asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva
Partneri sekcie

Dilemy zástupcu vlastníkov v bytovom dome

15.08.2017

V každom bytovom dome sa odohráva naraz niekoľko životných príbehov, s ktorými sa musia vlastníci vyrovnať. V tých zložitejších im môže pomôcť ich zástupca. Ako túto neľahkú úlohu zvládnuť?

Učím sa. Stále. O ľuďoch, ich snoch, myšlienkach, citoch a skutkoch. Niekedy neviem, ako sa mám správať. Všetky absolvované školenia sú mi nanič. Alebo na to, aby som ich všetky naraz využil a pridal k nim to, čo sa bežne na školeniach neučí. Možno len na stretnutiach so psychológmi. Takt, toleranciu a trpezlivosť, ktoré voňajú ľudskosťou a láskavosťou.

Láskavosť má veľa tvárí

Máme v dome zavýjajúceho psa. Jeho majitelia si kúpili lásku. Psa z útulku. Keď odídu do práce, pes je sám a smúti. S nimi je šťastný a susedia si ho ani nevšimnú. Keď zostane sám, dáva to najavo. Ľudia v bytoch okolo jeho zavýjanie počujú a nie je to príjemný zvuk. Už sme sa to s majiteľmi tohto psíka pokúšali riešiť. Oni sa to pokúšali riešiť. Skúšali napríklad štekací obojok, ktorý začne psovi dávať elektrické impulzy, keď hlasno zavýja. Nepomohlo. Nemajú možnosť nosiť ho k niekomu, keď idú do práce. Keď sa náhodou stretneme, hovoríme o tom. Zostáva to však stále ako nevyriešený problém. Na dokreslenie situácie je potrebné napísať, že sú to ľudia, ktorí sa pekne starajú o kvetinový záhon pred domom. Radosť naň pozrieť. Často vidieť dámu – majiteľku zavýjajúceho psa – ako spolu s ďalšou susedou pred domom pracujú a s láskou zveľaďujú to, na čo sa každý deň pozeráme.

Ako inak nazvať to, keď niekto bez nároku na akúkoľvek odmenu dáva iným ľuďom svoj čas a schopnosti, ako láskyplný prístup k svojmu okoliu? Zrejme z podobných pohnútok k sebe zobrali psa z útulku. Muž a syn z tejto rodiny sa starajú o chodníky pred domom v zime. Ostatná zima im dala zabrať. Často vstávali skoro ráno, aby chodníky boli bez snehu, keď ľudia z domu šli do práce. Jasné, že to nerobia úplne zadarmo, niečo im (ako dom) platíme. Za neustálu pohotovosť počas celej zimy je to však relatívne symbolická suma. Jednoducho sa snažia byť užitočnými a dobrými susedmi. Len ten pes...

Nedávno sme sa stretli a medzi rečou sme hovorili aj o tom, či už svojho psa zvládli. Stále sa im to nedarí. Faktom je, že bývam na desiatom poschodí a oni na prvom. Ja to zavýjanie počujem len veľmi zriedka, keď idem do práce trochu neskôr ako oni. Takže z môjho pohľadu akoby nebolo čo riešiť. V role zástupcu všetkých vlastníkov bytov si však občas od iných ľudí vypočujem, že to zavýjanie stále trvá. Nehovoria mi to ako akútnu vec, ktorú by som mal hneď riešiť. Spomenú to len tak medzi rečou. A spomeniem si na to aj ja, keď tohto psíka aj s jeho majiteľmi stretnem. Pes akoby cítil, že nie som na jeho strane a vždy na mňa nepriateľsky šteká. (Skutočne nepriateľsky? Viem to posúdiť? Nie som na to odborník.) Možno mu niekto vyzerajúci ako ja v minulosti ublížil.

Mixujú sa vtedy vo mne zmiešané pocity. Nie som náhodou voči nemu zaujatý? Keď sme sa naposledy stretli s majiteľmi tohto psa, nadhodil som popri zvládaní jeho polozúrivého štekania rečnícku otázku: „Tak čo, už sa vám ho podarilo zvládnuť? Ľudia za mnou zatiaľ nechodia, aby som to vyriešil, ale ak začnú, budeme musieť niečo vážne urobiť.“ Na moje prekvapenie som dostal pre mňa zvláštnu odpoveď: „No, keď to inak nepôjde, budeme musieť odísť. Nájsť si iné bývanie.“ To som nečakal. Aby pes – taká pouličná zmes z útulku – stál za to? Pritom sme sa rozprávali pred krásnym kvetinovým záhonom, ktorý bol z veľkej časti dielom dámy, s ktorou som hovoril. A myslel som pritom aj na symbolickú sumu, ktorú som jej manželovi nedávno odsúhlasil ako výplatu za odpratávanie snehu z našich chodníkov počas celej zimy.

Situácie, ktoré nemajú riešenie

K debate pred domom sa pridal ďalší sused. Člen nášho výboru, ktorý si zobral na starosť upratovanie domu. Jeho zdravie mu neumožňuje chodiť do práce tak, ako väčšine z nás, tak trávi v dome relatívne dosť času na to, aby o všetkom, čo sa v dome deje, vedel. Spomenul, že pes často zavýjaním reaguje na krik dievčaťa, ktoré žije v neďalekom byte o poschodie vyššie. Dievčatko je od malička zdravotne postihnuté. Mentálne aj fyzicky. Pohľad na ňu, keď sa snaží kráčať na prechádzke s rodičmi, ktorí jej zdravotnému stavu prispôsobili život, je pre mňa vždy pripomenutím toho, ako môžu vyzerať skutočné problémy. Nech riešim okolo domu čokoľvek. Toto dievča máva často bolesti, od ktorých si uľavuje srdcervúcim krikom.

Sused, v snahe trochu rozhovor odľahčiť, s jemným úsmevom povedal, že niekedy to pôsobí tak, ako keby si zavýjajúci pes s kričiacim dievčaťom „kontrovali“. Oči sa nám s majiteľkou psa stretli a zrazu nebolo čo povedať. Vo vzduchu viseli otázky: Za čo presne ten pes môže? A čo teda (ak vôbec niečo) vieme v tejto situácii skutočne riešiť? Ale nemali sme odvahu položiť si ich. Rozišli sme sa s tým, že budú ďalej skúšať psíka zvládnuť. A že kým susedia žijúci v bytoch na najbližších poschodiach nebudú na riešenie jeho zavýjania „tlačiť“, budeme všetci trpezliví. Na kričiace dievča od bolesti si ešte žiaden sused nesťažoval. Akoby aj mohol?

V živote domu sú niekedy situácie, ktoré nemajú „riešenia“. Zostáva nám len byť trpezliví, taktní a tolerantní. Bytový dom je miestom spojenia rôznych ľudských osudov a často každodenného trápenia ich nositeľov. Krásne a zároveň hrozné na práci zástupcu vlastníkov bytov je, že v tejto role musí registrovať a vnímať väčšinu toho, čo ovplyvňuje životy ľudí v dome. Často sú to javy, ktoré majú pôvod v ľudských trápeniach. Niekedy si tieto trápenia ľudia volia dobrovoľne, nevediac, do čoho idú, ale častejšie ich jednoducho v živote stretli. Stali sa im. A vtedy si uvedomujem význam, ale aj hranice komunikácie medzi ľuďmi. A vôbec teraz nemyslím len na slová. Svoje postoje a názory komunikujeme aj činmi.

(Ne)manželské príbehy

Nedávno sa na mňa obrátil sused, ktorý chcel, aby som mu ukázal zábery z nášho kamerového systému v dome. Vraj chce vidieť, kto mu „chodí za ženou“. Nechce vraj za ním ísť alebo mu ublížiť, len chce vedieť, kto to je. Priznám sa, že som bol zaskočený. Na takéto využitie kamier v dome sme pri ich zriaďovaní nemysleli. Využívame ich na zdokumentovanie prehreškov ľudí proti dohodnutým pravidlám spolužitia, ale na špehovanie ľudí nie sú určené. Aj keď sme na schôdzach ľuďom povedali, že kamery v dome budú slúžiť každému z nás a v prípade potreby si každý môže pozrieť záznamy z nich. V prípade podozrenia z činnosti, ktorou ostatným niekto môže škodiť.

S týmto susedom mám priateľský vzťah, ako prvé mi napadlo zamyslieť sa nad tým, ako mu pomôcť. A o dilemu som mal postarané. Na prvýkrát som sa pozitívnej odpovedi pre neho vyhol. Dohodli sme sa, že sa pozriem, či záznamy v systéme máme zachytené, a dám mu vedieť, čo pre neho môžem urobiť. Nechcel som sa nijako miešať do vzťahu dvoch manželov, je mi jasné, že na takéto veci vždy doplatí ten tretí. Nechcel som sa stať ani hodnotiteľom alebo posudzovateľom toho, čo je dobré a čo už nie v ich vzťahu. Navyše, nešlo len o mňa a môj pohľad na vec. V takýchto situáciách ma ľudia vnímajú aj ako človeka v role niekoho, kto má v rukách možnosti, ktoré oni nemajú.

Nebolo by namieste stať sa nástrojom čohokoľvek, napríklad pomsty žiarlivého chlapa s ťažko predvídateľnými dôsledkami. Rozmýšľal som, že ak čokoľvek urobím, bude to precedens. Ak by mohol on, mohol by potom každý? Z akýchkoľvek dôvodov? A ktoré dôvody budú akceptovateľné a ktoré už nie? Na druhej strane – ako to urobiť, aby som dodržal slovo, ktoré sme ľuďom na schôdzi dali, udržali toľko deklarovanú transparentnosť vo všetkom, čo v dome robíme, a vo finále skutočne pomôcť? V príprave na ďalší rozhovor s ním som urobil zopár telefonátov a dozvedel som sa, že od svojej ženy odišiel, rozviedli sa. V našom dome už reálne nebýval, uvedomil som si, že asi preto som ho dlhšie nevidel. Trvalé bydlisko v našom dome mu však zatiaľ zostalo. Tak, ako bývalej manželke a jeho deťom. Bol stále spolumajiteľom bytu, v princípe mal na čokoľvek v dome také isté právo ako ktorýkoľvek iný spoluvlastník domu.

Svoju dilemu som vyriešil tak, že som ju preniesol na neho. Využil som techniku „sebaotvorenia“. Bol to však pre mňa neľahký rozhovor. Bez toho, aby som povedal „áno“ alebo „nie“, som vysvetľoval. Otvoril som mu svoje uvažovanie. Ako zástupcu vlastníkov, ktorý je v role zástancu práv každého majiteľa bytu v dome, ako priateľa, ktorý chce skutočne pomôcť a nevyrábať ďalšie problémy, ako človeka, ktorý sa do ich vzťahu nechce miešať. Ukazoval som a zároveň žiadal pochopenie.

Moje prejavy pochopenia sa, našťastie, dočkali ústretovosti aj z druhej strany. Podarilo sa mi ho presvedčiť, že najlepšie bude, ak sa o veci porozpráva najprv s bývalou manželkou a povie jej, čo chce urobiť. Následne si ten záznam môžu prísť pozrieť spolu s ňou. Týka sa ich to obidvoch a ja im vyjdem v ústrety, ak to budú chcieť obaja. Keď príde s ňou, ale len spolu s ňou, záznam im ukážem. Nakoniec neprišli a sused si zrejme pomohol sám. Bol som rád, že sa mi podarilo situáciu „ustáť“, a doteraz sa s (teraz už) bývalým susedom priateľsky stretávame. Zrejme aj v jeho vzťahu s bývalou manželkou čas a spoločné deti urobili svoje a teraz bez problémov chodí za svojimi deťmi a priateľa svojej ženy už zrejme akceptuje.

(Ne) vyriešenie požiadavky

Máme susedu, mohla by mi byť mamou, ktorá prišla s požiadavkou na zlepšenie osvetlenia chodníka pred domom. Štandardné osvetlenie, ktoré zabezpečuje mestská časť, nestačí. Nie je priamo nad chodníkom, o ktorom je reč. Asfalt chodníka je popraskaný, o zdvihnuté časti prasklín sa môžu ľudia s drobným krokom potknúť. Predovšetkým vo večerných hodinách. Ľudia so slabším zrakom ich nemusia dobre vidieť. Ale zrejme nielen oni. Keď sme zamyslení nad svojimi problémami, sme na tom rovnako. Pozeráme sa, a pritom nevidíme. Medzi nami, tento jav je častý, napríklad za volantom auta (keď na poslednú chvíľu zbadáme niečo, čo sme už mali vidieť) alebo doma, keď si manželka jemne upraví účes (a očakáva, že si to okamžite všimnem J).

Chodník je teda na prvý pohľad „normálne popraskaný“ ako všade inde, jeho osvetlenie takisto na bratislavské pomery štandardné, suseda však prišla s návrhom riešiť vec zriadením nového zdroja svetla priamo nad chodníkom. Jej požiadavka sa z jej pohľadu zdala celkom logická. Všetci to však nevidia rovnako. Ozvali sa oponenti. Že: „Čo vymýšľa, pre všetkých je chodník dobrý, len pre ňu nie, nebudeme predsa investovať do špeciálneho osvetlenia, bude to stáť peniaze, ktoré môžeme využiť inde, kto bude platiť elektrinu atď.“

Argumentom za zriadenie nového osvetlenia by mohlo byť aj to, že pred naším domom občas posedávajú na lavičkách ľudia rôzneho „kalibru“ s často nevyberaným správaním. „Nasvietenie“ priestorov by možno mohlo pomôcť tomu, aby ich „návštevy“ pred naším domom boli zriedkavejšie. Argumentom proti by mohol byť okrem nákladnosti riešenia, ktoré reálne pomôže len niekoľkým ľuďom v dome, aj fakt, že chodníky pred domom nepatria nášmu domu ani mestu, ale firme, s ktorou sa v podstate nedá spojiť. Takže rokovanie s majiteľmi pozemkov môže byť „na dlhé lakte“.

Obidve strany v dome, „za“ aj „proti“, majú v takýchto situáciách názor, ktorý dokážu podložiť argumentmi. Pravda je však to, čo spája všetky názory. Pre mňa je dôležité dať ľuďom jasne na vedomie, že všetky relevantné názory k veci boli vypočuté a že zvažovanie argumentov bude sprevádzať snaha o vzájomné porozumenie, zdvorilosť a venovanie takého množstva času, aké komunikácia v dome o tejto veci potrebuje. Na najbližšej schôdzi vlastníkov bude prezentovať návrh riešenia potenciálny dodávateľ a spoločne zvážime argumenty. Ja budem garantom kultivovanosti debaty. Nech bude rozhodnutie o ďalšom postupe akékoľvek, dôležité podľa mňa bude, akým spôsobom bude prijaté.

Tri dôležité „T“ v komunikácii

Spomenuté príbehy sú len ilustráciami zložitých medziľudských vzťahov, ktorých je každý bytový dom plný. V nich je komunikácia každého, kto chce zostať pre iných autoritou, nevyhnutne prepojená s tromi dôležitými „T“. Sú nimi Tolerancia, Takt a Trpezlivosť. Tieto tri „T“ nič neriešia, len pomáhajú. Ľudia si tak či tak musia svoje problémy vyriešiť sami. Mojou úlohou je nechať ich to urobiť. Neviem, či o tom uvažujem správne. Niečo mi však hovorí, že v role zástupcu vlastníkov bytov, od ktorého sa často očakáva riešenie problémov, by som zložité otázky medziľudských vzťahov riešiť nemal. V týchto veciach najviac ľuďom pomôžem, ak zostanem nad vecou, akoby v neutrálnej polohe. Vypočujem, pochopím, ale riešenia nechám na nich. Želám si len, aby ma v ťažkých chvíľach moje dôležité tri „T“ nikdy neopustili.

Ako si poradiť v zložitých situáciách?

1. Každý bytový dom je plný zložitých medziľudských vzťahov vytvárajúcich problémové situácie.
2. Sú problémy, do ktorých je zástupca vlastníkov bytov vtiahnutý, ale riešiť ich nedokáže.
3. V priamej komunikácii môže byť osožné otvorenie svojho uvažovania.
4. Pomáha, ak človek vypočuje, pochopí a riešenia nechá na ľudí samých.
5. Tolerancia, takt a trpezlivosť sú dôležité, lebo pomáhajú, keď riešenia nie sú v našich rukách.

Ing. Miloslav Frečka

manažér, kouč, tréner a konzultant

Jeho spoločnosť MFCoaching, s. r. o., sa venuje výberu, motivácii, vedeniu a riadeniu výkonov ľudí. Vo svojom voľnom čase pracuje ako zástupca vlastníkov bytov bytového domu na Račianskej ulici č. 17 až 19 v Bratislave.

TEXT: Miloslav Frečka
FOTO: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 2/2017.

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.

Ďalšie z JAGA GROUP