Sen o dome v Rezidencii 16,7

Hľadanie rezerv v tomto päťposchodovom dome by bolo rovnako absurdné ako pre Franza Kafku téma dievčenských románov. Akýkoľvek náznak nefungovania v prevádzkovom režime ovládanom sofistikovaným inteligentným systémom sa okamžite odstráni. Nehovoriac o architektonickej dispozícii, kde autori spolu s osvieteným investorom nekompromisne vynechali hluché miesta.

Pri tomto dome by sa dalo hovoriť o každom kubickom metri zastavaného priestoru. Ak si myslíte, že ste sa dotkli dokonalosti, Rezidencia 16,7 (vtipné označenie opisujúce výškový rozdiel medzi úrovňou ulice a hranicou lesoparku) vás vyvedie z omylu. Hoci dokonalosť sa vraj nedá dosiahnuť, jej dotyk na bratislavskej Kolibe je veľmi intenzívny. V našich podmienkach je ojedinelé, ak sa ráta ešte aj s takými detailmi, že schodisko bude na severnej časti „zahalené“ do sivej farby a na južnej bude mať svetlejšie farebné odtiene, nehovoriac už o súhre high-tech inštalácie a technologických výdobytkov s prírodnými materiálmi, atypickom výťahu či nasvietení každej významovo dôležitej časti domu.

Výsledkom je pocit, ktorý poeticky vyslovili aj samotní autori: „Z každej izby otvoriť stenu a vyjsť bosou nohou na vlastnú trávu. Pozdraviť vtáky a stromy. Pozrieť sa do diaľky, zaostriť na nekonečno a nadýchnuť krásu bytia.“ Samozrejme, aj tento pocit bol slovami autorov a investora „vybojovaný v nekonečných a často aj ostrejších diskusiách“, ale ako hovorí klasik, ťažko je žiť ľahko. Vysoká úroveň cieľov určila patričnú náročnosť kritérií.

Pozrime sa, ako architekti zaostrili na architektonický výraz Rezidencie 16,7. Ten je určený terasovitým usporiadaním, pričom jednotlivé časti vyzerajú ako samostatné domčeky. Navzájom sú posunuté, pootočené, farebne i materiálovo odlíšené. Pomerne veľký dom tak pôsobí menší, rozdrobenejší a posun hmôt vytvára zaujímavé zákutia. Priaznivé zasadenie do zložitého terénu previazaním záhrady na teréne a zazelenaných striech maximálne využíva rekreačný potenciál lokality.

Rez

Základnou kostrou dispozície je sústava jednoramenných schodísk s komunikačnými halami, ktoré postupne stúpajú po severovýchodnej stene domu. Priehľady cez schodiská nahor i nadol vzbudzujú zvedavosť, otvárajú perspektívne výhľady do krajiny a dávajú tušiť dimenziu prostredia. Rozdielny dizajn jednotlivých schodiskových ramien, dynamika umelého osvetlenia s príznačnými konštruktivistickými líniami našepkávajú funkciu jednotlivých priestorov, celkovú kvalitu a atmosféru príjemného luxusu. K hlavnej komunikačnej osi schodísk sa smerom na juhozápad pripájajú obytné priestory domu – tie sú orientované na juh a juhozápad. Veľké otváracie plochy zasklených stien prepájajú jednotlivé priestory s rekreačnou záhradou.

„Priestory rezidencie sme sa snažili navrstviť na seba v logickom systéme po jednotlivých podlažiach,“ hovoria architekti Dušan Krepop a Pavel Suchánek. „Mali by splniť očakávania naše a, samozrejme, investora po veľkorysých priestoroch, ktoré vytvoria atraktívnu reprezentáciu a bohatý spoločenský život. Tie sú doplnené súkromnými priestormi s veľkou mierou intimity určené pre jednotlivých členov rodiny, ľahké a jednoduché komunikácie, spätosť s exteriérom, organizované výhľady z jednotlivých priestorov, eliminácia negatívnych reálií so zdôraznením hodnotných prírodných prvkov.“

K citlivému zasadeniu celého objektu do prírodnej scenérie s výrazným svahovitým terénom prispievajú aj exteriérové terasy. Oporné múry zo štiepaného masívneho andenzitu svojou štruktúrou a farebnosťou vytvárajú príjemnú atmosféru. Spolu s dreveným obkladom (z termizovanej fínskej borovice) a drevenými terasami vytvárajú základný vonkajší dojem z domu. K tomu výrazne prispievajú aj výtvarne dotvorené oplotenie (od Svetozára Ilavského a Viktora Oravca) a plastiky pri vstupe a záhradnom grile (od Jána Kondáča).

Aj pri týchto výtvarných dielach do architektúry cítiť vzájomnú prepojenosť, vedomie budovania organickej syntézy, ale i svojbytnej výpovednej hodnoty. Ilavského Hra o jablko s dĺžkou niekoľkých metrov je filozofický rébus, pôvabná vizuálna hra a zároveň hra o vzťahoch a o všetkom a všetkých okolo nás. Kondáčove plastiky sú zase kresbou v priestore, kde čiara vytvára líniu ubiehajúceho času, a zároveň svojím prirodzeným povrchom prinášajú sen o definícii niečoho krásneho.

Ale o tom je vlastne celá Rezidencia 16,7, ktorá svoje ambície napĺňa aj vo fungujúcej prevádzke ako pôsobivého stroja na bývanie. Sen o dome je však v tomto prípade zreálnením našich túžob.