Slovenské vodné bohatstvo likvidujú opatrenia z minulosti

Na historické sucho, ktorého sme boli tento rok v Európe svedkami, sa dá nazerať dvoma pohľadmi. Ten pesimistický razí teóriu, že s klimatickou zmenou nič nespravíme a musíme sa s anomáliami prírody jednoducho naučiť žiť. Optimisti debatu posúvajú ďalej a hovoria o konkrétnych krokoch, ako extrémne sucho zmierniť.

Ide o opatrenia, ktoré sa snažia zadržiavať vodu v krajine. V mestách je to budovanie zelených striech a dažďových záhrad (priehlbina určená na zber dažďovej vody zo striech, chodníkov, parkovísk) a budovanie podzemných i nadzemných nádrží, ktoré by sa využili na zavlažovanie a pomáhajú s ochladením a výparom v mestách. Vo voľnej prírode sú to snahy o obnovu mokradí, vytváranie menších vodných plôch, obnovu záplavových území aj s cieľom, že časť škôd bude treba poľnohospodárom finančne kompenzovať.

V ostatnom období sa čoraz intenzívnejšie hovorí o takzvanej revitalizácii riek. Jej cieľom je spomalenie vodných tokov a obnova vlastností, ktoré sú pre rieku typické. Slovensko sa pýši bohatstvom riek, podzemných i minerálnych vôd, ale naše správanie k vode tomu dlhé roky nezodpovedalo.

Čo sme v minulosti pokazili

Ešte z 50. a 60. rokov minulého storočia je v nás zakorenený pohľad na rieku ako na nepriateľa, ktorý ničí okolitú krajinu a zahlbuje sa do brehov, čím oberá ľudí o úrodnú pôdu. Na vodohospodárov, ktorí majú na starosti reguláciu vodných tokov, tlačia ľudia i samosprávy s primárnou požiadavkou – ochrániť vybudovaný majetok a pozemky pred opakujúcimi sa povodňami.

Riešenia, ktoré vodohospodári použili, sú dnes diskutabilné. Boli robené v dobrej viere a skutočne boli v prípadoch ochrany pred povodňami účinné. S klimatickou zmenou sa však ukazuje, že environmentálne aspekty opatrení boli chybné a zlikvidovali okolia riečnych tokov.

„Vplyvom úprav tokov najmä na zabezpečenie protipovodňovej ochrany boli pôvodne členité rieky napriamené a vtesnané do monotónneho koryta jednotnej šírky zväčša lichobežníkového tvaru s brehmi opevnenými betónovými blokmi alebo ťažkým kamenným násypom,“ vysvetľuje riaditeľka Výskumného ústavu vodného hospodárstva Katarína Holubová. Rieky sa tak oddelili od svojich ramien a prírody, čím sa okolie začalo vysušovať a voda sa izolovala len v koryte.

Vodu treba zachytiť tam, kde dopadla, čiže zachytiť zrážkovú vodu a spomaliť jej odtok.

„Takto sa v minulosti zregulovala aj rieka Ipeľ, ktorá sa rozlievala po okolí a vyživovala ho. Keď ju zregulovali, naberala na rýchlosti a začala sa zahlbovať do dna,“ vraví ochranárka zo Združenia Slatinka Martina Paulíková. Na niektorých miestach sa hladina vody nachádzala tri metre pod povrchom, čo prinieslo nové nepríjemnosti – poľnohospodárom vysychajú polia, ľudia nemajú vodu v studniach a správcom ciest sa obnažujú základy mostov, ktoré od základov degradujú.

Keďže vodohospodári rieke umelo vyrovnali smer toku a zamedzili, aby kľukatila, prirodzene sa zmenšili záplavové územia, čo prispieva k rýchlemu odtoku vody a následne dochádza k zhoršovaniu priebehu povodní v smere po toku rieky. „Skrátenie toku prispelo k zvýšeniu energie rieky a následným procesom erózie dna,“ vraví Holubová.

Vodohospodári regulujú toky riek aj inými opatreniami. Populárny je plošný výrub stromov z korýt vodných tokov, čím sa zamedzuje, aby v budúcnosti padli a tvorili prekážku v toku. Stromy v okolí riek podľa ekológov pritom plnia dôležité funkcie.

Svojím tieňom zabraňujú nadmernému prehrievaniu vody, a tak majú pozitívny vplyv na biologické podmienky v rieke. Zníženie teploty a obmedzenie vyparovania prospieva rybám a zmierňuje negatíve dôsledky klimatických zmien. V miestach, kde k výrubom došlo, sa rieka často zmenila – jej tok sa spomalil, prípadne úplne vyschol, a z potoka zmizli vodné živočíchy.

Stromy sú zároveň stabilizačným prvkom brehu a nie sú potrebné betónové mantinely. „Predstava, že rieky bez vegetácie sú pre protipovodňovú ochranu to najlepšie, je súčasťou tradičného technokratického prístupu k protipovodňovej ochrane. V súčasnosti predstavuje takýto prístup pozostatky myslenia z obdobia realizácie tradičných úprav tokov,“ upozorňuje Katarína Holubová. Tento prístup treba podľa nej nahradiť environmentálne citlivejšími riešeniami, k čomu nás tlačí aj Európska únia.

Nepriaznivý vplyv na riečne systémy má aj výstavba a prevádzka vodných diel, ktoré majú svoj ekonomický význam, ale narúšajú riečny systém a predstavujú prekážku pre pohyb sedimentov, migráciu rýb a vodných živočíchov. V koryte rieky pod vodným dielom dochádza k erózii dna a k ďalšiemu poklesu povrchových a podzemných vôd. V okolí vodnej nádrže Domaša každoročne vysychajú studne a pitnú vodu ľuďom, hotelom i reštauráciám tento rok zabezpečovali starostovia obcí v cisternách.

Čo sa s tým dá robiť?

Na Slovensku prebieha akýsi mentálny boj medzi skupinou ľudí, ktorí dodnes obhajujú tradičné opatrenia regulácií riek, s ľuďmi s moderným prístupom presadzujúcimi prírode blízke riešenia, ktoré k nám prichádzajú zo Západu. Prípadov realizovaných riešení je však na Slovensku veľmi málo.

Ak sa aj robili, boli skôr lokálneho charakteru a prevažne zamerané na sprietočnenie ramien riek, obnovu mokradí a ochranu druhov. K zásadnej zmene došlo pod novým vedením ministerstva životného prostredia Jána Budaja (OĽaNO). Tento rok bola schválená Koncepcia vodnej politiky do roku 2030. Tá vytvára priestor na systémový prístup k revitalizácii tokov Slovenska, o ktorý sa ochranári i časť vodohospodárov snažili desaťročia bez väčšieho úspechu.

Ministerstvo životného prostredia hovorí o odstraňovaní umelých bariér vo vodných tokoch, ktoré zabraňujú predovšetkým migrácii rýb a ovplyvňujú transport sedimentov – sú súčasťou stratégie vo Vodnom pláne Slovenska, ktorý bol prijatý na jar tohto roka.

S revitalizáciou vodných tokov pomôže Plán obnovy a odolnosti SR (súhrn reforiem, za ktoré nám Európska komisia prisľúbila 6 miliárd eur), kde je na tieto účely vyčlenených 62,4 milióna eur. „Revitalizáciou má prejsť 97 kilometrov vodných tokov v čiastkových povodiach riek Bodrog, Dunaj, Hron, Morava, Váh,“ potvrdilo ministerstvo.

Revitalizačné projekty z plánu obnovy majú rôznorodý charakter a budú obsahovať nákladnejšie aj kratšie revitalizácie (odstránenie priečnych bariér), ale aj dlhšie a menej nákladné revitalizácie menších tokov. Pomôcť majú aj peniaze z eurofondov, ktoré sa majú v nasledujúcich rokoch investovať do povodí riek Hornád, Ipeľ, Nitra, Slaná a Malý Dunaj.

Revitalizácia dlhšieho úseku upraveného toku sa na Slovensku vykonala zatiaľ iba v jedinom prípade – na rieke Rudava. V minulosti bol v spodnom dvojkilometrovom úseku rieky po sútok s Moravou tok vyrovnaný a breh spevnený betónovým dlažobným opevnením. Rudava je pritom významná rieka, ktorá tečie z Malých Karpát do Moravy a s ňou do Dunaja.

Spoluvytvára takzvaný alpsko-karpatský riečny koridor, ktorý slúži mnohým živočíchom. Svoj domov tu má napríklad mihuľa, ryba podustva severná či užovka. Zistilo sa však, že spodný úsek Rudavy sa stal bariérou v migrácii živočíchov a až vďaka revitalizačným prácam sa má situácia zlepšiť. Projekt je tesne pred dokončením.

Ostatné príklady oživenia riek sú skôr menšieho charakteru – ide o otváranie odrezaných ramien a odstránenie časti brehového opevnenia na Dunaji či obnovu priľahlých mokradí na Čiližskom potoku (pozostatok bočného ramena Dunaja), v povodí rieky Dudváh alebo v oblasti Medzibodrožie, čo je chránené vtáčie územie v okresoch Trebišov a Michalovce.

Príkladom revitalizačných opatrení v spolupráci s Rakúskom je projekt obnovy rieky Morava. Zhruba do 50. rokov tiekla Morava slobodne, vytvárala výrazné meandre a vylievala sa do okolitej riečnej nivy. Postupne zásahmi človeka do jej koryta došlo k jeho vyrovnaniu a prehĺbeniu jej dna a ku skráteniu jej toku takmer o 20 kilometrov. Breh rieky bol spevnený takmer po celej dĺžke prevažne lomovým kameňom a došlo k odrezaniu vyše 20 meandrov na rakúskej i slovenskej strane.

Na revitalizáciu vodných tokov v Pláne obnovy a odolnosti SR je vyčlenených 62,4 milióna eur.

Úpravy viedli aj k výraznému zmenšeniu pôvodného záplavového územia. Riečna niva je dnes zaplavovaná najmä v čase väčších povodní, inak trpí suchom, staré ramená sa zanášajú a krajina degraduje, tvrdí Svetový fond na ochranu prírody (WWF) Slovensko.

Revitalizačné aktivity prebiehajú aj na rakúskej strane. Nedávno WWF Rakúsko pri obci Marchegg spolu s vodohospodármi z Viadonau a rybármi z Dolnorakúskeho krajinského združenia rybolovu odstránili lomový kameň z brehov rieky na rakúskej strane a obnovili vyše 35 hektárov záplavových lúk a mokradí aj dve bočné ramená.

Cieľom rakúsko-slovenského projektu je uvoľniť riečne brehy a obnoviť život rieky na bočných ramenách. Úsek Moravy od sútoku s Dunajom až po obec Brodské je navyše na zozname chránených území a patrí medzi najdôležitejšie stredoeurópske hniezdiská a zimoviská vtáctva.

Ako sa zmenila úloha vodohospodárov

Nielen nové revitalizačné, ale aj pôvodné opatrenia, ktorými kedysi vodohospodári chránili ľudí pred povodňami, boli projektmi na desaťročia. To znamená, že viaceré sa (našťastie) nestihli zrealizovať. „Neupravené vodné toky, respektíve ich úseky, sú ponechané na prirodzený vývoj a Slovenský vodohospodársky podnik (SVP) zasahuje len v prípade, ak by sa tvorila nebezpečná bariéra (vyvrátené stromy, balvany, bahno),“ tvrdí hovorca podniku Marián Bocák.

SVP má v starostlivosti celkovo viac než 55-tisíc kilometrov vodných tokov, z čoho neupravené vodné toky tvoria až 46-tisíc kilometrov, teda 83 %. Zvyšnú dĺžku vodných tokov tvoria najmä vodné toky prechádzajúce zastavanými intravilánmi miest a obcí a vodné toky upravené z dôvodu zefektívnenia využívania poľnohospodárskej pôdy, ktoré boli zregulované (prevažne ich napriamením) najmä v druhej polovici 20. storočia. Úpravy vodných tokov a budovanie protipovodňových hrádzí v minulosti robili takzvané vodné družstvá, ktoré tvorili vlastníci a užívatelia pozemkov okolo vodných tokov. Existujú záznamy ešte z čias Márie Terézie.

Vodohospodári tvrdia, že za časť škôd, ktoré spôsobujú povodne, si môžu ľudia sami. Kedysi sa stavali obydlia na vyvýšených miestach, k rieke sa chodilo po vodu s vedrami a k rieke sa zvažovali pozemky s pasienkami. „Dnes je trend presne opačný. Ľudia si stavajú obydlia, hotely, penzióny, garáže, rôzne prístrešky, prípadne robia aj skládky dreva čo najbližšie pri rieke, a potom sa čudujú, ak ich postihne záplava,“ hovorí Bocák. Vodohospodári žiadajú pri novej výstavbe minimálny odstup od rieky (v závislosti od úpravy rieky od 5 do 10 metrov), aby mala voda dostatočný priestor. Úrady však nie vždy tieto základné bezpečnostné odporúčania akceptujú.

To, že debata ochrany riek sa posunula, si vodohospodári uvedomujú. Pri opatreniach začali intenzívnejšie spolupracovať so Štátnou ochranou prírody a hľadajú kompromisné riešenia tak, aby v minimálnej možnej miere zhoršili existujúci stav v rieke i v jej okolí. Vykonávajú sa napríklad spoločné obhliadky lokalít a pri opevňovaní korýt sa namiesto kameňa využíva drevo a namiesto betónovej dlažby vegetačná dlažba.

Ako nájsť kompromis

Skĺbiť ochranu majetku a života ľudí s divokosťou vodného toku je komplikovaná disciplína. Podľa vodohospodárov je rieka buď divoká a človek sa jej prispôsobuje tak, ako to robil v minulosti, keď sa po každej povodni na nížinách presťahoval a postavil svoju chatrč na inom mieste, alebo je rieka spútaná aspoň čiastočne a slúži človeku.

Je podľa nich potrebné prijať fakt, že vodné toky v intravilánoch miest a obcí prišli o svoje územie, v ktorom môžu ukázať svoju divokosť. „V zastavaných častiach je v prvom rade potrebné zachovať úroveň protipovodňovej ochrany a nezhoršiť ochranu zdravia a majetku obyvateľov. Existujúce opatrenia možno doplniť vhodnými opatreniami na zadržanie vody v lesoch a na poľnohospodárskej pôde, respektíve vhodnými opatreniami na spomalenie jej odtoku,” vraví hovorca vodohospodárov.

Revitalizáciou vodných tokov, ktorou tok rieky pri vyšších prietokoch meandruje, môže zasahovať do cudzích pozemkov, čo sa nezaobíde bez nespokojnosti majiteľov pozemkov. Aby sa minimalizoval tento problém, je potrebné vytypovať na revitalizáciu úseky vodných tokov s vyriešenými alebo aspoň jednoduchšími majetkovo-právnymi pomermi.

Nepriaznivý vplyv na riečne systémy má aj výstavba a prevádzka vodných diel.

S návrhmi vodohospodárov v zásade súhlasia aj ochranári. „V intraviláne je naozaj prvoradé dbať na protipovodňovú ochranu osôb a majetku. V takomto území sa revitalizácie orientujú na zlepšenie stavu povrchových vôd alebo podmienok pre vodné organizmy s požiadavkou na vysokú prioritu protipovodňovej ochrany, ale aj rekreačný potenciál pre obyvateľov,“ tvrdí hydrobiológ a expert na vodné ekosystémy Svetového fondu na ochranu prírody (WWF) Slovensko Miroslav Očadlík.

Dobrým príkladom je otvorenie Karloveského alebo Devínskeho ramena v Bratislave. Naopak, v extraviláne je prioritou zadržiavanie vody v krajine a ochrana prírody a po dohode s vlastníkmi a správcami ponechanie priestoru na rozvoľnenie koryta a využitie potenciálu prirodzeného záplavového územia.

„V súvislosti so zadržiavaním vody v prírode a v krajine by sa mal uprednostňovať princíp zachytiť vodu tam, kde dopadla, čiže zachytiť zrážkovú vodu a spomaliť jej odtok,“ upozorňuje Očadlík. Spôsobov je množstvo – od zmeny starostlivosti o les a postupov pestovania plodín cez opatrenia v krajine vo forme vsakovacích pásov, remízok a stromoradí alebo technických opatrení vo forme poldrov až po prírode blízke riešenia, kam patria aj obnovy mokradí a záplavových oblastí.

Platí, že riešením by nemalo byť, že voda z územia odtečie čo najrýchlejšie, ale že vsiakne do podložia. Vhodne revitalizované toky a mokrade v extraviláne pôsobia ako prirodzené špongie, ktoré ďalej uchovávajú vodu v období sucha a nad obcami spomaľujú prechod povodňovej vlny. „Vo finále bude najvhodnejšia kombinácia rôznych opatrení, z ktorých bude profitovať nielen človek, ale aj príroda,“ dodáva hydrobiológ Miroslav Očadlík.

Na vzniku povodňových situácií na vodných tokoch má pritom nezanedbateľný podiel aj odlesňovanie, zanedbaná starostlivosť o les po ťažbe či nedostatočne uvedomelý prístup pri obhospodarovaní poľnohospodárskej pôdy.

„Chýbajúca osveta v tomto smere spôsobuje, že obyvatelia nechápu, že na svojich pozemkoch si nemôžu robiť všetko, čo sa im zapáči. V prvom kroku treba najmä zmeniť myslenie ľudí, zvýšiť pocit spoločenskej zodpovednosti za tvorbu verejného priestoru a zaviesť zodpovedné územné plánovanie,“ dodáva hovorca Slovenského vodohospodárskeho podniku Marián Bocák.