Obnova balkónov a lodžií v bytových domoch

Opravy balkónových a lodžiových konštrukcií sú jednou zo základných súčastí obnovy bytových domov. Poškodenia bývajú často rozsiahle a majú vplyv aj na statickú bezpečnosť a funkčné vlastnosti budov.

Opravy sa často podceňujú, pričom balkóny a lodžie sú z hľadiska pôsobenia poveternosti a s prihliadnutím na ich užívanie najviac zaťažované stavebné konštrukcie budov. Ide vlastne akoby o plochú strechu s veľmi malým sklonom a so skladbou vrstiev, ktoré sú navzájom spojené – tzn. veľmi výrazne sa navzájom ovplyvňujú.

Skladba musí byť preto zhotovená tak, aby bola schopná dlhodobo zvládať extrémne zaťaženia, ktoré na ňu pôsobia: veľké výkyvy teploty (od –20 °C do +80 °C), vlhko (zrážky, tlak vodnej pary), mráz (rozmŕzanie, rozpínanie ľadu), rôzne tepelné rozťažnosti jednotlivých vrstiev, čistiace prostriedky a mnoho ďalších.

To znamená, že funkčné vlastnosti balkónov a lodžií závisia predovšetkým od voľby materiálov, ich správnej skladby a aplikácie. Konštrukcie balkónov a lodžií vyžadujú použitie špeciálnych materiálov vytvárajúcich spolu skladbu zložených odskúšaných a certifikovaných systémov. Správna skladba a špeciálne materiály však nemusia byť zárukou úspechu. Ďalším nemenej dôležitým faktorom je dodržanie technologického postupu a zhotovenie detailov.

Zhotovitelia často nedodržujú ani základné pravidlá potrebné na správnu funkciu stavebnej konštrukcie, ako sú napr. dostatočný sklon spádovej vrstvy, dodržanie minimálnej hrúbky použitých materiálov, dodržanie technologickej prestávky, použitie vhodných materiálov atď. Veľmi častou chybou sú nevhodné riešenia uchytenia balkónového alebo lodžiového zábradlia. Optimálne uchytenie je do stien, do čiel alebo do podhľadov stavebných konštrukcií.

Uchytenie zábradlia cez nášľapnú vrstvu (súvrstvie podlahy) je takmer vždy problematické, a ak je to možné, je potrebné sa mu vyhnúť. Všeobecne je prechod prvkov cez podlahovú vrstvu komplikovaný a náročný na špeciálne materiály, technológie a najmä na precíznosť zhotovenia.

Pri týchto riešeniach sa často stáva, že nie sú ideálne zhotovené a potom nedokonalým detailom preniká do stavebnej konštrukcie voda, ktorá tlakom prípadne vznikajúcej vodnej pary a tlakom ľadových kryštálov spôsobuje poškodenie. V prvých fázach dochádza k deštrukcii súvrstvia podlahy, neskôr môže dôjsť až k celkovej deštrukcii balkóna či lodžie.

Statika konštrukcie

Statické zabezpečenie stavebnej konštrukcie predstavuje najmä obnovu pôvodnej únosnosti balkónovej (lódžijovej) nosnej konštrukcie, prípadne jej zvýšenie. Väčšinou sa obnovuje železobetónová alebo betónová konštrukcia, a to doplnením alebo nahradením porušeného betónu.

Na miestach, kde došlo vyplavom korózie výstuže k poškodeniu betónu a samotnej výstuže, sa musí obnažiť výstuž, odstrániť dôsledky korózie a zabezpečiť nová protikorózna ochrana výstuže. Potrebné je vytvoriť adhézny (kontaktný) mostík zabezpečujúci spolupôsobenie s okolitým betónom. Pokiaľ však došlo k oslabeniu či porušeniu výstuže, je potrebné ju zosilniť alebo nahradiť.

Obr. 1 Poškodená železobetónová doska vplyvom korózie výstuže

Nevyhnutné opatrenia

Čo je potrebné riešiť:

• statiku stavebnej konštrukcie,
• splenenie tepelnotechnických požiadaviek,
• skladbu stavebnej konštrukcie a dilatačné polia,
• hydroizoláciu konštrukcie a odvod zrážkovej vody,
• povrchovú úpravu,
• vhodné upevnenie zábradlia,
• detaily ukončenia a spojenia s okolitými stavebnými konštrukciami.

Tepelnotechnické požiadavky

Návrhy balkónov a lodžií z hľadiska lineárnych väzieb musia rešpektovať zásady tepelnej ochrany a musia spĺňať požiadavky platnej tepelnotechnickej normy (STN 73 0540-2: 2012, STN 73 0540-2/Z1: 2016: Tepelná ochrana budov. Tepelnotechnické vlastnosti stavebných konštrukcií a budov. Časť 2: Funkčné požiadavky) na dodržanie požadovanej hodnoty súčiniteľa prechodu tepla U vrátane vyhovujúcej bilancie vlhkosti a vnútornej povrchovej teploty.

Tepelne neizolované klasické balkóny a lodžie vytvárajú na miestach napojenia na obvodovú konštrukciu veľké líniové tepelné mosty, keď v týchto miestach dochádza k zníženiu teploty na vnútornompovrchu stavebnej konštrukcie, čo môže následne spôsobiť aj rast plesní. Optimálnym riešením je použitie tepelnej ochrany stavebnej konštrukcie balkónov alebo lodžií.

Obr. 2 Tepelné úniky cez obvodovú stenu v mieste lodžie, snímka zhotovená termovíznou kamerou

Skladba stavebnej konštrukcie

Skôr ako sa začne s obnovou alebo opravou, je potrebné na základe požiadaviek vhodne navrhnúť skladbu stavebnej konštrukcie. Treba určiť, či ide o balkón alebo lodžiu, aká je nosná konštrukcia, či je potrebné dilatovať a pod.

Pre skladbu podlahových vrstiev balkónov alebo lodžií sa odporúča spád 1,5 až 2,5 %. V závislosti od rozmerov a tvaru vystupujúcej stavenej konštrukcie sa odporúča zhotovovať dilatácie, a to v prípade, že je plocha väčšia ako 9 m², maximálny rozmer 3 x 3 m alebo, ak je dĺžka väčšia ako jeden a pol násobok šírky. Dilatácie priznané v spádovom betóne sa musia priznať aj v povrchovej úprave. Dilatačné celky sú veľmi dôležité vzhľadom na výrazne rozdielnu dĺžkovú teplotnú rozťažnosť dlažby a betónových poterov.

Napríklad súčiniteľ teplotnej rozťažnosti betónu je 8 až 13.10^-6 1/K a súčiniteľ teplotnej rozťažnosti keramickej dlažby sa pohybuje v rozpätí 4 až 8.10-6 1/K. Teda zmena teploty o 1 K spôsobí zmenu dĺžky, napr. dlažby o 0,004 až 0,008 mm.

Takže pri rozdiele teplôt 70 K nastanú na dĺžke 1 metra v skladbe nasledujúce zmeny:

• – keramická dlažba: 0,28 – 0,56 mm,
• – betónový poter: 0,56 – 0,91 mm.

Pre správny návrh šírky dilatačnej škáry nesmieme zabudnúť na hodnotu stlačiteľnosti daného pružného tmelu a o túto hodnotu navýšiť šírku dilatačnej škáry. Pri nesprávnom dilatovaní totiž dochádza k vážnym poruchám súvrstvia podlahy, ktoré sú spôsobené napätím vznikajúcim medzi jednotlivými vrstvami.

Zároveň by sa mali pri realizácii používať lepiace malty, ktoré umožňujú priečnu deformáciu S1 alebo S2 a sú vysokopružné. Pozor, nezamieňať si túto vlastnosť so všeobecným a zľudoveným názvom „flexibilné lepidlá“. Lepidlá sú certifikované podľa STN EN 12004 a v tejto norme je presný spôsob označenia, ktorý je záväzny a technicky jasne definovaný.

Pripojená spádová vrstva

Používa sa tam, kde je potrebné z hľadiska užitočného zaťaženia dosiahnuť, aby sa dve samostatne zhotovené časti (nosná konštrukcia a spádový poter) správali ako jeden celok. Na spojenie s podkladom sa používa cementový kontaktný mostík, ktorý sa aplikuje na navlhčený podklad. Do čerstvého kontaktného mostíka sa okamžite aplikuje betónový poter v minimálnej hrúbke 20 mm. Dilatácia poteru sa zhotovuje na rovnakých miestach ako je dilatácia v podklade.

Oddelená spádová vrstva

Používa sa pri aplikácii na podklady izolované proti vlhkosti alebo v prípade nevhodných podkladov na pripojené vrstvy (napr. popraskané, mastné alebo nedostatočne pevné povrchy). Betónový poter musí mať v tomto prípade hrúbku minimálne 40 mm a musí byť vystužený armovacou rohožou. Od podkladu musí byť oddelený separačnou vrstvou (napr. PE fólia). Dilatačné plochy sa odporúča voliť po 9 m2 alebo po jeden a pol násobku šírky.

Terasy

Požiadavky na terasy sú oveľa vyššie ako na balkóny alebo lodžie. Riešenie terás nie je jednoduchou záležitosťou. Svedčia o tom problémy, ktoré sa často vyskytujú: zatekanie, degradácia vrstiev, kondenzácia vodnej pary v stavenej konštrukcii a pod. A nejde len o správny návrh zo statického hľadiska, ale aj z hľadiska stavebnej fyziky.
Pri terasách nad vykurovanými priestormi odporúčame postupovať vždy podľa projektovej dokumentácie, ktorú by mala vždy spracovať autorizovaný inžinier.

Hydroizolačná vrstva a odvodnenie povrchu stavebnej konštrukcie

Zásadný vplyv na dlhodobú funkčnosť a spoľahlivosť balkónov a lodžií má tiež zhotovenie hydroizolačnej vrstvy a odvod zrážkovej vody z povrchu týchto stavebných konštrukcií. Funkčnosť hydroizolačnej vrstvy závisí najmä od kvality použitých materiálov, ich vhodnej skladby, ale aj od kvality realizácie. Hydroizoláciu týchto konštrukcií je možné realizovať klasickými materiálmi, ako sú asfaltové pásy či hydroizolačné fólie. Toto riešenie je však zastarané a v súčasnosti sa skôr uprednostňuje použitie hydroizolačných stierok.

Hydroizolačné stierky majú oproti klasickým hydroizoláciám mnoho nesporných výhod, ako sú napríklad jednoduchosť a rýchlosť aplikácie (priamo sa na ne lepí dlažba). Je však potrebné venovať pozornosť kvalite týchto hydroizolácií, pretože ich kvalita sa výrazne líši, a to najmä v pružnosti, resp. ťažnosti. Na vytvorenie funkčnej ochrany konštrukcií pred vlhkosťou je zároveň potrebné dodržať odporučený spád 1,5 až 2,5 % a použiť kvalitný odkvapový profil či iné systémové ukončenie.

Správny odkvapový profil odvádza vodu čisto a rýchlo a zároveň chráni čelnú stranu stavebnej konštrukcie pred zvýšeným namáhaním vlhkosťou. Pri správne zvolenom odkvapovom profile sa nemusíme obávať jeho korózie. Jedným z najvhodnejších materiálov je eloxovaný hliník.

Obr. 3 Aplikovaná cementová stierková hydroizolácia PCI Seccoral®

Obr. 4 Aplikovaná pásová hydroizolácia PCI Pecilastic® U

Povrchová úprava

Na povrchovú úpravu balkónov a lodžií možno použiť množstvo materiálov – od dlažieb, cez natierané povrchy až po drevené podlahy atď. Pri najčastejšie používaných dlažbách je potrebné zvážiť najmä rozmery dlažieb a ich farbu s ohľadom na namáhanie teplom, pretože farebnosť značne ovplyvňuje dilatačné pohyby. Z toho hľadiska sú najvhodnejšie dlažby svetlej farby, pri ktorých sa pri plnom slnečnom žiarení dosahujú omnoho nižšie teploty (rádovo až o 30 °C), a tým dochádza k výrazne nižšiemu namáhaniu podlahových vrstiev.

Maximálny odporúčaný formát dlažby je 330 x 330 mm. Minimálna odporučená hrúbka dlažby je 9 mm. S ohľadom na prípadné dilatačné celky sa musí dlažba klásť na strih. V týchto prípadoch treba vhodne riešiť dilatačné celky v nadväznosti na plán kladenia. Dilatačné škáry v dlažbe sa musia priznať v súlade s dilatačnými škárami v podkladovej vrstve. Ako už bolo uvedené, na lepenie dlažby by sa mali vždy použiť lepiace malty, ktoré umožňujú priečnu deformáciu a sú pružné a označené S1 alebo S2.

Na škárovanie je potom potrebné použiť škárovacie malty, ktoré svojimi vlastnosťami zodpovedajú použitým lepidlám a sú zatriedené do kvalitatívnych skupín podľa normy STN EN 13 888 a STN EN 12002.
Lepidlá na obklady a dlažby sa podľa STN EN 12004+A1: 2012: Malty a lepidlá na obkladové prvky.

Požiadavky, hodnotenie zhody, klasifikácia a navrhovanie (konsolidovaný text) delia na:

• C – cementové,
• D – disperzné,
• R – na báze reaktívnych živíc.

  Každý typ má dve podkategórie:

• 1 – lepidlá na bežné použitie (prídržnosť k podkladu min. 0,5 MPa),
• 2 – lepidlá na náročnejšie aplikácie (prídržnosť k podkladu min. 1,0 MPa).

  Doplnkové vlastnosti lepidiel sa ďalej označujú:

• F – rýchlotvrdnúce lepidlo,
• T – lepidlo so zníženým sklzom,
• E – lepidlo s predĺženým časom zavädnutia.

  Deformovateľnosť (pružnosť) lepidiel sa označuje týmto spôsobom:

• S1 – plastická malta/lepidlo, deformovateľné, priehyb od 2,5 do 5 mm,
• S2 – vysokoplastická malta/lepidlo, vysokodeformovateľné, priehyb nad 5 mm.

Obr. 5 Na lepenie dlažby sú vhodné lepiace malty, ktoré umožňujú priečnu deformáciu a sú pružné s označením S1 alebo S2.

Obr. 6 Kotvenie zábradlia do nosnej konštrukcie zboku

Zábradlie

Zábradlie je nevyhnutnou súčasťou každého balkóna a lodžie. Je špecifikované ako trvalá konštrukcia určená na ochranu osôb proti neúmyselnému pádu z okraja podlahovej plochy. Je veľmi dôležité, aby sa stĺpiky zábradlia (s ohľadom na hydroizolačnú spoľahlivosť podlahovej vrstvy) kotvili do nosnej konštrukcie balkóna alebo lodžie zboku alebo zo spodnej strany. Uchytenie zábradlí cez nášľapnú vrstvu je takmer vždy problematické, a ak je to možné, treba sa mu vyhnúť.

Všeobecne je prechod prvkov nášľapnou vrstvou komplikovaný a náročný na špeciálne materiály, technológie a najmä precíznosť realizácie. Často sa pri takýchto riešeniach nedodrží presne stanovený technologický postup, a tak dochádza k poruchám, ktoré spôsobujú poškodenie. V prvých fázach dochádza k deštrukcii podlahových vrstiev, neskôr potom môže dôjsť až k celkovej deštrukcii balkóna alebo lodžie.

Všetky takto navrhnuté stavebné konštrukcie musia spĺňať platné predpisy (pozri STN 74 3305). Výška zábradlia musí byť od 900 do 1 200 mm v závislosti od hĺbky voľného priestoru (väčšinou sa však nepoužíva výška nižšia ako 1,1 m). Medzery v zábradlovej výplni musia tiež vyhovovať požiadavkám normy.

Obr. 7 Kotvenie zábradlia do nosnej konštrukcie zo spodnej strany

Všeobecné podmienky aplikácie

Všetky práce je potrebné vykonávať za priaznivých poveternostných podmienok a teplôt. Pri príprave a spracovaní používaných materiálov je potrebné postupovať podľa platných technických listov výrobcov a dodržiavať podmienky a postupy všeobecne platné na ich aplikáciu. Technické listy výrobkov by mali byť voľne prístupné, napr. na webových stránkach výrobcov.

Obr. 8 Bezdutinové kladenie dlažby s tekutým lepidlom PCI Pericol^® Fluid – trieda C2FE S1

Vhodné lepidlá

Spracovatelia lepidiel vnímajú mylné obchodné označenie „flexibilné lepidlo“ ako pružné lepidlo určené na vysokonáročné aplikácie, pričom často sú názvom flexibilné označované aj lepidlá so zatriedením C₁. Norma STN EN ₁₂₀₀₄+A₁ označenie flexibilné lepidlo nepozná, je to zaužívaný a zľudovený názov, ktorý sa častokrát zneužíva.

Takto označené lepidlá niekedy nezodpovedajú požiadavkám normy STN EN ₁₂₀₀₄+A₁ na priečnu deformáciu S₁ alebo S₂ a často nespĺňajú ani zatriedenie C₂ pre náročnejšie aplikácie, resp. v exteriéri umiestnené stavebné konštrukcie s hydrotermickým namáhaním.

Takto nesprávne označené lepidlá by sa nemali vôbec používať na balkónové konštrukcie ani na iné vonkajšie aplikácie. Priečne deformovateľné (teda plastické) lepidlá sú podľa STN EN ₁₂₀₀₄+A₁ označené S₁ alebo S₂. Označenie lepidla s deklarovanou priečnou deformáciou je potom napríklad: C2FE S₁.

TEXT: spracované z podkladov firmy BASF, spol. s r. o.
FOTO: archív firmy

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 2/2017.