asb.sk - Odborný portál pre profesionálov v oblasti stavebníctva

Bezpečnosť a komunikácia vlastníkov bytov v bytovom dome

04.01.2018

Aj napriek bezpečnostným opatreniam v bytovom dome v podobe elektronických zámkov či kamerových systémov je okradnutie suseda priamo v dome realitou, a to aj za bieleho dňa. Ako by sme sa mali v takýchto situáciách zachovať a akú pomoc poskytnúť?

Na konci augusta u nás neznáme indivíduum prepadlo susedu. Priamo v dome, pri výťahu. Suseda sa práve vracala z nákupu v blízkych potravinách. Mnohé z podrobností, ktoré teraz opíšem, mám z rozhovoru so susedou, ktorá sa stala obeťou prepadu, z následného policajného vyšetrovania a zo záznamov nášho kamerového systému. Útočník na prvý pohľad vôbec nevyzeral nebezpečne. Pripojil sa k susede pri blízkom obchode s potravinami, z ktorého práve šla okolo desiatej doobeda s nákupom domov. Vo vozíčku, ktorý si ťahala za sebou, mala nákup a v peňaženke zostatok 15 eur.

Neznámy sa snažil nadviazať so susedou rozhovor, tvrdil, že jej pomôže s odnesením nákupu, a odprevadil ju ku vchodu do domu. Chcel, aby mu suseda povedala, v ktorom byte býva, a že jej pomôže vyniesť nákup až domov. Suseda má 80 rokov, bola v rozpakoch, ale rozhodne odmietla pri vchodových dverách do domu prezradiť číslo svojho bytu a žiadala tohto neznámeho, aby jej dal pokoj. Vytiahla čip od vchodových dverí a chcela pred neznámym ujsť do domu, ale ten si pridržal zatvárajúce sa domové dvere a vošiel za susedou.

Keď boli obaja v chodbe domu pred výťahom, z výťahu vyšiel jeden z mladých obyvateľov domu. Na zázname z kamery vo vchode som videl, ako sa vo vchodových dverách domu na chvíľu pristavil. Naša starenka ho však zrejme príliš dobre nepoznala a nepožiadala ho o to, aby jej pomohol zbaviť sa votrelca. Potenciálny zlodej sa tváril, že si pozerá letáky, ktoré boli pohodené pri poštových schránkach. Treba tiež spomenúť, že votrelec nebol fyzicky nijako mimoriadne zdatný, náš mladý obyvateľ domu by si s ním ľahko poradil.

Mladík odišiel. Presne to potreboval neznámy zlodej, ktorý našej susede niečo hovoril a pozorne si pritom prezeral jej vozík s nákupom. Náhle sa zohol, rýchlo vytiahol starenke z vozíka peňaženku, odstúpil od nej na dva kroky, vybral z nej peniaze, vyprázdnenú peňaženku ešte starenke vrátil a rýchlo utiekol, lebo zrejme počul kroky na schodoch. Na zázname z kamier totiž bolo vidieť, že hneď ako sa za votrelcom zavreli vchodové dvere, popri výťahu vchádzal do chodby domu ďalší sused, ktorý však bez zastavenia vyšiel z domu von, keďže netušil, čo sa stalo.

Naša starenka len vystrašene a nahnevane gestikulovala smerom k vchodovým dverám a zrejme niečo hovorila, ale sused tomu nevenoval veľkú pozornosť. Zlodej totiž okamžite zmizol. Zjavne to nerobil prvýkrát. V momente, keď sused prechádzal okolo našej okradnutej susedy, bola už sama. Najdôležitejšie podľa mňa bolo, že zlodej našej susede fyzicky neublížil. To bolo prvé, na čo som sa opýtal, keď som sa o veci dozvedel. Zašiel som za ňou a porozprávali sme sa o jej zážitku. Dozvedel som sa, že našťastie ani neprišla o veľa peňazí. A že zobrala všetko s nadhľadom skúseného človeka. To je tá lepšia stránka veci.

Dalo sa tomu zabrániť?

Na čo však stále myslím, je, že tomuto ohavnému skutku sa dalo zabrániť. A myslím aj na to, ako v dome navzájom komunikujeme. Ako si jeden druhého všímame a ako držíme spolu, keď je niekto z nás v ohrození. A ako nekomunikujeme, keď by sme mali. Okolo našej starenky v momente, keď ešte nebola okradnutá, šiel predsa mladý chlap, ktorý mohol pomôcť. Ťažko je teraz hrať sa na sudcu. Vo chvíli, keď šiel okolo, nikto nevidel do hlavy neznámeho človeka, ktorý starenku odprevádzal a slovne deklaroval, samozrejme, len tie najlepšie úmysly (chcel starenke „akože pomôcť“ s nákupom). Nemá význam mladému susedovi niečo vyčítať. Nemohol vedieť, čo sa stane.

Keď sa ponorím do myslenia človeka, ktorý šiel okolo dvoch v podstate cudzích ľudí, pričom na prvý pohľad nič nenasvedčovalo tomu, že sa schyľuje k niečomu zlému, čomu by mohol on sám zabrániť, nečudujem sa, že nezasiahol. Je prirodzené, že v takýchto situáciách vznikajú v ľuďoch zmiešané pocity. Na jednej strane je to známe „daj pokoj – máš pokoj“. Nechceme sa zbytočne miešať do života iných ľudí, aby sme si nepripadali ako „aktívni blbci“, aby sme neboli nepríjemne vtieraví a podobne. Zároveň si uvedomujem, že každý z nás má svoje každodenné plány a myslí na ne, keď odchádza z bytu. Každý má jednoducho dosť svojich starostí. Načo si vyrábať ďalšie. Náš mozog nás prirodzene chráni a inštinktívne nám velí konať tak, aby sme sa do nepríjemných situácií nedostávali. Takže rozumiem, prečo mladík nezakročil.

Možno by však zakročil, keby bol o to požiadaný. Jasne a naliehavo. A tu sme pri druhom momente (ne)komunikácie mojich susedov v kritickej chvíli. Starenka nepožiadala mladého suseda o pomoc a nepovedala, čo presne by od neho potrebovala. Aj tu sa však dá pochopiť, prečo. Sčasti z tých istých dôvodov. Nechceme iných rušiť, „otravovať“ svojimi problémami. Niekedy sa požiadať o pomoc hanbíme. Hovoríme si: „Však to nejako zvládneme.“ Niekedy naivne chceme veriť v to, že veci vždy dobre dopadnú. Kým ohrozenie nie je veľké, nechceme zaťažovať ľudí okolo seba prosbami alebo žiadosťami o pomoc.

Ďalším dôvodom, pre ktorý suseda o pomoc mladíka priamo nepožiadala, mohla byť jej zaskočenosť situáciou ako takou. Ani starším ľuďom sa často nestáva, že by im chcel niekto pomôcť odniesť nákup. A ak sa s nimi pri tom snaží aj rozprávať (odvádzať pozornosť od rozmýšľania nad zlými úmyslami, ktoré by mohol mať), nepošlú ho predsa hneď preč. Takémuto človeku venujú určitý čas. V podobných situáciách nám skôr napadne, že človek, ktorý nám niečo núka, bude za to niečo chcieť, ako to, že nás chce priamo okradnúť. Vo všeobecnosti to nepredpokladáme. Kým sa to teda nestane, nerobíme „poplach“. Mohol by byť planý a my by sme vyzerali ako zlí alebo nepríjemní ľudia.

Takže dôvody, pre ktoré naša starenka nevolala o pomoc a pre ktoré náš sused – mladík votrelca nevykázal z domu, aby starenka mohla v pokoji a v poriadku odniesť svoj nákup aj s peňaženkou domov, sa dajú pochopiť. Sú prirodzené.

To, čo skutočne nie je jednoduché zakomponovať do nášho videnia sveta, je fakt, že ľudia nemajú len dobré úmysly. Je zložité byť dobrým človekom, apriori nepodozrievať ľudí okolo seba zo zlých úmyslov voči nám a zároveň zostať ostražitým a pozorným k signálom, ktoré pre nás môžu znamenať nebezpečenstvo. Nájsť si, ako sa hovorí, tú zlatú strednú cestu vo vzťahoch k ľuďom, ktorá nám umožní na jednej strane byť príjemným a ústretovým človekom a zároveň na druhej strane mať „niekde vzadu“ v hlave aj to, že nám iní ľudia môžu chcieť nejakým spôsobom ublížiť. Vyrovnať sa s tým, žiť s tým a brať to ako normálnu súčasť života medzi ľuďmi. Jednoducho brať život medzi ľuďmi taký, aký skutočne je.

Vysunutie prahu našej ostražitosti až k dverám domu

Znamená to niekoľko vecí. Bytový dom, ako je náš, s 85 bytmi v širšom centre Bratislavy, na frekventovanom mieste, sa nevyhne návštevám a okoloidúcim, ktorí môžu mať rôzne charaktery a zámery. Aj tie najlepšie, aj tie najhoršie. Musíme však predvídať a očakávať zlé skutky. Dejú sa. Opatrnosť a ostražitosť je vždy na mieste. Ak chceme v rámci spolužitia v bytových domoch zvýšiť bezpečnosť nášho bývania, potrebujeme „držať spolu“. Vytvárať v bytových domoch komunity vzájomne si pomáhajúcich ľudí. Budovať medzi sebou trvalé povedomie o tom, čo môžeme pre našu bezpečnosť urobiť. Hovorme spolu aj o nepríjemných veciach, neuzatvárajme sa do seba a svojich starostí.

Viem, že sa to ľahko povie, ale ukazuje sa, že vyššiu úroveň bezpečnosti nás – ľudí v našom bytovom dome – nám neponúknu ani tie najlepšie bezpečnostné dvere, zámky či kamerové systémy. Tie sú veľmi dôležité ako prvé a základné bariéry pre ľudí, ktorí by chceli obyvateľom bytového domu škodiť. Nič z nich však neurobí z bytového domu nedobytnú pevnosť. Prehnané bezpečnostné opatrenia dokonca môžu ľuďom komplikovať život, čo môžeme vidieť na rôznych verejných akciách, kde sú „v prevádzke“.

Vyššiu úroveň bezpečnosti môžeme zabezpečiť okrem nainštalovania funkčných bezpečnostných systémov aj vysunutím prahu našej ostražitosti za vchodové dvere nášho bytu až k vchodovým dverám do nášho domu. Tým, že prijmeme rozmer bytového domu za svoj z hľadiska jeho bezpečnosti. Z tohto uhla pohľadu by sme mali považovať priestory v dome za spoločné, nie však verejné. Aj naša starenka omnoho viac spozornela, keď sa jej votrelec núkal, že jej pomôže s nákupom až do bytu. Vtedy už „kontrolky v hlave“ zasvietili a pri výťahu už ráznejšie odmietala jeho ponuku „pomoci“. Za veľmi dôležité však považujem, aby naše kontrolky bezpečnosti začali v našom myslení vysielať výstražné signály už pri vstupe do domu, nie až pri vstupe do bytu.

Všímavosť a komunikácia

Ak prijmeme z hľadiska bezpečnosti rozmer domu za svoj, potom je z môjho pohľadu potrebné v dome medzi sebou viac komunikovať a odovzdávať si signály, ktoré by mohli predznamenávať ohrozenie ktoréhokoľvek jednotlivca z komunity. Robia to aj zvieratá, ktoré žijú v spoločenstvách, a pomáha im to brániť sa pred predátormi, tak prečo by sme to nemohli robiť aj my? Je to fungujúca taktika. Najzraniteľnejšie miesto nášho domu nie sú technické zariadenia. Na záberoch z nášho kamerového systému sme už videli viacerých ľudí, ako sa snažili dostať do domu násilím alebo vyradením zabezpečovacích zariadení z prevádzky, a nepodarilo sa im to.

Najzraniteľnejším miestom našej bezpečnosti sme my, obyvatelia domu. Chodíme okolo seba v spoločných priestoroch domu a často okolo seba len „prefrčíme“ bez toho, aby sme vnímali, čo sa s tým druhým deje. Opäť pripomínam: je to prirodzené (inštinktívne), nemusí to však byť normálne. Dôležité je podľa mňa nezvyknúť si vo vlastnom dome na anonymitu a nezáujem o spoločné veci. Takéto postoje paroduje jeden známy vtip:
Pýta sa jeden druhého: „Čo je horšie: nevedomosť, alebo nezáujem?“
Odpoveď: „Neviem, ani ma to nezaujíma.“

Ďalším faktorom, ktorý by mohol pomôcť, je všímavosť vlastníkov bytov voči neznámym ľuďom v dome. Žiaľ, stane sa, že občas niekto z vlastníkov bytov pustí cez otváracie zariadenie na diaľku do domu ľudí, o ktorých v skutočnosti nevie, kto sú. Keby nám niekto neznámy chodil v predsieni bytu, okamžite by sme to riešili. Ak však niekto neznámy chodí „v predsieni“ domu, len málokto z jeho obyvateľov niečo reálne urobí. Viem, že to nie je ľahké (opäť tá prirodzenosť ), ale po prekonaní prirodzených vnútorných bariér môžeme s neznámym komunikovať, prehodiť pár slov. Už z prvých reakcií sa vtedy dá prečítať, či neznámy k niekomu v dome patrí, alebo nie. To posledné, čo prípadný zlodej potrebuje, je pozornosť okolitých ľudí. Môže ho to minimálne zabrzdiť.

Vytvorme si komunitu pomáhajúcich si ľudí

V bytovom dome treba vytvoriť komunitu, spoločenstvo ľudí, ktorí sa v prípade potreby dokážu brániť pred útokmi okolia. Myslím si, že ľudia potrebujú cítiť spolupatričnosť k skupine, v ktorej žijú. Chcú žiť s pocitom, že sú súčasťou komunity, ktorá drží spolu, a chýba im, ak to cítiť nemôžu. Podľa môjho názoru je možné pôsobiť do určitej miery odstrašujúco na potenciálnych útočníkov, vytvárať vo svojom okolí imidž domu, v ktorom „sa neoplatí“ byť potenciálnym útočníkom. Nemôžeme ľuďom v dome zaručiť stopercentnú bezpečnosť, útoky sa nedajú úplne eliminovať, možno ich však minimalizovať.

Mojou úlohou ako zástupcu vlastníkov bytov spoločne so zástupcom správcu je stále ľuďom pripomínať a zdôrazňovať faktory ovplyvňujúce bezpečnosť v dome. Kriminalitu nemôžeme eliminovať, patrí, žiaľ, k ľuďom ako takým. Ako hovorí klasik: „Zariaďte, aby sa poctivosť vyplácala viac ako krádež, a nebude viac krádeží.“ To sa podľa mňa ešte nikomu nepodarilo, ale môžeme a mali by sme sa neprestajne snažiť minimalizovať dôsledky kriminality pre nás. Hneď na najbližšej schôdzi vlastníkov bytov pre to – prezentáciou tu uvedeného – niečo urobím.

Odporúčania na zvýšenie bezpečnosti

Dôvody, pre ktoré v kritických chvíľach nekomunikujeme, sa dajú pochopiť. Sú prirodzené. Preto uvádzame zopár rád na zvýšenie bezpečnosti v dome:

1. Vysuňme prah našej ostražitosti až k vchodovým dverám do nášho domu.
2. Neverme naivne tomu, že veci vždy dobre dopadnú.
3. Predvídajme a očakávajme zlé skutky. Dejú sa. Opatrnosť a ostražitosť je vždy na mieste.
4. Ak chceme zvýšiť bezpečnosť nášho bývania v bytovom dome, „držme spolu“.
5. Vytvárajme v bytových domoch komunity vzájomne si pomáhajúcich ľudí.
6. Neuzatvárajme sa len do svojich starostí a komunikujme navzájom tak často, ako je to možné.
7. Nemajme zábrany požiadať o pomoc suseda, ak cítime, že ju potrebujeme.
8. Často stačí v kritickej situácii na chvíľu zastať a komunikovať. Možno sa tým predíde tragédii.

 

Ing. Miloslav Frečka

manažér, kouč, tréner a konzultant

Ing. Miloslav Frečka manažér, kouč, tréner a konzultant

Jeho spoločnosť MFCoaching, s. r. o., sa venuje výberu, motivácii, vedeniu a riadeniu výkonov ľudí. Vo svojom voľnom čase pracuje ako zástupca vlastníkov bytov bytového domu na Račianskej ulici č. 17 až 19 v Bratislave.

Text: Miloslav Frečka
FOTO: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 4/2017.

Komentáre

Prepíšte text z obrázku do poľa. Ak nedokážete text rozoznať, kliknite na obrázok.

Ďalšie z JAGA GROUP