Správny výber tenkovrstvovej omietky

Tenkovrstvová omietka ako finálna povrchová úprava vonkajšieho tepelnoizolačného kontaktného systému (ETICS) by sa mala voliť na základe svojich vlastností a kritérií, ktoré sa od povrchovej úpravy očakávajú a mali by sa splniť.

Zatepľovanie budov pomocou ETICS je v čase zvyšovania cien energie fenoménom na poli stavebného trhu. Komponentom ETICS je skupina priemyselne zhotovených výrobkov špecifikovaných v ETICS, ktorá sa uvádza v dokumentácii výrobcu ETICS. Jedným z komponentov ETICS je povrchová úprava. Povrchová úprava môže byť omietka farbená v hmote, dekoratívna omietka, náter alebo obklad [1]. V súčasnosti je na trhu dostatočne široký sortiment vonkajších omietok a náterov určených na povrchovú úpravu obvodových plášťov budov a komponentov ETICS. Významným faktorom sa pri rozhodovaní o povrchovej úprave v poslednom období stáva aj vplyv povrchovej úpravy na životné prostredie, ako aj samotná možná biokorózia povrchových úprav. Do popredia vystupujú otázky použitia biocídov v povrchových úpravách, ako aj iné alternatívne zloženia povrchových úprav – tzv. bezbiocídne omietky. Stavebník (investor) alebo projektant tak často stojí pred zložitým rozhodnutím, ktoré riešenie vybrať, ktoré je optimálne?

Tenkovrstvová omietka ako povrchová úprava

Tenkovrstvové pastovité omietky sú v súčasnosti najpoužívanejším typom povrchovej úpravy obvodového plášťa a komponentov ETICS. Svoje prvenstvo si udržujú najmä vďaka celému radu parametrov, ktoré ich predurčujú na tento typ aplikácie. Tenkovrstvové pastovité omietky sú ľahko aplikovateľné, dostupné v širokej škále farebných odtieňov a ľahko spracovateľné. Medzi vlastnosti, ktoré sa zvyčajne sledujú, patrí difúzia vodnej pary, nasiakavosť, prídržnosť a trvanlivosť. Ďalšími dôležitými vlastnosťami sú napríklad odolnosť proti vzniku plesní a rias alebo aj samočistiaci efekt. S určitou mierou zjednodušenia je možné povedať, že technické vlastnosti tenkovrstvových omietok sú odrazom vlastností ich komponentov, ktorými sú spojovacia báza a určité plnivá. Pre vlastnosti tenkovrstvových omietok je kľúčový typ spojiva, a preto sa často používa ako základný spôsob ich rozdelenia. Najčastejšie sa omietky delia na silikónové, silikátové a akrylátové.

Veľmi obľúbenou omietkou na slovenskom trhu je silikónová omietka, omietka na báze silikónových živíc. Jej hlavnými výhodami sú vysoká paropriepustnosť, jednoduchá aplikácia, relatívne vysoká odolnosť proti vlhkosti vzduchu a vyzretosť podkladu pri samotnej aplikácii. Asi najväčšou výhodou silikónovej omietky je takzvaný samočistiaci efekt – omietka veľmi zle viaže prachové častice a povrch sa čistí pri daždi, omietka ostáva dlhší čas čistá. Silikátová omietka je vyrobená na báze vodných roztokov kremičitanu draselného. Má extrémne vysokú paropriepustnosť a jednoduchú aplikáciu. Vyžaduje však opatrnosť pri aplikácii v chladnejších mesiacoch, pretože je citlivá na vlhkosť vzduchu a vyzretosť samotného podkladu. „Pravé“ silikátové omietky majú obmedzenú škálu farebných odtieňov. V prípadoch, keď sa požaduje extrémna sýtosť farebného odtieňa na obvodovom plášti budovy, je najvhodnejšia akrylátová omietka. Omietku je možné namiešať v akomkoľvek farebnom odtieni v podstate bez obmedzenia. Je vhodná na aplikáciu aj počas kalendárnych mesiacov, keď sa vyskytuje zvýšená ranná a večerná vlhkosť vzduchu. Daňou za tieto výborne vlastnosti omietky je čiastočne znížená paropriepustnosť.

Tenkovrstvové omietky je možné rozdeliť aj podľa spôsobu ich zrenia. Akrylátové a silikónové omietky tuhnú tak, že „vysychajú“, t. j. zbavujú sa vody. Ide preto o čistý fyzikálny proces. Silikátové omietky, naopak, tuhnú chemickou cestou. Pretože je celý dej relatívne pomalý, vyplýva z toho zvýšená citlivosť silikátových omietok na podmienky pri aplikácii.
Trvanlivosť je definovaná ako odolnosť vonkajších omietok proti zmrazovaniu a rozmrazovaniu [2]. Trvanlivosť omietok sa dá čiastočne predĺžiť samočistiacim efektom omietok. Tento efekt sa najčastejšie dosahuje pridaním dodatočnej silikónovej disperzie, a to buď do organického polymérneho a silikátového spojiva alebo náhradou polymérneho spojiva priamo silikónovým spojivom, resp. obsahom nanoštruktúr v samotnej omietke.

V súčasnosti sa stala biokorózia povrchových úprav aktuálnou témou. V súvislosti s ňou sa odborná, ako aj laická verejnosť viac zaujíma o vlastnosti a technológie, ktoré doteraz neboli pri výbere tenkovrstvových omietok mnoho rokov v popredí. Ide najmä o hydrofóbnosť, prípadne hydrofilnosť omietok a ich potenciálny vplyv na biokoróziu, ako aj samotnú nasiakavosť omietok i vplyv na trvanlivosť omietok. V súvislosti s ochranou omietok pred biokoróziou sa výrazne začala diskutovať aj téma biocídov a ich vplyvu na životné prostredie, ako aj téma alternatívnych možností ochrany tenkovrstvových omietok bez biocídnych prísad.

Hydrofóbnosť a hydrofilnosť

Povrchové vlastnosti materiálu vo veľkej miere súvisia s chemickými vlastnosťami povrchu. Veľmi dôležitou povrchovou vlastnosťou je správanie materiálu pri zmáčaní, to znamená, ako voda pôsobí na daný povrch. Táto vlastnosť súvisí s terminálnymi skupinami molekúl na povrchovej ploche, ktoré môžu byť buď hydrofilické („vodu obľubujúce“), alebo hydrofóbne („vodu neznášajúce“). Jednou z možných metód kvantitatívneho určenia správania povrchu pri jeho zmáčaní je meranie jeho kontaktného uhla. Kontaktný uhol je uhol, pod ktorým sa tekutina/para stretáva s pevným povrchom a nám poskytuje informáciu o interakčnej energii medzi povrchom a tekutinou. Čím väčší je kontaktný uhol, tým je povrch hydrofóbnejší.

Obr. 1 Hydrofóbny a hydrofilný povrch [5]

Biocídy a biokorózia

Všeobecne všetky látky, ktoré sa vyznačujú inaktivačným účinkom na mikroorganizmy, zaraďujeme do kategórie biocídov, pričom pod inaktivačným účinkom rozumieme všetky prejavy pôsobenia na mikroorganizmy od zabrzdenia ich aktivity až po usmrtenie živej bunky, resp. buniek. Z hľadiska vonkajších omietok môžeme na základe času a účelu použitia rozdeliť biocídy do troch skupín: skupina biocídov používaná pri výrobe tenkovrstvových omietok s cieľom ochrániť omietku v obale, skupina biocídov používaná na ochranu tenkovrstvových omietok po ich dozretí na obvodovom plášti, resp. ETICS, zaručujúca trvanlivosť a odolnosť proti biokorózii. Tieto biocídy sú vo väčšine prípadov organické zlúčeniny.

Treťou skupinou biocídov sú biocídy vhodné na údržbu, resp. záchranu a očistenie povrchových úprav v prípade výskytu biokorózie. Biokorózia sa vzťahuje na akékoľvek neželateľné zmeny vo vlastnostiach materiálov, spôsobené činnosťou mikroorganizmov a organizmov, ktoré patria do rôznych systematických skupín [4]. Najvhodnejší časový horizont na aplikáciu biocídu pri biokorózii je začiatok vegetačného rozvoja rias, čiže na jar alebo na jeseň. Aplikácia postrekom sa nesmie realizovať za veterného počasia. Pri záchrane významných stavieb sa rast a rozvoj rias kontroluje natieraním alebo striekaním chemických toxických látok – algicídov, ktorých aktívna zložka je na báze sodnej soli kyseliny dimetyltioamínovej, borátov, uracilov, derivátov močoviny, piridínových acetátov, sulfátov kupritetraminu, komplexov medi a hydrazínu a najmä derivátov amoniaku [4]. Pri týchto „dodatočných“ technológiách sa neprimeraným spôsobom zaťažuje životné prostredie, preto je potrebné ich použitie vždy konzultovať s oprávnenou osobou.

Samočistiaci efekt

Samočistiaci efekt je dôležitou a žiadanou vlastnosťou finálnych pastovitých omietok. Je to vlastnosť, ktorá výrazným spôsobom zvyšuje ich úžitkovú a estetickú hodnotu a predlžuje ich životnosť. Kvapalná voda stekajúca po obvodovom plášti budovy s veľmi hydrofóbnym povrchom, ako už bolo vysvetlené, efektívne zmýva rôzne typy znečistenia vrátane spór plesní a rias a zaisťuje tak aj určitú prirodzenú odolnosť takto modifikovaných materiálov proti biokorózii. Napriek tomu voda zostáva médiom, ktoré tieto mikroorganizmy potrebujú na svoj život. Takisto tenkovrstvové omietky obsahujú celý rad substancií, ktoré môžu plesne a riasy využiť na svoj rast a z tohto dôvodu sa do tenkovrstvových pastovitých omietok pridávajú látky – biocídy, ktoré tieto mikroorganizmy aktívne ničia a udržujú tak povrch povrchovej úpravy obvodového plášťa čistý. Vzhľadom na to, že biocídy sú rozpustné vo vode a z tohto dôvodu môžu byť z tenkovrstvových omietok v čase „vymývané“ a takisto sa „bojom“ s mikroorganizmami spotrebovávajú, môžu byť v samotnej omietke „skonzumované“ ešte pred skončením životnosti povrchovej úpravy a výrobca nemôže túto okolnosť nijako ovplyvniť. Tento efekt má potom negatívny vplyv na ochranu povrchových úprav pred biokoróziou.

Novým riešením tejto do istej miery a za určitých podmienok nedokonalosti biocídom chránených produktov sú nové rady hydrofilných omietok s obsahom anorganických aditív, ktoré v styku so vzduchom oxidujú. Zatiaľ čo doteraz bola miera hydrofóbnosti často meradlom kvality povrchovej úpravy, hydrofilné omietky cielene vytvárajú povrch výrazne hydrofilný. Tento povrch vodu nielenže neodpudzuje, ale, naopak, je vodou veľmi dobre zmáčaný a voda sa po ňom veľmi dobre rozlieva a veľmi rýchlo odteká. Výsledkom prítomnosti tejto hydrofilnej štruktúry je len minimálne množstvo kvapalnej vody na povrchu omietky. Nasiaknutá voda vyvoláva reakciu s katiónmi anorganických aditív, ktorej výsledkom je zničenie živých mikroorganizmov na povrchu povrchovej úpravy. Dôsledkom týchto reakcií a tohto správania povrchovej úpravy je, že na povrchu sa nevyskytuje voda v kvapalnej forme a plesne a riasy nemajú médium na svoj rast. Hydrofilné omietky sú vďaka tomuto spôsobu a svojmu zloženiu vysokoodolné proti rastu plesní a rias, a to aj napriek tomu, že neobsahujú žiadny organický biocíd. Tieto omietky sú zároveň šetrnejšie k životnému prostrediu.

Ako teda vyberať?

Pri výbere správneho typu tenkovrstvovej omietky ako povrchovej úpravy vonkajších tepelnoizolačných kontaktných systémov a obvodových plášťov budov je nevyhnutné brať do úvahy komplexnosť a rôznorodosť vplyvu okolitého prostredia stavby. Na základe zhromaždených informácií sa následne vyberie tenkovrstvová omietka, ktorej fyzikálne a chemické ukazovatele majú tie najlepšie výsledky. Takto zvolená povrchová úprava vyrobená z kvalitných materiálov, správne aplikovaná na obvodovom plášti a pravidelne udržiavaná je zárukou dlhej životnosti a spokojnosti.

Text: Ing. Mária Hlavinková, Saint-Gobain Constructions Products, s. r.o., divízia Weber – Terranova

Foto: Saint-Gobain Constructions Products, Miro Pochyba

Literatúra:

1. STN 73 2901: 2015: Zhotovovanie vonkajších tepelnoizolačných kontaktných systémov (ETICS), článok 2.1.15.
2. STN EN 15824: 2018: Technické požiadavky na vonkajšie a vnútorné omietky na báze organických spojív, článok 4.3.
3. STN EN 15824: 2018: Technické požiadavky na vonkajšie a vnútorné omietky na báze organických spojív, článok 4.5.
4. Antošová N.: Biokorózia kontaktných zatepľovacích sysémov. Analýza príčin a technológia dekontaminácie. Príručka. STU v Bratislave: 2007, 41 strán, CD ISBN 978-80-227-2786-0.
5. Dostupné on-line: Wikipédia, kľúčové slová hydrophilic, hydrophobic, properties.
6. Aarhus University – štúdia.

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 2/2018.