Povrchové úpravy sanačných omietok

Zamokrené murivo vysychá iba vtedy, ak prevládne odvod vlhkosti nad jej prísunom. Ak nemôžeme znížiť množstvo vody do muriva privádzané, potom musíme umožniť jej ľahší odvod. Najúčinnejšie sa vlhkosť z muriva odvádza odparovaním z jeho povrchu. Sanačná omietka preto musí byť priedušná pre vodné pary. Pretože omietka je tým priedušnejšia, čím je pórovitejšia, musí byť sanačná omietka značne pórovitá. Vlhkosť v murive však nie je len „čistá voda“. Obsahuje tiež vodorozpustné soli, schopné tvoriť povrchové výkvety. Ich „roztok“ preto cez sanačnú omietku prejsť nesmie. Sanačná omietka musí byť vodoodpudivá.

V roku 1976 vznikla v Nemecku Vedecko-technická spoločnosť pre sanáciu stavieb a starostlivosť o pamiatkové objekty – WTA. Krátko po jej založení rozpoznali odborníci v nej združení význam sanačných omietok pre rekonštrukcie stavieb a začali rozpracovávať požiadavky na ich výrobu a vlastnosti. Až v r. 1985 však bola prijatá smernica WTA 1-85, ktorá zmienené požiadavky špecifikovala a zjednocovala na kvalitatívne vysokej úrovni. Počas nasledujúcich rokov bola táto smernica ďalej zdokonaľovaná a doplňovaná o nové poznatky. Výsledkom bolo v r. 1991 prijatie novej smernice WTA 2-2-91, ktorá sa stala prvou medzinárodne uznávanou „normou“ definujúcou požiadavky na systémy sanačných omietok – na ich skladbu, vlastnosti zložiek, všeobecné podmienky spracovania a vlastnosti povrchových úprav.

Sanačné omietkové systémy opísané smernicou WTA 2-2-91 sú variabilné podľa stupňa zasolenia muriva a vo svojej skladbe využívajú až tri rôzne zložky – malty s odlišnými vlastnosťami. Sú nimi riedka základná omietka, podkladová omietka a sanačná omietka. Ich stručná charakteristika je uvedená ďalej.

Riedka základná omietka zabezpečuje systému sanačných omietok adhéziu k podkladu. Musí byť odolná proti pôsobeniu solí a ľahko nasiakavá, aby nezabraňovala priechodu vlhkosti do ďalších vrstiev systému. Obvykle sa preto ani nenanáša celoplošne, ale len sieťovito, s tzv. 50 % krytím, a hrúbka jej nánosu nesmie prekročiť 5 mm.

Podkladová omietka WTA slúži na vyrovnanie hrubých nerovností podkladu alebo ako akumulačná vrstva pre naberanie solí pri veľmi vysokom zasolení podkladu. Rovnako ako sanačná omietka je preto vysoko porézna. Požadovaná pórovitosť zatvrdnutej malty je dokonca vyššia ako 45 % objemu (pórovitá podkladová omietka). Na rozdiel od sanačnej omietky WTA však nie je tak silno hydrofóbna. Musí totiž umožniť vlhkosti do seba vniknúť a ukladať vo svojich veľkých póroch vodorozpustné soli. Veľké póry sú v tejto omietke vytvárané prevzdušnením čerstvej malty chemickými prísadami a vhodným spôsobom miešania. Hovorí sa o nich preto ako o „vzduchových“ póroch a ich obsah v čerstvej malte musí byť vyšší ako 20 % objemu.

Všeobecnú charakteristiku sanačných omietok som už uviedol. Ide o ľahké a silno hydrofóbne omietky. Vďaka svojim vlastnostiam sú mrazuvzdorné a majú aj priaznivé tepelnoizolačné parametre.

Čo sa týka konkrétnych požiadaviek WTA na ich technické parametre, spomeňme len, že ide o ucelený súbor veličín meraných na malte v čerstvom i zatvrdnutom stave, ktorý zaručuje omietke dobrú spracovateľnosť i odolnosť voči pôsobeniu vlhkosti a solí. Ich súpis, spôsoby stanovovania, požadované hodnoty i početnosť kontroly presne vymedzuje smernica WTA 2-2-91.

Z hľadiska používateľa je dobré vedieť, že smernica zároveň stanovuje aj spôsob nanášania sanačnej omietky WTA: môže sa nanášať ako jednovrstvová alebo viacvrstvová. Pritom však treba dodržať celkovú hrúbku omietky minimálne 20 mm a hrúbku jednotlivej vrstvy najmenej 10 mm. Vrstva sanačnej omietky sa smie zredukovať na 15 mm iba vtedy, ak je nanášaná na pórovitú podkladovú omietku.

Sanácia pozostávajúca z celoplošnej základnej omietky, celkom zaplňujúcej škáry muriva, a desiatich milimetrov sanačnej omietky je možno cenovo zaujímavá, ale so systémom WTA nemá nič spoločné!

Materiály použité na povrchové vrstvy síce súčasťou sanačného systému WTA nie sú, no systém na ne napriek tomu kladie určité požiadavky.

Omietky, nátery a ostatné vrstvy na povrchu sanačnej omietky WTA nesmú negatívne ovplyvňovať priepustnosť systému vzhľadom na vodné pary. Ak by k tomu došlo, poprela a znemožnila by sa funkcia celého sanačného systému.

Smernica WTA požaduje, aby hodnota ekvivalentnej difúznej hrúbky s_D každej jednotlivej krycej vrstvy bola nižšia než 0,2 m. Táto hodnota je prísna, no napriek tomu splniteľná. Moderné druhy fasádnych farieb a niektoré ušľachtilé omietky a štuky dokonca dosahujú hodnoty rádovo lepšie. Druhou požiadavkou smernice je, aby koeficient nasiakavosti w krycej vrstvy v exteriéri bol nižší než 0,2 kg.m^-2.h^-0,5. Je totiž známe, že krycie vrstvy vystavené poveternostným vplyvom majú na sanačných omietkach dostatočnou životnosť len vtedy, ak ich kapilárna nasiakavosť podstatne neprevyšuje nasiakavosť sanačnej omietky. (Pri interiéri je požiadavka na vodoodpudivosť povrchovej úpravy bezpredmetná.)

Pod titulkom „povrchové úpravy sanačných omietok“ si v prvej chvíli predstavíme nejaký náter farbou. Takáto predstava je oprávnená. Vhodnou fasádnou farbou sa sanačné omietky natierajú vo väčšine prípadov. Ak sa však zamyslíme, uvedomíme si, že to je len jedna z možností. Náteru farbou často predchádza preštukovanie sanačnej omietky.

Konečnou povrchovou úpravou môže byť i ďalšia vrstva omietky, napr. šľachtenej, bez náteru. Alebo sa na sanačnú omietku nemusí naniesť žiadna ďalšia vrstva. V tomto prípade sa „povrchovou úpravou“ stáva „úprava povrchu“ sanačnej omietky.

Smie vôbec sanačná omietka zostať bez povrchovej úpravy? Omietky predsa pred nepriazňou počasia treba chrániť fasádnym náterom. Úvodnú otázku som si pred rokmi kládol tiež. Dnes už nemám pochybnosti. Po technickej stránke tomu nič nebráni. Zo svojej podstaty sú sanačné omietky mrazuvzdorné a majú dobrú odolnosť voči poveternostnému starnutiu.

Od ideálnej povrchové úpravy požadujeme, aby bola priedušná pre vodné pary a súčasne málo nasiakavá vodou. To sanačné omietky spĺňajú. A nielen to. Majú tiež vyvážený pomer pevnosti v tlaku a pevnosti v ťahu pri ohybe a dobrú súdržnosť s podkladom.

Medzi verejnosťou pretrváva predstava, že sanačné omietky sú hrubé a sivé od cementu. Skutočnosť je iná. Poprední výrobcovia sanačných omietok dodávajú okrem hrubozrnných variantov aj jemnejšie sanačné omietky. „Cementová“ sivosť už tiež nie je jedinou farbou sanácií. Sanačné omietky sú v ponuke aj v bielej, prírodne bielej alebo pieskovej farbe. Tieto odtiene vnímame ako prirodzené, tradičné alebo dokonca ušľachtilé.

Možnosti štruktúrovania ktorejkoľvek omietky (a tým aj jej vzhľadu) sa odvíjajú od zrnitosti v nej použitého kameniva. Hrubé sanačné omietky, obsahujúce kamenivo so zrnom do 4 mm, sa preto podobajú ručným jadrovým omietkam, dvojmilimetrové omietky zodpovedajú strojovým jadrám a omietky so zrnitosťou do cca jedného milimetra sú svojou jemnosťou na úrovni omietok jednovrstvových.

Povrch sanačných omietok má byť zarovnaný. Nemá byť bezdôvodne ponechaný úplne bez spracovania, ako sa to niekedy robí pri hrubých ostrých omietkach nahadzovaných lyžicou. Pre správnu funkciu sanačných omietok je predsa dôležité, aby boli nanesené v rovnomernej vrstve. (Preto tiež nie je účelné ich modelovať rôznou hrúbkou, napr. bosáže.)

Podľa požadovaného vzhľadu môže byť povrch sanačnej omietky zarovnaný murárskou lyžicou alebo sťahovacou latou. Hrubé omietky tak získajú napr. fartáčovaný vzhľad. Týmto spôsobom môžu byť opracované napríklad sokle. Jemnejšie zrnité omietky bývajú zahladzované dreveným alebo filcovým hladidlom. Ich povrch potom ako filcovaný naozaj vyzerá. Do veľmi jemnej štukovej štruktúry alebo dokonca do kletovaného vzhľadu však sanačné omietky nanášané v hrúbke vrstvy minimálne 10 mm nie je ľahké spracovať. To je už doména ďalšej vrstvy inej omietky, sanačnej štuky alebo vápennej stierky.

Ďalšiu vrstvu omietky na sanačnú omietku nanášame vtedy, ak požadovanú povrchovú štruktúru alebo modeláciu povrchu nemožno inak dosiahnuť. Typicky ide o požiadavku na veľmi jemný a hladký povrch, spomínaný v predchádzajúcom odseku. Nesmieme však zabudnúť ani na opačnú stranu zrnitosti – na hrubozrnné ušľachtilé štruktúry, napr. ryhované „mníchovské“ omietky.

Vždy je žiaduce, aby sa na sanačnú omietku nanášalo čo najmenej vrstiev ďalších materiálov a neznižovala sa tak priedušnosť systému pre vodné pary. Ak si pripomenieme požiadavku smernice WTA 2-2-91 na ekvivalentnú difúznu hrúbku každej jednotlivej krycej vrstvy s_D < 0,2 m, je zrejmé, že na sanačnú omietku nemôžeme naniesť „hocičo“.

Napriek tomu, že povrchová úprava nie je taxatívne súčasťou sanačného systému, je najmä v prípade štúk a stierok rozumné vyberať zo sortimentu suchých maltových a omietkových zmesí (SOMS) toho výrobcu, ktorého sanačnú omietku sme použili. Dôvodom je záruka dodržania správneho pevnostného gradientu nasledujúcich vrstiev i ďalších parametrov, dôležitých na to, aby štuka či stierka nepopraskali a neopadali. Z hľadiska materiálového zloženia (a teda aj vlastností) sa totiž štuky a stierky dodávané rôznymi výrobcami SOMS pohybujú od „tvrdých“, cement obsahujúcich a silno hydrofobizovaných vonkajších štúk až po čisto vápenné „mäkké“ stierky prakticky bez hydrofobizácie.

Pri výbere štúk a stierok musia byť vždy vylúčené materiály obsahujúce sadru. Sadra nepatrí ani pod sanačnú omietku, ani na ňu. Odporučiť nemožno ani staveniskovú prípravu štúk alebo ich svojpomocné „vylepšovanie“. Zavrhnúť treba najmä prilievanie disperzie do zámesovej vody malty zdôvodňované vylepšením jej adhézie k podkladu.

Výnimkou v staveniskovej modifikácii týchto materiálov sú vari len sanácie historicky cenných objektov, keď niektorí výrobcovia pripúšťajú farbenie svojich štúk a stierok v hmote. S výberom vhodných pigmentov svojim zákazníkom – väčšinou reštaurátorom – vždy poradia. Schopnosť výrobcu dodávať špeciality tohto druhu je napokon dokladom jeho kompetencie v odbore. Aj v týchto prípadoch sa však treba riadiť zásadou, že to, čo nie je výrobcom výslovne dovolené, je zakázané, a nie naopak.

Zo sortimentu ušľachtilých omietok sú pre povrchové úpravy sanačných omietok vhodné len niektoré tenkovrstvové omietky minerálne (spájané vápnom a cementom), silikátové (spájané vodným sklom) a silikónové. Obmedzujúcim kritériom je opäť dostatočná priedušnosť sanačného systému ako celku. Najmä silikátové ušľachtilé omietky sa na sanačnú omietku smú nanášať až po jej naozaj dostatočnom dozretí. Inak sa znehodnotí (vyzráža) ich spojivo a na fasáde vzniknú škvrny.

V prípade sanačných omietok bez cementového spojiva môže dozrievanie trvať dosť dlhý čas. Bežné pravidlo, že jeden milimeter omietky zreje jeden deň, tu platí len ako hrubý a najkratší odhad doby, počas ktorej povrchovú úpravu nanášať určite nesmieme. Tzv. fenolftaleínový test alkality podkladu tiež nebýva použiteľný: podľa jeho výsledku by sa povrchová úprava často smela nanášať až o rok. Rozhodujúce a jediné spoľahlivé sú preto skúsenosti výrobcu konkrétnej omietky, ktorý pozná skutočnú rýchlosť jej zrenia. Čo sa týka farebnosti ušľachtilých omietok, je lepšie, ak sú farbené v hmote. Ušetrí sa tak zníženie priedušnosti omietky vrstvou farebného fasádneho náteru.

Náter fasádnou farbou je poslednou z možností povrchových úprav sanačných omietok, o ktorej budeme hovoriť. Musíme pri tom rozlišovať, či sa farba nanáša priamo na sanačnú omietku, alebo na ďalšiu omietkovú vrstvu kryjúcu jej povrch, napr. na jemnú štuku.

Ak sa náter robí priamo na sanačnú omietku, je veľmi dôležité, aby farba mala dobrú adhéziu k jej hydrofóbnemu povrchu. Ak sa farba nanáša na ďalšiu omietku, treba poznať vlastnosti tejto omietky a rešpektovať ich, alebo ich dokonca účelovo využiť „vo svoj prospech“.

Z hľadiska priedušnosti prichádzajú pre povrchovú úpravu sanačného systému náterom do úvahy farby silikátové a silikónové.

Čisto vápenné nátery nie sú vylúčené, mávajú však v exteriéri na sanačnej omietke životnosť omnoho menšiu, než by mali na omietke, ktorá je pre vodu nasiakavá a umožnila by ich dobré ukotvenie vo svojej štruktúre. Pri ich aplikácii sa navyše musí využiť skutočnosť, že sanačná omietka sa stane hydrofóbnou až po svojom prvom vyschnutí. Čisto vápenný náter sa preto na sanačnú omietku nanáša bezprostredne po jej zatvrdnutí, kým je ešte mokrá.

Vhodným kompromisom pre prípady, keď sa vyžaduje povrchová úprava sanačnej omietky „vo vápne“, býva použitie priemyslovo vyrábanej vápennej farby, obsahujúcej prísadu disperzie syntetického polyméru. Tenzidy z disperzie napomôžu tomu, aby táto farba bezpečne namočila aj vodoodpudivý podklad. Svojpomocné primiešavanie disperzie do hotovej vápennej farby je však neprípustné.