point Ateliér: Budúcim architektkám odkazujeme, že sa netreba nechať zastrašiť

Poznajú sa z lavíc vysokej školy. Potom, čo sa ich cesty rozišli do Viedne a na Nový Zéland, sa vďaka láske k ekológii a obnove pamiatok opäť stretli.

Katka Antalová a Eva Šperka sa poznajú z vysokoškolských čias, keď študovali FA STU. Eva Šperka študovala v Ústave ekologickej a experimentálnej architektúry (ÚEEA) u profesora Špačka a Katka Antalová na „obnove“ (ÚDTaOP) u architekta Paulínyho a neskôr bola doktorandkou u docentky Kráľovej.

Počas štúdií odišli do Francúzska a Belgicka. Po škole sa ich cesty na chvíľu rozišli. Jedna pracovala vo Viedni v ateliéri feld72, druhá navrhovala slamené domy na Novom Zélande. Vrátili sa domov a ich cesty sa opäť stretli. Pretože chceli mať obidve kreatívnu slobodu a robiť veci, ktoré im dávajú zmysel, rozhodli sa založiť si svoj vlastný architektonický ateliér. A či mali obavy?

„Samozrejme! Mali sme. Báli sme sa hlavne toho, či budeme mať dosť vlastných projektov,“ rozpráva Eva. Na začiatku sa im ozývali známi alebo známi známych. Odporúčania sa oplatili. Spoločná práca ich baví, a ako samy tvrdia, „veľa sa smejeme a podporujeme. Keď jednej dôjde inšpirácia, druhá niečo vymyslí.“

Sála z nich príjemná pragmatická ženská energia. Počas našich rozhovorov boli tieto ženy čistá radosť. Mám pocit, že sa im to vracia aj v podobe dobrých klientov. „Zatiaľ sme mali šťastie na samých skvelých ľudí,“ hovoria. Tí prichádzajú už na odporúčanie. A ony si to vážia.

Ako projektov pribúdalo, priberali do tímu ďalších architektov a architektky. „Spomenieme aspoň Dianu Szekerovú, Kristínu Jakubovú a najdlhšie to s nami ťahal Ivan Kanich, ktorý však teraz čerstvo skúša šťastie inde,“ hovorí Šperka.

Inšpirácia z materskej

Obidve sú mamami: „Na nás sa šťastie teraz usmieva každý deň, obe sme na materskej a staráme sa o úžasné dcérky!“ A táto zvláštna esencia im pristane.

„Čas na prácu sa hľadá ťažšie, musíme dôkladne plánovať svoje dni a noci. A keďže sa veľa prechádzame, s kočíkmi zájdeme aj na miesta, kam by sme sa v každodennom zhone nedostali,“ hovoria o svojom precíznom plánovaní a „dovolenke“.

Prospieva im. Majú teraz viac priestoru na vnímanie nedostatkov a kvality verejných priestorov. Je to téma, ktorej by sa rady v budúcnosti viac venovali. A samy seba sa pýtajú: „Kto by bol povedal, čo sa nám podarí vybudovať, keď sme si hneď v úvode štúdia od pedagóga na FA STU vypočuli, že zo žien sediacich v aule sa architektkami stane úplné minimum. Tie, ktoré v architektúre pracovať budú, budú pravdepodobne úradníčky!“

Budúcim architektkám odkazujú, že sa netreba nechať zastrašiť. „Niekedy sme síce najprv vnímané ako menejcenná súčasť tímu, najmä keď prídeme na stavbu medzi samých majstrov. Vždy sme však svojou prácou a vedomosťami dokázali, že vieme, čo robíme,“ rozprávajú. A ja len na záver dodám, že v ich portfóliu nájdete diela

rôznych mierok a zadaní, čo je veľmi svieže a obohacujúce. Snahou Kataríny Antalovej a Evy Šperky je ísť od „.A“ do hĺbky problému a vytvoriť priestor s pointou.

Článok bol publikovaný v časopise ASB špeciál, Mladí slovenskí architekti