Permanentné prístupové systémy pre fasády
Galéria(7)

Permanentné prístupové systémy pre fasády

Partneri sekcie:

Údržba, čistenie a oprava fasád budov, svetlíkov a ďalších častí budov vyžaduje v prvom rade vyriešenie prístupu k daným plochám. Pri veľmi nízkych budovách vystačíme s niektorým z prenosných zariadení, ktoré nie sú súčasťou budovy a ktoré zvyčajne prenajímajú špecializované firmy. Vyššie budovy majú zväčša buď niektorý z permanentných prístupových systémov, ktoré sú trvalou súčasťou budovy, alebo sa údržba a čistenie zverí špecialistom na výškové práce. Investície do bezpečného permanentného systému pri nových budovách sa z dlhodobého hľadiska jednoznačne oplatí, lebo dodatočné inštalácie bývajú drahé a často ich sprevádzajú technické problémy.

Prístupové systémy – architektonický prvok budovy

Nezriedka sa stáva, že investori, architekti alebo stavební projektanti sa začínajú zaoberať permanentnými prístupovými systémami až v záverečných štádiách projektu. Potom môžu nastať značné problémy, ktoré by sa dali eliminovať už v priebehu úvodných architektonických štúdií. Zvyčajne sú dva druhy technických problémov spojených s týmito systémami: estetický problém a problém so statickým a dynamickým zaťažením.

Klasický monoreilový systém tvoria hliníkové koľajnice umiestnené na oceľových podperách. Po koľajnici sa pohybujú pojazdné mačky so závesnou plošinou pre dvoch operátorov alebo so závesnou klietkou pre jedného operátora. Monorielový systém vyčnieva 500 až 600 mm od vonkajšieho povrchu fasády, napriek tomu jeho vplyv na vzhľad budovy sa dá eliminovať vhodným tvarom a náterom podpier alebo farebným komaxitovým odtieňom povrchu koľajnice.

Napriek „viditeľnosti“ monoreilových koľajníc a podpier možno monoreilové systémy uzrieť na veľkom množstve moderných stavieb po celej Európe (zvyčajne na tých, ktoré nepresahujú výšku 40 m). Pri vyšších budovách sa musí riešiť problém pripojenia závesnej plošiny, tzv. gondoly, k pripájacím okám na fasáde, čo v prípade monoreilových systémov, kde operátor musí so závesnou plošinou alebo klietkou začínať zväčša na nulovej úrovni, býva zložité, ak nie celkom nemožné.

Ľahké hliníkové posuvné rebríky alebo špeciálne plošiny a lávky, ak sú mimo prevádzky, dajú sa často umiestniť tak, že môžu tvoriť výrazný estetický doplnok budovy alebo jej časti (svetlíka, átria).

„Neviditeľné“ prístupové systémy

Tieto permanentné prístupové zariadenia, samozrejme, vidieť, ak sú prevádzke, no v čase mimo nej sú viditeľné iba z výšky.

Parapetný strešný vozík sa pohybuje po monoreilovej koľajnici skrytej za atikou a opiera sa o fasádu, ktorá zväčša nesie zaťaženie spôsobené týmto vozíkom. V opačnom prípade možno do fasády inštalovať podperný prvok. Na vozíku je zavesená klietka pre jedného operátora. Parapetný vozík sa v čase mimo prevádzky jednoducho sklápa za parapet a nevidno ho.

Teleskopický strešný vozík sa prevádzkuje na dvoch koľajniciach a je na ňom zavesená klietka pre jedného operátora, prípadne závesná plošina pre dvoch operátorov. Vzhľadom na to, že jeho teleskopické rameno je v čase mimo prevádzky skryté za atikou, toto zariadenie je z nulovej úrovne neviditeľné.

Podmienene „neviditeľné“ prístupové systémy

„Neviditeľným“ sa môže stať aj klasický strešný vozík, ktorého výška zvyčajne presahuje 2 m. Ak je takýto vozík zaparkovaný na okraji strechy, môže tvoriť dominantný prvok budovy. Ak sa zaparkuje vnútri strešného priestoru, stáva sa „neviditeľným“.

Problémom je zaťaženie fasády

Hmotnosť permanentných prístupových zariadení je druhým okruhom technických problémov, ktoré zväčša nemožno úspešne riešiť v záverečných štádiách projektu. Pri monoreilových systémoch, teleskopických a parapetných strešných vozíkoch zvyčajne nebývajú veľké problémy. Sila v jednej kotviacej skrutke podpery býva v prípade bežných inštalácií okolo 15 kN, a to pri zohľadnení príslušného súčiniteľa podľa EN 1808. Reakcia pojazdových kolies pri teleskopických a parapetných strešných vozíkoch závisí od ich technických parametrov – dĺžky vyloženia a rozchodu kolies, zvyčajne však tieto hodnoty nepresiahnu 15 až 20 kN.

Hmotnosť klasického strešného vozíka je spravidla značne veľká v dôsledku aplikácie výpočtu stability (v súlade s EN 1808), ktorý určuje veľkosť protizávažia, ktorého hodnota závisí od dĺžky vyloženia ramena a od toho, čo na rameno zavesíte.

Napríklad strešný vozík s naklápacím ramenom s dĺžkou vyloženia 2 až 2,5 m, s otočnou skriňou a rozchodom kolies 900 až 1 000 mm môže mať hmotnosť 3,5 až 5,5 tony (za predpokladu, že reakcie kolies do koľajového systému majú byť pozitívne, t. j. smerujúce do strechy), z čoho protizávažie tvorí približne 25 až 40 % hmotnosti.

Ďalší príklad – „obrí“ strešný žeriav s dĺžkou vyloženia ramena 20 m, inštalovaný na istej výškovej budove v Rotterdame, váži 20,5 tony, pričom protižávažie sa na tejto hmotnosti podieľa 63 %. Je teda zrejmé, že takéto zaťaženia sú dostatočné veľké na to, aby sa nimi statici zaoberali už v ranom štádiu projektu.

Z uvedeného je zrejmé, že v praxi je vždy lepšie problémy spojené s umiestnením a prevádzkou prístupových systémov konzultovať s dodávateľmi, ktorí majú kontakty na viacerých výrobcov permanentných prístupových zariadení a sú schopní ponúknuť viacero variantov riešení prístupu k požadovaným plochám.

Parapetný vozík v prevádzkovej polohe Princíp sklápania parapetného vozíka

Ing. Miroslav Husťák, Ing. Petr Žalud
SOLVER, spol. s r. o.
Foto: z archívu firiem NorAcon a Roof Elevators