi používajú najčastejšie. Potrubia s väčšími priemermi spadajú do kategórie stavebných výrobkov, teda plošných prvkov, pri ktorých sa označenie jednoduchými veľkými písmenami nezmenilo.

Celkový pohľad na možné zaradenie náhodne zvolených materiálov do jednotlivých tried možno vyčítať z tab. 4. Konkrétnu triedu reakcie na oheň treba pri špecifickom výrobku overiť u výrobcov izolačných materiálov, ktorí sú povinní uvádzať triedu reakcie na oheň na základe skúšok vykonaných v skúšobniach.
Najvýznamnejšou zmenou nového znenia normy je, že sa skončila zažitá prax prenášania reakcie na oheň nameranej na rovinnej doske na izolačné puzdrá. Meranie na rovinnej doske a na puzdre sú teraz dve odlišné kategórie. Táto problematika sa v skorších  predpisoch vôbec neobjavovala.

Lineárne rozmery

Veľkosť výrobku, čiže jeho rozmery, patria k jeho primárnym znakom. Nová výrobková norma STN EN 14303 uvádza nielen veľmi podrobný postup pri zisťovaní lineárnych rozmerov, ale aj záväznú presnosť vykonávaného merania. Tá je stanovená toleranciami v triede, resp. úrovni od T1 do T9 na meranie šírok a dĺžok a toleranciami v triede, resp. úrovni od T1 do T9 na meranie hrúbok. Pri rôznych výrobkoch sa predpisuje zaťaženie vzorky pri zisťovaní ich hrúbky.

Za povšimnutie stojí, že pri rohožiach na pletive je možný dvojaký spôsob merania, buď pod zníženým zaťažením 50 Pa, alebo podľa štandardnej požiadavky pôvodných nemeckých noriem 1 000 Pa. Rozdielna záťaž spôsobuje aj tu nemožnosť priamo porovnávať údaje. Navrhnutie izolácie, ktorá sa meria pri štandardnom zaťažení 1 000 Pa, prináša projektantovi, realizačnej firme či prevádzkovateľovi výhodu, pretože takto meraná izolácia je kvalitnejšia, čím sa znižuje riziko zmenšenia hrúbky pri odparení spojiva.

Definícia rozmeru výrobku týmto spôsobom však môže vyvolať problémy pri jeho praktickej aplikácii. Hrúbka deklarovaná výrobcom podľa normy (napríklad pri zaťažení 1 000 Pa) sa pri odľahčenom stave na montážnom pracovisku trochu zväčší. Pri realizácii plechového opláštenia izolačných rohoží na potrubí je hrúbka namontovanej rohože vyššia než jej nominálna hodnota a najmä pri väčších hrúbkach izolácií by sa plechy pripravené vopred nedali namontovať. Na túto skutočnosť teda treba myslieť už v predstihu.

Kód zatriedenia

Uvedené kritériá sú predmetom systematického sledovania a ich deklarovanie je v súčasnosti povinné. Pri ďalších vlastnostiach je potom už len na výrobcovi, či ich chce z propagačných alebo iných dôvodov merať a rozšíriť nimi povinné značenie. Medzi tieto vlastnosti možno uviesť napríklad nasiakavosť (WS1) alebo množstvo rozpustných iónov chloridu (CL) – požiadavka na izoláciu pri potrubiach z nehrdzavejúcej ocele a pod. Celé spektrum ostatných deklaratórnych možností možno nájsť v STN EN 14303.

Na dosiahnutie jednotnosti je určená symbolika a forma uvádzania príslušných znakov. Ich dodržiavanie ukazuje tento príklad:

MW – EN 14303 – T2 – ST(+)660 – WS1 – CL10

    MW    –    označenie druhu výrobku, v tomto prípade ide o minerálnu vlnu,
    EN 14303    –    označenie príslušnej výrobkovej normy,
    T2    –    označenie triedy tolerancie hrúbky,
    ST(+) 660    –    najvyššia prevádzková teplota 660 °C,
    WS1    –    krátkodobá nasiakavosť do 1,0 kg/m2,
    CL 10    –    limitný obsah chloridových iónov do 10 mg/kg (požiadavka na výrobok v AS kvalite).

Ak výrobca deklaruje tieto vlastnosti, zaväzuje sa tým, že pri kontrolnom meraní v praxi sa nezistia horšie hodnoty. Projekčná a realizačná firma má použitím týchto výrobkov s deklarovanými vlastnosťami istotu, že ich navrhnuté riešenie bude v praxi spoľahlivo funkčné a projekt je na bezpečnej strane.

Záver

Článok o výrobkových normách pre technické izolácie informuje o zmenách v normalizačnej legislatíve, ktoré sú záväzné od augusta 2012 a približuje niektoré špeciálne otázky problematiky použiteľnosti tepelnoizolačných materiálov. Je evidentné, že priebežne inovovaná normalizačná činnosť prináša pomerne komplikovaný postup pri overovaní a potvrdzovaní požadovaných vlastností izolantov. Výrobcovia musia vynaložiť veľa úsilia, aby získali potrebné certifikáty a mohli uviesť výrobky na trh. Projektanti musia navrhnúť a vo svojej dokumentácii použiť len také výrobky, ktoré spĺňajú vyššie zmienené požiadavky a majú platné označenie zhody CE. Zmyslom spresňovania je snaha dosiahnuť vyššiu kvalitu výrobkov, väčšiu bezpečnosť stavieb a zariadení a vylúčiť nekalú konkurenciu, ktorá ponúka výrobky bez zaručených vlastností, pôvodu a ďalších náležitostí.

Aj keď sa opísané zmeny dotýkajú najviac výrobcov izolačných materiálov, ani projektanti sa nezaobídu bez potrebných znalostí, pretože musia pri návrhu stavby zvoliť vždy také výrobky, ktoré spĺňajú stanovené požiadavky počas životnosti stavby, ako im to ukladá stavebný zákon.

Projektanti sa potrebujú orientovať nielen v  projektových normách, ale aj v príslušných výrobkových, skúšobných a klasifikačných normách, aby zaistili súlad požiadaviek na zariadenie a vlastnosti izolácie. Realizačné firmy si musia byť isté, že izolačné výrobky, ktoré na stavbe montujú, sú certifikované a majú platný CE certifikát.

Samozrejme, ako každá nová vec, aj táto má svoje tienisté stránky. Všade sa hovorí o „deklarovaných“ vlastnostiach. Ak teda výrobca deklaruje hodnotu a meraním ju splní, vyhovie dikcii normy. Norma však, žiaľ, neuvádza žiadne limity vlastností, ako je to napríklad pri nemeckej norme pre minerálnu vlnu AGI Q 132. V praxi to potom môže znamenať, že výrobky od dvoch producentov, oba s CE certifikátom podľa STN EN 14303, majú v skutočnosti úplne odlišné úžitkové vlastnosti. Je teda nevyhnutné rozumieť významu značenia na etiketách a v pripojenej sprievodnej obchodnej dokumentácii sa naučiť hľadať, čítať a porovnávať takto zistené hodnoty s vlastnosťami, ktoré užívateľ očakáva či ktoré predpisujú projekt a špecifikácia, čo nie je jednoduché ani časovo nenáročné.

Táto séria článkov sa pokúsila aspoň čiastočne pozdvihnúť odbornú úroveň na miestach, ktoré boli dlhší čas v tieni pozornosti, a pomôcť nielen projektantom, ale aj odbornej verejnosti so záujmom o odbor technických izolácií.

Ing. Vít Koverdynský, PhD.
Autor pôsobí v spoločnosti Isover.

Foto a obrázky: archív autora

Literatúra
1.    STN EN 14303+A1: 2013. Tepelnoizolačné výrobky pre technické zariadenia budov a priemyselné inštalácie. Prefabrikované výrobky z minerálnej vlny (MW). Špecifikácia.
2.    STN EN 12667: 2001. Tepelnotechnické vlastnosti stavebných materiálov a výrobkov. Stanovenie tepelného odporu metódou chránenej teplej dosky a metódou meradla tepelného toku. Výrobky s vysokým a stredným tepelným odporom.
3.    STN EN ISO 8497: 2000. Tepelná izolácia. Stanovenie vlastností tepelnej izolácie na kruhovom potrubí pri prechode tepla v ustálenom stave.
4.    STN EN ISO 13787: 2003. Tepelnoizolačné výrobky na technické zariadenia budov a priemyselné prevádzky. Stanovenie deklarovanej hodnoty súčiniteľa tepelnej vodivosti.
5.    STN EN ISO 23993: 2011. Tepelnoizolačné výrobky pre technické zariadenia budov a priemyselné prevádzky. Stanovenie výpočtovej hodnoty súčiniteľa tepelnej vodivosti.
6.    AGI Q 132: 2006. Mineral Wool – Insulation Material for Industrial Installation.
7.    STN EN 14706: 2013. Tepelnoizolačné výrobky pre technické zariadenia budov a priemyselné inštalácie. Stanovenie maximálnej prevádzkovej teploty.
8.    STN EN 14707: 2013. Tepelnoizolačné výrobky pre technické zariadenia budov a priemyselné inštalácie. Stanovenie maximálnej prevádzkovej teploty vopred tvarovanej izolácie potrubí.
9.    STN EN 13501-1: 2010. Klasifikácia požiarnych charakteristík stavebných výrobkov a prvkov stavieb. Časť 1: Klasifikácia využívajúca údaje zo skúšok reakcie na oheň.

Článok bol uverejnený v časopise TZB HAUSTECHNIK.

Dl

KategórieZateplenie