Úprava vlhkých povrchov stien sanačnými omietkami

Na sanačné omietky sa v súčasnosti pozerá z dvoch hľadísk. Prvé predstavuje pohľad pracovníkov pamiatkovej ochrany, ktorí tvrdia, že nejde o pôvodnú technológiu, pretože v dôsledku obsahu hydraulických spojív sanačné omietky uzatvárajú povrch steny pred difúziou vodných pár. Druhé hľadisko je pohľad investora, ktorý chce mať svoj objekt po rekonštrukcii opäť v pôvodnej podobe a dlhodobo bez potreby opráv, pretože správne aplikovaná sanačná omietka s definovanými parametrami zvyšuje hodnotu stavebného diela.

Vývoj sanačných omietok

Historicky sú sanačné omietky pomerne mladým materiálom. Prvýkrát sa tento termín použil v roku 1980 v súvislosti s označením systému sanačných omietok SP1 (Sanierputzsystem1). Tento systém používal jednovrstvovú hydrofobizovanú omietku, pričom pred jej nanesením bolo potrebné zložitým spôsobom za použitia chemických prostriedkov neutralizovať soli obsiahnuté v podkladovom murive.

Až v roku 1988 bol definovaný odbornou spoločnosťou WTA v Nemecku systém SP2 (Sanierputzsystem2), v ktorom sa krok neutralizácie nahradil vrstvou poréznej omietky (tiež porézneho jadra). Na ňu sa aplikovala vrchná sanačná omietka. V tejto podobe sa sanačné omietky používajú dodnes. Približne pred piatimi rokmi sa na trh uvedli nové jednovrstvové sanačné omietky.

Príčiny porúch povrchových úprav muriva

Hlavnou príčinou porušenia povrchovej úpravy muriva je jeho vlhnutie. V praxi má tento proces štyri príčiny, zvyčajne v kombináciách:

• zrážková voda, ktorá dopadá pri daždi na povrch muriva a pôsobí priamo,
• podpovrchová voda, ktorá sa dostáva pod povrchom okolitého terénu k základom a vsakuje do muriva,
• zemná vlhkosť, ktorá vzlína kapilármi v murive – pre výšku vzlínania sú rozhodujúce kapiláry malého prierezu, nimi voda vystupuje do väčšej výšky,
• hygroskopická vlhkosť, kedy soli obsiahnuté v murive sú schopné viazať na seba vzdušnú vlhkosť.

Mechanizmus porušenia je pomerne jednoduchý. Voda, ktorá sa dostáva do muriva, vylúhuje soli obsiahnuté v ňom smerom k jeho povrchu. Tu sa odparuje a soli zostávajú pri povrchu muriva v neustále sa zvyšujúcej koncentrácii. Ide o štyri základné typy solí – chloridy, sírany, uhličitany (všetky sú súčasťou tradičných mált a murovacích materiálov) a dusičnany (typické pre poľnohospodárske objekty). Môžu sa vyskytovať v najrôznejšom množstve a koncentrácii.

Z toho dôvodu sa odporúča ešte pred vykonaním sanácie urobiť prieskum muriva, ten umožňuje presne zistiť druh soli, jej pôvod a spôsob výskytu, a zároveň tak ušetriť veľa zbytočných nákladov. Spôsob vzniku postupnej poruchy je znázornený na obr. 1 a 2.

Obr. 1 Soľ, ktorá kryštalizuje na povrchu muriva, narúša povrchovú úpravu objemovými zmenami kryštálikov soli.		Obr. 2 Typické porušenie muriva soľami, ktorých hlavný pôvod je v posype komunikácie počas zimného obdobia. Navyše, vplyvom nesprávneho spádu asfaltovej cesty stekajú k objektom, tam vsakujú do muriva a následne porušujú jeho povrch.

O tom, že diagnostika muriva pomocou prieskumu môže byť veľmi presná, nás presvedčil aj prípad, ktorý je znázornený na obr. 3 a 4. V starej kostolnej lodi sa pri prieskume objavil v jednom mieste výrazne zvýšený obsah dusičnanov. Poukazoval na produkty organického tlenia. Po otvorení podlahy vedľa sondy sa odkryl plytký hrob s ostatkami, ktoré boli zdrojom dusičnanov.

Obr. 3 Umiestnenie sondy v kostolnej lodi		Obr. 4 Odkryté pozostatky – zdroj dusičnanov ako produktu tlenia

Zásady správnej aplikácie sanačných omietok

Pri aplikácii sanačných omietok treba dodržať niekoľko základných zásad:

• pred vlastnou sanáciou treba vykonať prieskum zameraný na zistenie koncentrácie solí, množstva vody v murive, zdrojov prípadnej vlhkosti a na určenie druhu existujúcich povrchových úprav muriva;
• dôležité je uvedomiť si, že vlastná povrchová úprava sanačnou omietkou zaručuje dlhodobo suchý povrch muriva, avšak nenahradzuje izoláciu proti zemnej vlhkosti;
• odporúča sa použiť materiál, ktorý svojimi parametrami zodpovedá požadovaným hodnotám. Kritériom sú pritom hodnoty predpísané WTA;
• pri otĺkaní omietok treba dodržiavať zásadu minimálnej výšky 80 cm nad hornou hranicou výkvetu, pri silnejšom murive minimálne na hrúbku muriva nad hornou hranicou výkvetu;
• omietky sa pri aplikácii jednotlivých krokov odporúča nechať vyzrieť (orientačne 1 mm hrúbky = jeden deň). Sanačná omietka totiž nadobúda svoje vlastnosti až po dokonalom vyzretí a zreagovaní všetkých komponentov.

Funkcie sanačných omietok

Princíp fungovania sanačných omietok spočíva v tom, že ide o nenasiakavý materiál, ktorý je vďaka obsahu pórov a ich rozmiestneniu schopný transportovať vodu iba vo forme vodnej pary. Tým sa zamedzuje transportu solí vodou na povrch muriva. Zároveň spodná vrstva sanačnej omietky (tzv. porézne jadro) umožňuje ukladanie solí v jej póroch. Aby však sanačná omietka plnila svoju funkciu treba na murivo aplikovať priedušnú povrchovú úpravu a zároveň musí byť v interiéri dostatok priestoru na prúdenie vzduchu okolo stien.

Obr. 5 Funkčnosť sanačnej omietky		Murivo s opravami, pripravené na nahodenie spojovacieho mosta (špricu)

Sanačné omietky musia mať podľa predpisu organizácie WTA (Wissenschaftlich technische Arbeitsgemeinschaft für Bauwerkserhaltung und Denkmalpflege) tieto vlastnosti:

• obsah pórov v čerstvej malte  > 25 % objemu,

• ekvivalentná difúzna hrúbka R_d < 12 m,

• objemová hmotnosť čerstvej malty  < 1,4 kg/dm³,

• pevnosť v tlaku  1,5 až 5,0 N/mm²,

• kapilárna nasiakavosť W24 < 0,3 kg/m²,

• prienik vody  < 5 mm,

• pórovitosť vytvrdenej sanačnej omietky  > 40 % objemu.

Z toho vyplýva, že iba prísadou do omietky nemožno dosiahnuť hodnoty predpísané WTA, musí tomu zodpovedať aj jej zloženie. Zároveň týmto hodnotám nemôže vyhovieť ani jednoduchá vápenná omietka, pretože na dosiahnutie pevnostných parametrov je nevyhnutné aspoň minimálne množstvo hydraulického spojiva.

Na správne fungovanie sanačnej omietky je takisto rozhodujúce jej správne namiešanie, to znamená miešanie s núteným obehom alebo dostatočne dlhý čas miešania v bežnej miešačke. Omietka obsahuje chemické činidlá, ktoré musia reagovať­. To, či možno omietku nahadzovať, sa dá zistiť určením jej objemovej hmotnosti (pórovité jadro musí byť menej než 1,2 kg/dm³, sanačná omietka menej než 1,4 kg/dm³). Medzi jednotlivými vrstvami treba dodržať čas zrenia.

Správna skladba sanačného systému

Pri sanácii zavlhnutého muriva je dôležité vybrať správnu skladbu sanačného systému.
Približne na 50 % plochy treba použiť základný spojovací most – cementový špric. Následne sa na celú plochu muriva nanesie porézne jadro s hrúbkou minimálne 10 mm, ktorá sa stanovuje na základe rozboru muriva. Na takto pripravený podklad sa aplikuje sanačná omietka s hrúbkou aspoň 15 mm a vrchná povrchová úprava.

Správne nahodený špric		Nahodené porézne jadro treba na povrchu trochu zdrsniť.

V prípade, že je murivo po odstránení pôvodných omietok rozdrobené, možno ho lokálne vyrovnať vápenno-cementovou omietkou a prípadne tie najväčšie diery zaplátať.
Ako vrchnú povrchovú úpravu muriva treba použiť priedušné povrchové úpravy na minerálnej báze (vápenné, silikátové a silikónové nátery a omietky).

Funkcia sanačnej omietky je znázornená na obr. 5. V sklenenej nádobe je vložená membrána zo sanačnej omietky hrubá 15 mm, ktorá sa po obvode utesní silikónovým tmelom. Do spodnej časti nádoby sa hadičkou privedie vzduch a na povrch sanačnej omietky sa naleje voda. Ľahkým fúknutím do hadičky vzduch prebubláva cez vrstvu sanačnej omietky a voda nepresiakne membránou ani po štyroch dňoch. Tieto vlastnosti však získava sanačná omietka až po svojom úplnom vyzretí.

Nedodržanie času tvrdnutia môže viesť k sekundárnemu vylúhovaniu solí na povrch. Všetky sanačné omietky možno spracovávať aj bežnými omietacími strojmi.

Na dosiahnutie hladkého povrchu sa dá použiť vrchná jemná sanačnú štuka, nikdy nie však na bežnú suchú maltu. Tá ma totiž na sanačnej omietke, ktorú nezmočí, zlú priľnavosť a poruchy sa väčšinou prejavia do jedného roku.

Vrchnú sanačnú omietku uhladíme bežným spôsobom.		Horné Rakúsko – stav objektu 9 rokov po sanácii

Záver

Keďže problematika sanačných omietok je dosť široká téma, článok načrtáva aspoň niektoré zásady a súvislosti, ktoré môžu ovplyvniť kvalitu stavby a zároveň dlhodobo prispieť k zachovaniu estetickej hodnoty diela.

Ing. Jan Loukotka
Foto: autor

Autor je konateľom spoločnosti Caparol Slovakia, s. r. o.

Recenzoval prof. Ing. Adolf Bajza, PhD.